Sila krvi

Tak som sa nakoniec rozhodla dat sem túto moju poviedku ktorú veľmi pomalým tempom píšem už takmer dva roky. Chcela som to trochu upraviť ale ked som si to znova čítala tak som z toho bola taká zhrozená, že som to skrátka nedokázala nedokázala po sebe čitať Nechápem čo som to tam vtedy popísala ale tak tak predsa to sem dám tak dúfam že to nebude až také hrozné ako sa mi to zdá mne. Pokračovanie bude čoskoro.

1. časť

Všetko sa začalo pre nich celkom obyčajným prípadom. Zdalo sa že je to klasický prípad nepokojného ducha, nemohli tušiť kam ich to dovedie a bohužiaľ ani ona nie. Poznala ich už niekoľko rokov. Sam a Dean boli pre ňu ako bratia a John ako otec. Spoznala ich v dobe keď Sam odišiel. Pomohla im pri niekoľkých lovoch oni veľa krát pomohli jej. Ale tento krát im nemohla pomôcť, pracovala práve na niečom inom tak ich v tom nechala samých. Možno ak by im ten prípad neodporučila alebo ak by ho vyriešili spolu dopadlo by to inak, ale to čas sa už nedá vrátiť späť.

Bol celkom obyčajný deň. Vonku svietilo a rozpúšťalo posledné zvyšku snehu. Bratia už niekoľko dní bývali v malom moteli v malom meste na západe krajiny. Po dlhšej dobe mali konečne pár dní voľna. Všetko okolo démonov akoby utíchlo. Hoci tušili, že je to len ticho pred búrkou, chceli si užiť aspoň trochu pokoja. Za posledné týždne mali len pár prípadov, z ktorých väčšina ani nebola prípadom pre nich. Naposledy niekedy minulý týždeň zničili jedného ducha, ktorý znepríjemňoval život majiteľom jedného domu. Nebol to nejako ťažký prípad a teraz už tretí deň vôbec nič. Dean už začínal byť z toho ničnerobenia zúfalý. Potreboval zo seba dostať to čo za posledné dni možno týždne potláčal, ale nechcel nič hovoriť Samovi to nebol spôsob akým to zo seba chcel dostať. Chcel to zo seba dostať tým že by zneškodnil zopár démonov, upírov či duchov, bolo mu jedno čo to bude. Potreboval skrátka poriadny prípad, ktorý by ho naplno zamestnal aby nestihol myslieť na peklo a ani na Sama. Sam sa správal inak, chcel byť k Deanovi úprimný najviac ako mohol aj keď veľa vecí mu nemohol povedať. Odkedy Dean zistil, že je stále v kontakte s Ruby, už sa to pred ním nesnažil skrývať. Keď niekedy odišiel, nemusel nič povedať Dean vedel, kam ide ale nič na to povedal len to v ňom vrelo stále viac. Tento krát Sam odišiel večer a síce už bolo skoro poludnie stále sa nevrátil ani nedal o sebe vedieť. Dean začínal mať strach. Uvažoval o tom, že mu zavolá. Niekoľkokrát vzal do ruky mobil. Samovo číslo mal v rýchlej voľbe, stačilo stlačiť jednotku ale jednoducho to neurobil a zakaždým položil niekedy až hodil mobil na stôl. Určite je v poriadku uisťoval sa. Je len s tou démonskou štetkou, ktorá je pre neho zrazu, viac dôležitá než jeho vlastný brat. Snažil sa na to nemyslieť, vzal si Samov notebook, ktorý nechal položený ma stole a zapol ho. Chcel sa opäť pokúsiť nájsť nejaký prípad a zbaviť sa tých myšlienok. Nenašiel však nič čo by stále za to aby to šli preveriť. Práve v tej chvíli mu zavolala Alex, ich dlhoročná priateľka takisto lovkyňa, aby mu posunula prípad, ktorý práve tak potreboval. Zdvihol to hneď po prvom zazvonení. Alex v jeho hlase, zacítila sklamanie, že to je len ona pretože, v prvom momente, keď začul telefón zvonil myslel si, že je to Sam.
„ahoj Alex čo sa deje?“ opýtal sa stroho a bez úvodu.
„Si v poriadku?“ Naposledy sa videli pred pár dňami a už vtedy videla, že s ním niečo nie je v poriadku. ak keď to videla už odvtedy čo sa vrátil z pekla. Odpoveď bola presne taká ako očakávala.
„áno, som.“ niežeby tomu Alex uverila ale viac sa nepýtala a prešla priamo k veci. A opýtala sa.
„máte teraz nejakú prácu?“
„Nie, už tri dni tu sedíme len tak na zadku.“
„Dobre mám pre vás prípad ak máš záujem.“
„áno, pravdaže mám, vezmem čokoľvek.“ Odpovedal Dean až príliš horlivo a tak mu Alex povedala čo vedela. V meste Lillie v Lousiane sa objavilo niekoľko prípadov, keď ľudia videli ženu čo sa túlala po ulici v blízkosti jedného starého domu. Vyzerala akoby prišla odniekiaľ z minulého storočia, mala starodávne šaty na hlave šatku a vyzerala staršie aj keď mohla mať okolo tridsať rokov. Ľudia ju opisovali ako veľmi reálnu bytosť, nebola priehľadná ani nič také, až na to že z ničoho nič zmizla a objavila sa na inom mieste, niektorý ľudia tvrdili, že sa im pokúšala ublížiť a v meste došlo k niekoľkým záhadným úmrtiam. Deana to okamžite zaujalo a povedal, že to berie.
„a čo ty? Stretneme sa tam? Pracuješ na tom aj ty?“ opýtal sa Alex po chvíli.
„Nie, ja už mám niečo iné. Preto ti volám inak by som preverila ja sama, ale niečo som si o tom pozisťovala tak ak si ste niečo potrebovali tak mi kedykoľvek zavolaj.“
,,okej, poviem o tom Samovi a vyrazíme.“ Odpovedal Dean a keď sa dohodli, že mu pošle na mail všetko čo o tom zistila rozlúčili sa a zložil.
Sam sa vrátil asi hodinu potom. Dean si už medzitým preštudoval všetky informácie o prípade čo mu Alex poslala, dokonca si nejaké našiel na Internete aj on sám. Síce to bola skôr Samova práca, ale potom čo sa už aj zbalil a Sam stále neprichádzal potreboval sa niečím rozptýliť.
„no konečne kde si toľko trčal?“ skríkol na neho hneď ako prišiel.
„Na čo sa pýtaš? Veď aj tak to vieš.“ Odvrkol mu Sam a nechcel mu nič vysvetľovať.
„hej bol si s tou štetkou Ruby a čo ste robili si radšej ani nechcem predstaviť.“ Odpovedal mu Dean a nahnevane zavrel notebook. Sam si sadol na stoličku oproti Deanovi a aj keď Dean uhýbal pohľadom nakoniec sa mu podarilo pozrieť mu do očí a potom povedal
„Pozri Dean, mrzí ma to. naozaj.“
„a čo?“
„všetko. to čím si prešiel. To, že si kvôli mne išiel do pekla. Mrzí ma, aj to čo som ti povedal, keď som bol pod vplyvom tej "Sirény“ a mrzí ma, že sa stále stretávam z Ruby aj keď viem, že s tým nesúhlasíš.“
„To je v poriadku, Sam. Nechajme to.“
„Nie, nie je a ty to vieš, nehovoríš o tom ale nie je to v poriadku.“
„To je jedno. zbaľ si veci. Máme prípad.“ Dean takto odbil všetky Samove pokusy o rozhovor a rýchlo zmenil tému, tak ako to robil vždy.
„čože? Prípad?“ prekvapil sa Sam. „a ako si ho tak rýchlo našiel?“
„Volala Alex, práve teraz už niečo má, tak nám ten prípad prenechala. Zohnal som už všetky potrebné informácie môžeš si ich pozrieť ale až v aute. Teraz si zbaľ veci a vyrážame.
Súril ho Dean aj keď Sam s ním nezdieľal jeho nadšenie, z nového prípadu.
„Dean, nemôže to počkať? Som veľmi unavený. Rád by som si oddýchol.“
„ani sa nečudujem keď si ktovie čo robil v noci, aj oddýchnuť si môžeš v aute môžeš v aute. No tak pohni si.“
„Si hrozný vieš to?“
Dean sa škodoradostne usmial
„hej, ja viem. Ty tiež.“

Neskoro v noci alebo možno to bolo už skoro ráno dorazili do mesta a rozhodli sa, že sa ubytujú v miestnom moteli a trochu si pospia, kým sa začnú venovať prípadu. Teda tak rozhodol Sam, lebo Dean napriek tomu, že bol unavený a šoféroval viac než 12 hodín len s krátkymi prestávkami, chcel ísť preskúmať dom o ktorom si mysleli, že sa v ňom ten duch zdržuje hneď. Samovi sa ho však po krátkej výmene názorov podarilo presvedčiť, že ísť tam v noci, kým nemajú ani šajnu o tom čo je to za ducha a ako ho zničiť by bolo zbytočné riziko a tak pôjdu prezrieť dom až zajtra.

Krátko popoludní keď sa poriadne vyspali a potom aj najedli sa šli zistiť nejaké informácie od miestnych. Vybrali sa teda za mladým párikom asi dvadsať ročným dievčaťom a trochu straším chlapcom, ktorý tú vec videli, keď sa vracali v noci domov z kina a prechádzali okolo domu v ktorom podľa niektorých ľudí straší aj keď tá historka do teraz nebola potvrdená. Prízrak sa začal objavovať len pred niekoľkými dňami aj keď povesť o strašidelnom dome koluje medzi ľuďmi už niekoľko generácii.
„Bolo to naozaj hrozné. Ja sa len tak niečoho nezľaknem, ale keď som ju tam videl, ten jej šialený pohľad mal som pocit, že nás roztrhá na kusy...“ opisoval im situáciu chlapec veľmi dramatickým spôsobom.
„ale no tak Mickey nepreháňaj, až také strašidelné to zase nebolo. Tu detektívi si ešte pomyslia, že ti preskočilo.“ Odporovalo mu dievča.
„ale nie nás to zaujíma. Len pokračuj.“ Presviedčal ho Sam. Chlapec si dievčaťom vymenili zvláštne pohľady a potom pokračoval.
„Vyzerala akoby prišla z iného storočia a v jednej chvíli keď som sa pozrel do jej očí tak boli... zdali sa mi že boli....“
„čo mala z očami?“ opýtal sa Dean.
„No boli čierne. Rozumiete úplne celé oči mala čierne a potom keby sa tam vtedy neobjavil jeden kamarát, čo tadiaľ prechádzal, neviem čo by sa stalo.“
„a ten kamarát ju tiež videl?“
„Ja neviem. Prišiel tam prihovoril sa nám trochu sa som sa otočil a keď som sa pozrel znovu už tam po tom duchovi alebo čo to bolo, nebolo ani stopy. Jednoducho zmizla. Vyparila sa.“
„ale no tak, asi sme v ten večer nemali ísť do kina na ten horor, potom takto fantazíruješ.“ Brzdilo ho zase dievča.
„a ty si to nevidela? Aká je tvoja verzia toho čo sa stalo?“ opýtal sa Sam nebol zvyknutý, že by si dvaja očití svedkovia takto odporovali.
„no, videla som nejakú ženu čo k nám prišla na ulici. Dosť zvláštne sa na nás pozerala a nepovedala ani slovo ale neviem, nič o tom, že by mala čierne oči. Podľa mňa mala modré.
„Kate, nemala ich stále čierne. V jednom okamihu sa jej zmenili na čierne tesne predtým ako prišiel Charlie a otočil som sa za ním jasne som to videl.“ Opravoval ju Mickey,
„No iste čierne oči,“ zasmiala sa Kate. „bola tma a videl si to v tom okamihu keď si sa chcel pozrieť inam. Prosím ťa prestaň už. Podľa mňa to ani nebol duch ako som sa tak na ňu pozerala bola síce zvláštne oblečená a správala sa ako by ušla z blázinca ale podľa to bola žena z mäsa a kostí.“
„hej? A ako potom vysvetlíš, že zrazu len tak zmizla? Nemohla predsa tak rýchlo ujsť.“
„no tak to stačí nehádajte sa.“ Prerušil ich Dean pozrel sa na Sam a potom povedal.
„My už pôjdeme. Už vieme čo sme potrebovali vedieť a ďakujeme za spoluprácu.“

„Čo si o tom myslíš?“ opýtal Dean brata sedeli v Impale a mali namierené do miestnej knižnice, kde si chceli ešte niečo zistiť o povesti týkajúcej sa toho ducha a domu.
„Ja neviem. Ten chlapec možno trochu preháňa ale niečo na tom bude. Veď nie je jediný kto videl ducha tej ženy a všetci ju opisujú rovnako.“ Uvažoval Sam.
„hej. Až na tie čierne oči.“ Usmial sa Dean. „u démonov je to bežné ale ducha z čiernymi očami som ešte nevidel.“
„to sa mu určite len zdalo.“
„no nech je to čokoľvek dostaneme to.“ odhodlane odpovedal Dean, zastal pred knižnicou a vošli dnu. Niekoľko hodín sa prehrabávali v starých knihách a miestnych Internetových stránkach. Deana to vôbec nebavilo a po nejakom čase strávenom čítaním všelijakých povestí ktorých mali v tom kraji dosť, už bol riadne mrzutý. Ale na druhej strane mu aspoň neostal čas na to aby myslel na veci, ktoré ho trápili.
„,niečo mám.“ Povedal Sam ktorý už nejaký čas sedel pri jednej hrubej ošúchanej knihe.
Deanovi sa uľavilo dúfal, že to bude stačiť a nebude musieť hľadať ďalej.
„no tak spusť.“
„Našiel som pôvodnú povesť o takzvanom Millerovom dome. Volajú ho tak podľa jeho
pôvodného majiteľa.“
„áno viem. Ten dom je veľmi starý. Stojí už 18 storočia. Fakt ma prekvapuje, že ešte stojí ale aj tak. Žil v ňom istý Carl Miller spolu zo svojou ženou. Keď starý Miller zomrel, za mimochodom dosť podivných okolností, z jeho ženy sa stala čarodejnica. Teda asi ňou bola už aj vtedy a možno ho zabila nejakými zlými čarami. To je jedno. bol to nerovný pár. Ona mala asi 20 rokov a on mal po 40-tke. Tak to sa jej ani nečudujem ak sa ho zbavila. No a keď ju odhalili upálili ju na hranici približne roku 1764.“ Dokončil výklad Dean, toto všetko si zistil už včera, keď čakal na Sama predtým než vyrazili na cestu. Sam na neho šokovane pozeral, vôbec nečakal, že toto všetko bude vedieť.
„Zrazu si tu ty chodiaca encyklopédia?“ opýtal sa ho. Dean sa pobavene usmial a odpovedal mu
„To vieš Sammy, niekto musí, keď teraz si ty ten, kto sa túla po nociach.“
„okej nechajme to.“ uzavrel tému Sam a pokračoval.
„ale teraz som našiel ešte niečo čo si ty nezistil. Povesť hovorí, že mladá pani Millerová ani po smrti nedala pokoj a strašila v jej dome. Zabila každého kto sa k domu priblížil.“
„Tak potom je to jasné straší tam dodnes.“ Skonštatoval Dean ako by bol prípad okamžite vyriešený ale potom keď sa nad tým lepšie zamyslel pochopil, že tam niečo nesedelo.
„Počkať ak ju upálili ako to, že jej duch ostal tu?“
„Jej duch ostal pripútaný k domu preto nemohol odísť.“ Vysvetlil mu Sam.
„tak čo teda urobíme? Podpálime ten dom?“
„Nie tak rýchlo. Nie je to také ľahké. Je v tom ešte menší háčik. Niekedy v roku 1814, keď už mali toho strašenia dosť. Ten dom spálili a pôdu pod ním vysvätili Potom tam postavili nový dom, ktorý tam stojí do dnes. Takže tie tvoje informácie nie sú také presné. Ten dom tam stojí len od začiatku 19 storočia a nie je to pravý Millerov dom. potom sa v tom dome už nič nedialo. Nejaké strašenie ani nič podobné. No ľudia mali aj tak výhrady nikto tam už nechcel bývať, už len kvôli histórii toho pozemku. Preto aj ten druhý dom schátral a niektoré zdroje o považujú za pôvodný Millerov dom aj keď to tak nie je.“
„No teda. A ak bol skoro 200 rokov od toho ducha pokoj a nikde už nestrašil prečo sa teraz vrátil a navyše nestraší len v tom dome ale premáva sa aj po ulici?“
„To neviem Dean. to sa tu nepíše.“ Odpovedal Sam a zatvoril knihu potom vstal aby ju vrátil na miesto.
„Ok, tak vieš čo? pôjdeme sa do toho domu pozrieť.“ Navrhol mu Dean nadšene, že konečne bude môcť robiť aj niečo iné ako počúvať šialené historky ale sa prehrabávať v starých knihách.

Keď vošli do toho domu už bola tma. Keďže bol neobývaný už viac než sto rokov, samozrejme v ňom nebola zavedená elektrina. Jediné osvetlenie s ktorým sa museli uspokojiť boli baterky, ktoré osvetľovali málo. Chvíľu prechádzali domom a bol pokoj. EMF meter nameral len malú nadprirodzenú aktivitu. Prešli tie tri miestnosti ktoré v dome boli. V celom dome už bolo ten pár kusov nábytku aj to starého, spráchniveného, zapadnutého, vrstvou prachu. Radšej sa ničoho nedotýkali, lebo to pôsobilo tak, že by sa to celé zrútilo už len pri najmenšom dotyku. Dean zastal pri jednom opustenom starožitnom stole, ktorý stál s strede prázdnej miestnosti. Posvietil si naň dôkladne si ho prezrel, Sam prišiel k nemu.
„Našiel si niečo?“ opýtal sa ho.
„Neviem. Možno.“ Odpovedal Dean a pokračoval v obhliadke tohto kusu nábytku. vtedy sa EMF meter ktorý Sam držal v ruke rozsvietil na maximum.
„Dean pozor. Myslím, že to prichádza.“ Upozornil brata a obaja siahli po brokovniciach zo soľnými nábojmi skôr ako sa však stihli pripraviť Sama niečo odhodilo k stene takou silou až sa zdalo, že sa otriasol celý dom a zbraň mu vyletela z rúk a skončila niekde na druhom konci miestnosti. Dean sa otočil, svoju zbraň stále držal v rukách a namieril na ženu na vo zvláštnych šatách a zo šatkou na hlave. Nenávistne na neho pozrela, jediným pohybom mu zbraň vyrazil z rúk a potom ho hodila priamo na stolík pri ktorom stál. Stolík sa zlomil pod váhou Deanovho tela, stačila by na to aj oveľa menšia záťaž. Dean ani nevedel ako zrazu ležal na kope trosiek, čo z neho ostali. Chcel sa zdvihnúť ale tá žena mu nejako znemožnila každý pokus pohnúť sa. Šokovane na ňu pozeral. Nevedel čo to má všetko znamenať. Žena sa zohla aby bola na úrovni Deanovích očí. Jednou rukou ho chytila pod krk a trochu ho nadvihla. Dean bol teda nútení pozrieť sa jej priamo do tváre. Jej oči v tom okamihu zmenili farbu a naozaj boli démonsky čierne tak ako tvrdil ten chlapec.
„slávny Dean Winchester osobne, to naozaj česť.“ Prihovorila sa mu chcela ešte niečo povedať ale vtedy sa ozval výstrel. V okamihu pustila Deana, ktorý opäť spadol na trosky stola, a pozrela sa na druhého lovca, ktorý stál pred ňou. hneď potom zmizla tak rýchlo, ako sa objavila. Sam odložil brokovnicu, zohol sa k Deanovi a pomohol mu vstať.
„Si v poriadku?“ opýtal sa ho.
„Hej som. ale toto určite nebol duch.“ Odpovedal Dean a začal sa oprašovať a prachu a triesok.
„a čo to potom bolo?“
„nevidel si to? Keď si do nej strelil, síce ju tá soľ odohnala, ale náboj narazil do niečoho hmotného. Myslím, že to ľudského tela.“ opýtal sa Dean. Sam na neho len nechápavo pozeral tak pokračoval.
„keď sa ma dotkla nebol to dotyk ducha. To už spoznám. Jej oči sa na chvíľu naozaj zafarbili na čierno. A ešte toto.“ Zohol sa a prešiel prstom po nohe dolámaného stola a ukázal Samovi čo našiel.
„Síra?“ opýtal sa Sam šokovane.
„presne. Toto som si všimol už predtým ako sa objavila.“
„tak čo to bol démon?“
„bingo! Tak pod padáme odtiaľto skôr ako sa vráti.“
„Počkaj. Dean, teraz chceš len tak odísť? Veď ak je to démon, môžeme ju zničiť.“
„nie tu a teraz. no tak pod lepšie sa pripravíme a zajtra sa sem vrátime.“ Súril Dean. Sam síce neochotne súhlasil. Nechápal Deanovo správanie, veď ten starý Dean, ktorého poznal, by to určite nenechal na neskôr. Dôvod prečo Dean chcel odísť bol, že jediný spôsob ako toho démona zničil práve vtedy, by bolo využitie Samových schopností a to v žiadnom prípade nechcel.

„jedno nechápem. Ak je to démon. Prečo nerobí to čo robia démoni, ale namiesto toho sa správa, ako by bola duchom a ešte sa aj oblieka ako z iného storočia?“ nahlas uvažoval Dean, keď sa na druhý deň okolo obeda pripravovali na návrat do domu. Tento krát sa rozhodli ísť tam za denného svetla. Sam zdvihol hlavu od svojej práce, pozrel na brata a odpovedal mu
„neviem celkom presný dôvod, ale ako som o tom rozmýšľal jediné čo mi napadá je, že buď si stále myslí, že je duch, aj a keď to sa my nezdá pravdepodobné. Skôr to bude tak že potom čo dom spálili jej duch šiel do pekla a teraz sa dostala von ako démon, ktorý si pamätá na všetko čo bolo kým žila aj keď bola duchom a pokračuje v tom kde skončila.“
„to dáva zmysel. Ale ona ma poznala. Vedela moje meno.“
„a ktorý démon ta nepozná?“ odbil ho Sam. Dean prikývol samoľúbo sa usmial a dodal
„hej to je pravda, som dosť slávny.“ Potom pobalil potrebné veci do batoha keď po chvíli prehovoril bolo to už na úplne inú tému.
„Okej, takže, je to démonka, síce totálne šibnutá démonka ale aj tak. Musíme na ňu ísť ako na démona, čiže magický nôž, diablove pasce, svätená voda a exorcizmus.“
„Alebo moje schopnosti, to by bolo najľahšie.“ Doplnil ho Sam.
Dean zlostne udrel päsťou do stola a vykríkol.
„nie! v tom ťa nebudem podporovať! urobíme to klasickým spôsobom žiadne tie tvoje čáry máry! na to ani nepomysli! Stačí že to robíš za mojím chrbtom!“
„dobre, prepáč bol to len návrh.“ Vyhovoril sa Sam a v duchu si nadával, že to vôbec spomenul. „tak môžeme ísť?“
„hneď, ešte si musím zavolať.“

Dean ešte zavolal Alex a povedal jej čo sa stalo odkedy prišli do mesta, a čo zistili o prípade. Zaujímalo ho, či o tom nevie niečo viac. No Alex nič viac nevedela. Nič o prípade. Jedine mohla súhlasiť z ich teóriou. Jedno však vedela. Nie naisto, bol to len pocit, ale veľmi silný pocit, že ich v tom nemôže nechať samých, že sa stane niečo zlé.
„Zatiaľ tam nechoďte. Počkajte na mňa prídem za vami najskôr ako môžem.“ navrhla Alex zrazu úplne neplánovane. Vôbec nemala v pláne stretnúť sa s nimi najbližších pár dní, ved mala aj tak dosť nabity program, ale tú zvláštnu predtuchu nedokázala ignorovať.
„to nemusíš. Zvládneme to. naozaj.“ nesúhlasil Dean. Často ju z prípadov vynechával, keď išli do akcie, akoby ju chcel chrániť. Zvláštne, on a chrániť ju. a práve v tej chvíli, keď ona cítila potrebu chrániť ich dvoch pre niečím čo ani presne nevedela pomenovať. Jej šiesty zmysel jej našepkával, že niečo nie je v poriadku, ale aj tak sa nakoniec rozhodla ostať tam kde bola, nemohla predsa len tak odisť od toho čo mala práve začaté. Veď pri Deanovej tvrdohlavosti aj tak nemala šancu dostať sa tam skôr akoby tam išiel sám. Normálnym spôsobom by to nešlo. Tak teda len dúfala že sa mýli.

Ani nie hodinu nato obaja dorazili do domu. Všetko tam vyzeralo, tak ako keď včera odišli. Dean nasprejoval diablovu pascu, ktorú potom zakryl starým skoro rozpadnutým kusom handry, čo bol pravdepodobne kedysi kobercom. Dúfal, že sa mu podarí démonku dostať na to miesto, bez toho aby tušila, že ide do pasce. Pre prípad mal tiež pripravený nôž. Sam sa síce snažil spolupracovať na bratovom pláne, keďže nechcel vyvolať ďalšie hádky, aj keď vedel exorcizmus stále naspamäť zdalo sa mu zbytočné urobiť to taký zdĺhavým spôsobom, keď ju mohol vymiesť oveľa ľahšie, ale nebude provokovať. Dean dokončil pascu a postavil sa. Poobzeral sa a čakal.
„Možno sem chodí len v noci tak ako duchovia.“ Poznamenal Sam, keď sa niekoľko minút démonka neobjavila.
„možno. Ale ja si na tú šialenú suku počkám.“ Odpovedal Dean odhodlane.
„Dean. sú len 2 hodiny. Ešte nejaký čas potrvá kým sa zotmie. Chceš v tejto zrúcanine stráviť celé popoludnie?“
„Možno nebudem musieť.“
Sam uvidel Deanov úškrn, ktorý naznačoval, že na niečo prišiel, chcel sa ho opýtať čo má v pláne, ale Dean mu na to nedal príležitosť. Okamžite sa vybral do vedľajšej miestnosti a začal rozhadzovať a rozbíjať posledné zvyšky nábytku a pritom vykrikoval.
„no tak ukáž sa ty suka! Pochop, že už dávno nie si duch tak sa nemusíš zjavovať len v noci. ale to máš v tej tvojej démonskej hlave také popletené, že ti to nedošlo? Tak na čo čakáš? Nemáš odvahu znovu sa mi postaviť?“
Sam len šokovane pozeral na to čo jeho brat stvára.
„No tak čo vyvádzaš. Toto nezaberie. Predsa nie je taká hlúpa.“ Presviedčal ho. Dean však nemienil prestať.
„to sa ešte uvidí.“ Usmial sa a pokračoval.
„no tak nenechaj ma čakať. Kde si toľko. Ukáž sa ty prekliata suka!“
ani sa nenazdal a opäť leteli k stene. Pozreli sa pred seba a stála pred nimi. Len sa však na Deana usmiala a povedala.
„Prepáč, nechám ta chvíľu čakať. dnes sa budem najskôr venovať tvojmu bračekovi.“ Prešla k Samovi o niekoľko metrov ďalej. Sama predtým držala prišpendleného k stene ale teraz ho pustila a on spadol na zem. Zohla s k nemu a chytila ho pod krk.
„no tak Sammy Winchester. Ukáž aký si silný? Všetci démoni sa ta boja ale mne pripadáš
úplne bezmocný.“ Usmiala sa na neho.
„aha takže ty si uvedomuješ čím si a predsa predvádzaš toto divadielko zo strašením.“ Opýtal sa priškrtene Sam zatiaľ čo sa snažil vyslobodiť z jej zovretia.
„Toto je môj dom a vždy aj bude. Nezáleží na tom či som človek, duch alebo démon. A vy dvaja ste urobili veľkú chybu, že ste sa mi priplietli do cesty.“
Kým démonka rozprávala Sam sa pozrel smerom na Deana, ten sa práve zdvíhal zo zemi ale veľmi mu to nešlo. „Sam, tu máš.“ Pošepkal tak, za že to ani nemohol počuť ale videl pohyb jeho pier. Dean potom posunul po podlahe nôž ktorý, sa zastavil Samovi na dosah. Sam už takmer nemohol dýchať ale snažil sa odviesť pozornosť aby sa dostal k nožu.
„Si ten najšialenejší démon akého som stretol vieš o tom?“ vysmieval sa jej. vtedy pustila jeho krk a jednu mu vrazila.
„To jediné čo dokážeš?“ usmial sa a rukou konečne zovrel nôž. Rýchlo ňou pohol pripravený ju bodnúť, ale keď už bola čepeľ len kúsok od démonkynho srdca, všimla si to a jediným pohybom Samovi vykrútila ruku snažila sa mu nôž vziať ale on ho držal pevne snažiac sa opäť ho do nej bodnúť. Démonka však čepeľ stále smerovala na Sama a akokoľvek sa bránil nôž držal stále vo svojej ruke, keď zacítil ostrú bolesť a to ako mu čepeľ prechádza, cez brušné svaly. Zaťal zuby ale už sa nemohol brániť. Vtedy tam dobehol Dean a tresol démonku kusom dreva. Tá okamžite pustila nôž a otočila sa k Deanovi s nahnevaným výrazom. Dean ju ignoroval a zohol sa k bratovi. Chytil do rúk nôž stále zabodnutý do Samovho brucha pošepkal mu. „prepáč mi to Sammy.“ a ráznym pohybom z neho nôž vytiahol. Sam vykríkol od bolesti. Oboma rukami si chytil krvácajúci ranu. Dean okamžite nožom zaútočil na démonku, ale neskoro. Veľmi ľahko mu ho vyrazila z ruky a skončil na zemi niekoľko metrov od neho a Dean skončil opäť na stene. Práve keď sa k nemu blížila začala sa dusiť. Deana pozrel na Sama. Ležal stále na tom istom mieste. Ľavou rukou si držal ranu, zatiaľ čo pravú mal vystretú pred sebou. Démonka začala kašľať až čierny dym opustil telo a zmizol pod podlahou. Telo mladej ženy ktoré nejavilo žiadne známky života za zrútilo na zem. Dean sa okamžite rozbehol k bratovi ale ten tým že dokončil vymietanie vyčerpal aj posledné sily a už len nezvládne ležal na zemi a nič okolo nevnímal. Dean vzal jeho bezvládne telo do náručia. Ruku mu polozil na ranu a uvedomil si, že stále veľmi krváca cítil však aj jeho slabý tlkot srdca a prerývaný dych,
„Sam! Sammy! preber sa no tak otvor oči! Sammy prosím ta!“ zúfalo na neho kričal a z očí sa mu valilo toľko slz že cez ne skoro nevidel. vtedy zacítil, ako sa Sam pohol potom zavzdychal a otvoril oči. Chcel niečo povedať ale Dean ho zastavil.
„Nie Sammy, nerozprávaj nenamáhaj sa len zostaň so mnou. budeš v poriadku, len zostaň zo mnou. zostaň so mnou Sam počuješ?“ opakoval mu stále dookola aj pritom ako ho zodvihol zo zeme a preniesol k autu.
Hneď ako ho opatrne položil na sedadlo spolujazdca rýchlo vybral z lekárničky obväzy a čo najpevnejšie mu ranu obviazal v nádeji, že zastaví krvácanie, to však vôbec nepomáhalo, a čoskoro boli celé obväzy presiaknuté krvou. Dean aj keď vedel, že šoféruje už aj tak dosť nepozorne, keďže stále kontroloval Sama vedel, že potrebuje pomoc vzal si teda mobil a zavolal Bobbyho
„Bobby tu je Dean.“ spustil hneď ako sa v telefóne ozval známy hlas
„Dean čo sa deje. Chlapče máš zvláštny hlas. Ty plačeš?“
Dean sa to vôbec nesnažil zakryť naopak po Bobbyho otázke sa rozplakal ešte viac. Rýchlo si však voľnou rukou zotrel slzy aby videl na cestu. Ruku mal celú od krvi s toho ako držal Samovu ranu ale bolo mu jedno že si jeho krvou zašpinil tvár.
„čo sa deje? No tak Dean povedz mi to!“ naliehal na neho Bobby. len raz ho počul tak zúfalo plakať, a to v deň keď Sam zomrel, predtým ako uzavrel dohodu.
„Potrebujem tvoju pomoc. Ide o Sammyho.“ Oznámil mu Dean trasúcim sa hlasom. To však Bobby už aj tak tušil. Pre nikoho iného by Dean nebol taký rozrušený.
„čo sa mu stalo?“ opýtal sa očakávajúc to najhoršie.
„mali sme prípad a jedna démonka, ona... ona, ho bodla do brucha.“
„čože? Povedz mi ako hlboko? zasiahla nejaký dôležitý orgán?“
„ja neviem Bobby! myslím že nie, ale veľmi krváca. Neviem čo mám robiť, vyzerá to s ním zle.“
„čo máš robiť? Chod s ním do najbližšej nemocnice. načo čakáš?“ vykríkol na neho Bobby. Dean však rázne odmietol.
„Nie. To nemôžem.“
„A prečo nie?“
„Že prečo? Nechcem vzbudiť pozornosť a odpovedať na zbytočné otázky to po prvé a hlavný dôvod je... No to je jedno skrátka nemocnica neprichádza do úvahy.“
„Dobre. tak ho vezmi do najbližšieho motela.“
,,ako ho mám dostať do motela? v takom stave veď ma tam ani nepustia.“ Zamietol Dean aj tento návrh.
„Dočerta Dean nekomplikuj to ešte viac. Niečo si vymyslíš, ale musíš ho tam dostať, potrebuje pokoj. Hneď ako tam budete zavolaj mi a povedz mi adresu toho motela.“
Dean súhlasil motel v ktorom boli stále ubytovaný bol len pár minút cesty. Tak nadiktoval adresu Bobbymu a pridal rýchlosť.
„odtiaľ nie som tak ďaleko. Ak hneď vyrazím môžem tam byt tak o dve - tri hodiny.“
Navrhol Bobby.
„Čo ak to dovtedy ne vydrží? “
„Neboj sa Sam je silný zvládne to. je pri vedomí?“
„chvíľu áno potom zase nie, ale aj tak nie je celkom pri zmysloch ani súvislo nehovorí.“
„teraz ma počúvaj, kým tam prídem musíš urobiť čo ti poviem.“
Dean súhlasil. Vypočul si Bobbyho inštrukcie a ponáhľaj sa do motela. Neostávalo mu nič iné len dúfať, že to Sam zvládne.

O niekoľko minút Dean zaparkoval pred motelom. Pozrel sa do spätného zrkadla a čistou vreckovkou si zotrel krv z tváre a z rúk. Potom vystúpil a obišiel auto aby sa dostal k Samovi. Vyzliekol si bundu, potom veľmi opatrne vyzliekol bundu aj Samovi a obliekol mu svoju. jeho bunda bola tmavo modrej farby, takže na nej nebolo vidieť krv. Hodil Samovu zakrvavenú bundu na zadné sedadlo a vzal si odtiaľ tašku z ich vecami. Dal do nej ešte lekárničku zo všetkým, čo bude potrebovať na ošetrenie Samovho zranenia a prehodil si ju cez plece. Potom sa vrátil k Samovi. Vzal jeho tvár do dlaní a prihovoril sa mu.
„Hej Sammy vnímaš ma?“
Sam mu neodpovedal len otvoril oči a pozrel sa na neho. Dean to bral ako áno a pokračoval
„Dobre ma počúvaj. musíš sa snažiť aby si pôsobil čo najviac v poriadku, aby nás z motela nevyhodili alebo nezavolali políciu. Rozumieš mi?“
Sam slabo prikývol.
„Ok, tak poďme. Zvládneš to.“ Povedal Dean trochu sa usmial, akoby mu tým chcel dodať silu a pomohol mu vystúpiť zamkol auto a síce Sama musel celou cestou podopierať podarilo sa mu dostať sa do ich izby bez problémov. chlap na recepcii sa na nich síce podozrivo pozeral, ale Dean mu vysvetlil, že Sam len zjedol niečo čo mu uškodilo a bude v poriadku.

Dean uložil Sama na posteľ. Znepokojovalo ho, že toľko krváca. Sadol si k nemu a jednou rukou mu pritlačil ranu. Dúfal že to aspoň trochu pomôže. Potom si vzal mobil a znovu zavolal Bobbymu.
„už som v moteli.“ Oznámil mu.
„to je dobre. Ja som na ceste, do dvoch hodín tam budem.“ Povedal mu Bobby a potom sa opýtal. „a čo Sam?“
„Stále rovnako. Povedz mi čo robiť kým prídeš.“
„Ok, počúvaj ma. Musíš mu to aspoň zbežne ošetriť. Poriadne mu prezri ranu. Potom ju vydezinfikuj aby nedostal nejakú infekciu a potom mu to zaši.“
„čože? Mám to zašiť.“ Prekvapil sa Dean
„Áno. máš s tým problém? Ešte si to nerobil?“
„Ale hej robil. ja len... bojím sa, že mu tým priťažím.“
„len mu to pomôže. Kým bude rana otvorená môže vykrvácať.“
„A ak to urobím, nemôže potom vykrvácať vnútorne.“
„dopekla Dean. nešpekuluj toľko len urob čo ti hovorím.“ Vykríkol na neho Bobby. Dean počul v jeho hlase, že je tiež poriadne rozrušený tak súhlasil
„A máš pri sebe nejaké antibiotiká? A prášky proti bolesti?“ opýtal sa potom Bobby.
„áno v lekárničke by nejaké mali byt.“
„Tak mu ich daj. Ak aspoň trochu vníma. Mal by ich dokázať prehltnúť. A dávaj pozor či nemá horúčku a tak podobne. Skrátka ho nespusti z očí. Prídem najrýchlejšie ako môžem, ale zatiaľ to určite zvládneš aj sám.“ Bobby mu dal posledné inštrukcie a potom zlozil. Dean sa pozrel do Samovej bledej tváre. Keby nevidel, že dýcha myslel by si že je už mŕtvy. Pustil ho vstal vzal si tašku a hrabal sa v lekárničke, kým nenašiel to čo hľadal potom šiel do kúpeľne a napustil za pohár vody. Vrátil sa k Samovi, sadol si vedľa neho a podoprel mu hlavu.
„Sam.“ Oslovil ho. Sam opäť otvoril oči. Dean mu opatrne vložil do úst tabletky a podal mu pohár vody.
„Prehltni to, bude ti lepšie.“ povedal mu potichu. Sam vypil pár dúškov vody potom si opäť ľahol. Dean polozil pohár na stolík a potom mu rozopol košeľu a vyhrnul tričko a dal dole krvou presiaknuté obväzy, aby mu prezrel ranu. Na pohľad to vôbec nevyzeralo dobre ale mal pocit že už krváca menej. Mal na pamäti Bobbyho slová a aj sám videl, že ranu treba zašiť. Vzal si teraz teda ihlu, nit a niečo na dezinfekciu a potom začal zo šitím.
Keď ihla prešla Samovou kožou mykol sa a zavzdychal.
„len pokoj. Nehýb sa. Viem, že to, bolí ale musíš to vydržať Sammy.“ upokojoval ho Dean a pokračoval.
Sam bol úplne vyčerpaný. Všetko čo sa s ním dialo bolo zahmlené. Cítil bolesť ale už nemal silu na to aby kričal alebo to dal nejako inak najavo.
Keď Dean dokončil posledný steh, vydezinfikoval Samovu ranu a napevno ju obviazal čistými obväzmi. Dúfal, že teraz už nebude krvácať.
„Tak hotovo. Nebolo to až také zlé, však?“ prihovoril sa nahodil ten najpokojnejší úsmev ako vtedy vôbec dokázal. Sam však už vôbec nereagoval. Dean sa
na neho pozrel. Mal až neprirodzene bielu tvár. Oči mal zatvorené. Na čele kvapky potu. Vôbec sa nehýbal a vyzeralo to akoby ani nedýchal. Pôsobil ako mŕtvy a navyše bol aj studený.
„Sammy, prosím ta, nerob mi to prosím. Braček, ostaň som mnou. nemôžeš umrieť. Prosím ta Sammy no tak“ kričal na neho Dean zo slzami v očiach a hlas sa mu pri každom slove stále viac triasol. Chytil ho za ramená a mierne ním zatriasol.
„preber sa. No tak nerob mi to!“
Sam konečne otvoril oči a potichu prehovoril
„Dean je to so mnou veľmi zlé však?“
Dean pokrútil hlavou, rukou si zotrel slzy
„Nie, ty to zvládneš, nie je to až také zlé. Zase budeš v poriadku.“ presviedčal jeho a rovnako aj sám seba,
„neklam mi. Je mi veľmi zle a cítim, že možno zomriem.“
„nie, ty nezomrieš Sammy, nehovor tak.“
„ale ak predsa... tak chcem... chcem aby si mi sľúbil, že znovu neurobíš nejakú hlúposť. Musíš žiť ďalej aj keby bezo mňa máš prečo žiť.“ Prosil ho Sam. Pôsobilo to ako by sa s ním lúčil ale Dean to odmietal počúvať
„tak dosť!“ Vykríkol Dean pritom ako sa snažil potláčal slzy. Samove slová ho neuveriteľne boleli, rovnako ako predstava života bez neho.
„Sam ty neumieraš. Možno to vyzerá vážne, ale nie je to nič čo by si nezvládol. Len oddychuj postarám sa o teba. Dostanem ta z toho.“ Povedal mu čo najviac presvedčivo. Sam sa pokúsil o úsmev a potom tvrdo zaspal.

Dean pri ňom sedel viac než hodinu a dával pozor na každý jeden nádych. Až kým sa neozvalo zaklopanie. Dean sa postavil a prešiel ku dverám. skôr ako sa stihol niečo opýtať ozvalo sa
„Dean to som ja. otvor!“
Dean ani na sekundu nezaváhal a otvoril.
„ďakujem že si prišiel Bobby, pod dnu.“ Prihovoril sa mu.
„pravdaže som prišiel ste ako moji synovia nemohol som vás v tom nechať.“ Odpovedal mu Bobby a vošiel pozrel smerom na posteľ kde ležal Sam starostlivo pozakrývaný všetkými dekami ktoré Dean našiel, aby ho trochu zohrial, keď sa v spánku triasol od zimy a opýtal sa „tak ako mu je?“
„tak pred hodinou aj niečo zaspal. Dal mu lieky ako si hovoril tak je mu asi lepšie, ale má horúčku a tiež mu bola zima.“ Oboznámil ho situáciou Dean.
„to je pri takom zranení normálne.“ Odpovedal mu Bobby. „už nekrváca?“
„Našťastie nie. aj keď krvi už stratil viac než dosť.“ Dean ukázal na všetky zakrvavené obväzy, ktoré ešte nestihol vyhodiť.
„Môžem sa mu na to pozrieť?“
„Samozrejme. Preto na teba čakám. Urobil som všetko čo som vedel.“
Bobby prešiel k Samovi odkryl ho a poriadne mu prezrel zranenie. Dean celý čas stál za nám a pozoroval ho.
„tak čo myslíš? dostane sa s toho?“ opýtal sa nedočkavo. Bobby sa otočil a pozrel Deanovi do očí a neprehovoril.
„Bobby desíš ma. No tak povedz niečo.“ Naliehal na neho Dean
„Ja neviem, či to zvládne Dean. nevyzerá to dobre. spravil si všetko čo sa dalo. Ranu si mu zašil a zranenie nevyzerá až tak vážne, ale myslím že stratil až príliš veľa krvi na to, aby dokázal bojovať. Je mi to ľúto Dean ale nemôžem mu pomôcť.“
Dean sa neudržal a nahlas sa rozplakal
„to nie! Bobby musíme ho zachrániť. Nedovolím aby znovu zomrel! musí sa dať ešte niečo urobiť.“
„no niečo by sa dalo.“ Povedal po chvíli Bobby. „ak by dostal transfúziu, mal by oveľa vyššiu šancu, že sa s toho dostane.“
„on sa s toho dostane. Nemôže zomrieť. To nedopustím aj keby som mal ísť znovu do pekla
„Dean takto nehovor. Urobím všetko, aby sa Sam uzdravil ale na niečo také ani nepomysli.“ Zvýšil na neho hlas Bobby.
„dobre, dobre, tak tá transfúzia ako hovoríš, je to jediná možnosť?“
„áno. nič iné my nenapadá.“
„ok, tak to urobíme. Sme bratia a máme rovnakú krv. Dám mu svoju.“ Navrhol Dean a tváril sa akoby to už vyriešil Bobby ho však hneď schladil.
„teoreticky áno, mohol by si. ale by sa dalo len v nemocnici a keď to odmietaš...“ potom sa zastavil uprostred vety. Vedel čo má Dean v úmysle.
„Nie na to ani nepomysli. Nemáme tu potrebné vybavenie.“ Povedal mu prísne.
„Otec dokázal urobiť transfúziu určite to zvládneš aj ty. Veď všetko čo vedel sa naučil od teba.“
„áno, možno by som to zvládol, ale ako som povedal nemáme tu potrebné vybavenie a ani podmienky.“
„ak ti zoženiem všetko čo potrebuješ urobíš to?“
Bobby chvíľu váhal ale keď videl Deanove zúfalstvo a zároveň odhodlanie nakoniec prikývol
„dobre, urobím to. je to síce úplne šialenstvo ale urobím to. ale ako chceš zohnať...“
„to nechceš vedieť Bobby.“ povedal Dean záhadne vzal si bundu kľúče od Impaly a od dverí mu na neho ešte zakričal
„daj pozor na Sama. Vrátim sa najskôr ako to pôjde.“

Asi o hodinu neskôr sa Dean vrátil do motela. Bobby okamžite stal zo stoličky pri Samovej postele a prišiel k nemu.
„Konečne si tu chlapče mal som o teba strach.“ Prihovoril sa mu. Dean sa trochu usmial a povedala mu
„o mňa nemusíš mat strach to ja som sa celý čas bál o Sama.“ Prešiel k Samovej posteli a opýtala sa:
„Ako mu je?“
„stále rovnako, ale hlavné je že žije.“ Odpovedal Bobby a snažil sa ho trochu povzbudiť
„a čo prebral sa za ten čas aspoň na chvíľu?“
„nie. občas niečo zamrmlal, ale inak nič.“
Dean si vzdychol podal Bobbymu tašku a rezignovane si sadol na druhú posteľ a povedal „okej, mám všetko čo potrebujeme, tak to urobme čo najskôr.“
Prešlo pár minút kým Bobby všetko pripravil. Keď sa pozrel na Deana. Pôsobil tak nervózne, že už chýbalo, aby si začal obhrýzať nechty a dosť zbledol.
„Dean čo je s tebou? Si v poriadku?“ opýtal sa ho po chvíľu, keď to nemohol ignorovať .
„Hej som, ja len neznášam injekcie.“ Odpovedal mu Dean. potom sa trochu usmial a dodal
„ale neboj sa zvládnem to. neskolabujem tu.“
„Nemusíš to robiť.“
„Musím. Sám si povedal, že je to jediná možnosť ako mu pomôcť. Je to môj brat pre neho urobím všetko.“
„A si si tým naozaj istý? Vieš veľmi dobre, že nie som lekár a navyše v takýchto podmienkach..“ presviedčal ho Bobby, stále sa mu ten nápad s transfúziou zdal šialený. Dean ho však prerušil, kým stihol dopovedať.
„Bez dlhých rečí Bobby. urob to. nech to mám čo najskôr za sebou.“
„Dobre. tak si sadni vedľa Sama a vyhrň si rukáv.“ Povedal Bobby nakoniec, keď videl, že je pevne rozhodnutý.
Dean urobil ako mu Bobby kázal. Bobby potom prišiel k nemu a keď ho chytil za ruku prihovoril sa mu.
„Dean.“
„Áno.“
„upokoj sa, a prestaň sa triasť, lebo keď budeš taký napätý, netrafím ti žilu.“
„okej, len to urob a rýchlo.“ Precedil cez zuby Dean a silno zavrel oči a čakal.
„snaž sa byt pokojný, za pár minút bude to všetkom. Len nehýb rukou a aj keď je to nepríjemné, nevytrhni si to.“ Upokojoval ho Bobby. potom vzal Samovu ruku a napojil na transfúziu aj jeho.
Sam sa trochu mykol a otvoril oči.
„čo.. čo.. sa deje.. Bobby?“ opýtal sa stále slabým hlasom keď uvidel pri sebe Bobbyho.
„len pokoj, všetko je v poriadku, nepohni rukou.“ Povedal mu Bobby potichu
Sam sa pozrel na Deana sediaceho vedľa neho na jeho ruku a rovnako aj na svoju. Videl ako cez hadičku prechádza Deanova krv do jeho žíl. Trochu sa usmial, pošepkal Deanovi. „ďakujem.“ A opäť upadol do hlbokého spánku,
„nemáš za čo Sammy, vieš že sa o teba vždy postarám.“ Odpovedal mu Dean aj keď Sam ho už nevnímal.
„čo sa stalo?“ opýtal sa Bobbyho trochu vyľakane.
„nič. len zase zaspal je príliš slabý, aby mohol byt dlhšiu dobu pri vedomí.“ Objasnil mu Bobby a potom sa ho opýtal.
„a ty si v poriadku? Si skoro viac bledý ako Sam.“
„hej, hej, zvládnem to.“ odpovedal Dean a uprene sa pozeral na Sama. Len on mu dával silu aby to vydržal, tak ako vedomie, že to robí pre neho.

„si si istý že to stačí? Dám mu viac krvi ak treba.“ Opýtal sa Dean o niekoľko minút neskôr keď skončili.
„to stačí. a ak by som ti vzal ešte viac krvi ublížilo by ti to a mne stačí starať sa o jedného zraneného.“ Odpovedal mu Bobby a usmial sa. Dean mu úsmev opätoval ale len nasilu.
„Teraz by si mal niečo zjesť.“
„Nie. teraz nemôžem mám s toho všetkého úplne stiahnutý žalúdok.“ Povedal Dean. čo bolo jeden z mála prípadov, keď odmietol jedlo. Ale aj tak myšlienka na jedlo, bola v tej chvíľu až úplne posledná.
„Dean môže ti prísť zle. práve si daroval krv, musíš niečo zjesť.“ Naliehal na neho Bobby.
„hej. možno neskôr. Pomôže mu to? Teraz sa už s toho dostane. Však?“
naliehal na Bobbyho a chcel dostať odpoveď.
„Nepredbiehaj Dean, to sa dozvieme až za niekoľko hodín alebo až ráno.“
„Bobby ja chcem vedieť, či to prežije.“
„áno, určite to zvládne, Sam je silný a tvoja krv mu pomôže“ Odpovedal Bobby aj keď on sám si tým nebol istý, ale vedel, že Dean to potreboval počuť, tak to povedal, aj keď vedel povedať, že bude v poriadku v tej chvíli bolo ešte predčasné.

Najbližších niekoľko hodín dávali obaja na Sama pozor až neskoro do noci. Sam pokojne spal, ani sa nemykol, a síce mal stále horúčku, už mal zdravšiu farbu a zdalo sa že mu transfúzia pomohla.
„budem na neho dávať pozor celú noc, ak chceš môžeš spať v mojej posteli dnes ju nebudem potrebovať.“ Navrhol Dean Bobbymu, keď videl, že už je unavený.
„to netreba. predtým ako som za tebou prišiel prenajal som si jednu menšiu izbu tu hneď vedľa tejto.“ Odmietol Bobby. „ale ešte ostanem pri Samovi.“
„pokojne chod spať, a na neho dám pozor.“
„ty by si si tiež mal oddýchnuť. Vieš po tej transfúzii, potrebuješ nabrať sily.“
„Je mi dobre. dám pozor na Sama. Pokojne chod spať, prešiel si sem dlhú cestu a celé hodiny sa o Sama staral. Teraz to už zvládnem.“ Presviedčal ho Dean. Bobby teda nakoniec súhlasil. „Dobre. moja izba je hneď oproti cez chodbu. Ak by niečo, príď kedykoľvek. a skoro ráno ho prídem skontrolovať.“
Potom čo Bobby odišiel Dean sedel ešte celé hodiny pri Samovej posteli. Dával mu obklady aby mu znížil horúčku a sledoval každý nádych, každý aj ten najmenší pohyb, len to mu dávalo nádej že to prežije, ale stále ostával aj strach. strach s toho že ho stratí.
Ako tam sedel, od jedného momentu sa nemohol zbaviť pocitu, že tam je niekto cudzí. Síce nikoho nevidel, vedel že tam niekto je.
„Hej! Prestaň sa skrývať aj tak viem, že si tu! kto do pekla si a čo chceš?“ prihovoril sa neznámemu nahnevane a bol pripravený na útok.
„Tak si to ujasnime...“ ozval sa za Deanovým chrbtom dobre známy hlas. Dean okamžite vyskočil zo stoličky a otočil sa. Vtedy už hľadel do Castielových modrých očí. Ten sa na sa ani nepohol a pokračoval
„Ja nie som z pekla a bol som tam len raz a aj to len preto, aby som odtiaľ vytiahol teba.“
„čo tu chceš?! teraz nemám náladu na tie tvoje anjelske rečičky!“ skríkol na neho Dean
„Mrzí ma, že ta ruším v tejto situácii ale potrebujem tvoju pomoc.“ Povedal Castiel vážnym hlasom
„vážne? A kde si bol keď som ja potreboval tvoju pomoc? Kde si bol keď Sam umieral? kde si bol keď sme boli v tom prekliatom dome?!
„Dean, už som ti to raz povedal, ale poviem ti to znovu. Nie som tu aby som ti sedel na pleci a nie som ani strážnym anjelom tvojho brata. Pozri, mrzí ma čo sa mu stalo ale nemohol som tomu zabrániť.
„okej. Tam ma teda teraz neotravuj a vypadni si hľadať pomoc niekde inde.“
„Dean, toto je vážne. Musíme ochrániť jednu veľmi dôležitú pečať a musí to byt hneď teraz nemôžeme strácať čas. potrebujem aby si šiel so mnou.“ vysvetľoval Castiel stále pokojným hlasom.
„Nemôžem odísť. Nie teraz. nenechám tu Sama v takom vážnom stave.“ Odmietol Dean odhodlane.
„nebude to na dlho. Vieš čo všetko je v hre, a ty to chceš obetovať, preto aby si sedel pri Samovi a sledoval ako spí.“
„Nikam nejdem. To je moje posledné slovo.“
„dobre. ako chceš.“ Prehovoril záhadne Castiel. Deanovi tým nahnal strach. Nevedel čo od neho čakať, pretože určite nemal v pláne odísť.
Castiel prišiel k Samovej posteli a položil mu ruku na brucho. Sam aj keď pred tým pokojne spal sa začal metať v kŕčoch.
„čo to robíš? Prosím ťa neubližuj mu. Dobre pôjdem s tebou len mu neubližuj.“ Zúfalo ho prosil Dean ale Castiel pokračoval a vôbec nereagoval na jeho prosby. len sústredene držal ruku na Samovej rane, ignoroval to ako sa metal aj Deanov krik, aby prestal. Plne a sústredil na to čo robil. Keď sa Dean už chystal odtrhnúť ho od Sama. Sam sa upokojil a ďalej pokojne spal. Castiel odložil ruku starostlivo ho prikryl a pozrel na Deana. Videl v jeho tvári nenávisť.
„čo si mu tu urobil? ak si ho zabil tak prisahám že...“ kričal Dean a pribehol k Samovi aby skontroloval či dýcha.
Castiel sa trochu usmial.
„nie som taký zlý ako si o mne myslíš. vôbec som mu neublížil. Práve naopak. tvoj brat mal vysokú horúčku a vnútorné krvácanie o ktorom ste ani nevedeli. Neprežil by do rána.
„čože?“ Pozrel na neho šokovane Dean. videl ako sa Samova hruď pokojne dvíhala pri každom nádychu a keď mu položil ruku na čelo, už nebol taký horúci ako predtým. nemusel použiť teplomer aby vedel, že už nemá horúčku.
„čo si urobil? vyliečil si ho?“ opýtal sa Castiela
„áno, ale nie celkom. Urobil som všetko čo bolo mojich silách. Už nie v ohrození života. viac pre neho nemôžem urobiť. Teraz ho nechaj spať a zajtra keď sa zobudí bude síce slabý, ale bude mu oveľa lepšie.“
„A prečo si ho nevyliečil úplne?“
„To nemôžem Dean.“
„Aha zase kvôli nejakým sprostým pravidlám z hora?“
„Nie, nemám takú moc aby som uzdravil démona.“
„Sam nie je žiadny démon!“ vykríkol Dean.
„ja viem, že nie je, ale nie je čistokrvný človek. Skoro vykrvácal ale aj tak má stále démonskú krv a to mi bráni vyliečiť ho úplne.“ Po Castielovom vysvetlení sa Dean upokojil sa začal sa cítiť previnilo za to ako sa správal a to mu Cas chcel len pomôcť.
„Cas, ja neviem čo povedať. Prepáč mi čo som si myslel.“ Ospravedlnil sa mu. Castiel sa na neho pozrel trochu smutne ale zároveň aj s pochopením.
„veľmi mi neveríš, to mi je jasné. a asi to nevyzeralo ako by som ho liečil.“
„to hej. prečo mal také kŕče?“
„to bola reakcia jeho démonskej krvi na moju anjelsku milosť. Samove sa telo podvedome bránilo mojej sile. Preto som ho nemohol vyliečiť úplne a preto som ani nemohol reagovať a vysvetliť ti čo robím. Musel som vynaložiť veľkú silu a sústrediť sa aby som mu mohol pomôcť. Moja milosť sa tiež bránila tak ako Sam.“ Vysvetľoval mu Castiel. Dean však už neostal dlhšie pokojný a opäť na neho vybehol z výčitkami.
„ty si vedel v akom bol stave? že by neprežil noc a aj tak si chcel, aby som s išiel s tebou? Ak mi povieš, že zabrániť tomu aby pečať bola prelomená je dôležitejšie ako stráviť s bratom posledné hodiny jeho života prisahám, že ti jednu vrazím.“
„Nie. taký cynik nie som. nevedel som to. nevedel som ako zle na tom bol, kým som sa ho nedotkol.“ Odpovedal Castiel. Dean nijako nereagoval iba sa pozeral raz na Sama a potom zase na Castiela. Ten po chvíli pokračoval.
„Nechaj ho spať. Teraz mu už nič nehrozí, tak so mnou môžeš ísť. je to naozaj veľmi dôležité.“ Dean sa však stále tváril odmietavo a Castiel vedel, že stále nechce odísť.
„počúvaj toto som vôbec nemusel robiť. Mohol som ta vziať aj násilím.“ Povedal mu prísnym hlasom aj keď ta sa s ním rozprával len nerád. Videl, že Dean mu zase chcel odpovedať nejakou nadávkou ale nepustil ho k slovu
„ale ja to nechcem urobiť. Namiesto toho ta presviedčam, aby si šiel a strácam tým čas ktorý ani nemám. No tak Dean nebuď tvrdohlavý... potrebujem ta.“
Tie slová Dean zaujali. A už nemohol odmietnuť
„dobre. idem, ale chcem sa vrátiť čo najskôr.“ Povedal mu nakoniec.
„ak všetko pôjde podľa plánu za hodinu môžeš byt späť. Teraz sa ma chyť.“
„čo? prečo?“
„to ti vážne musím všetko vysvetľovať?“ opýtal sa Castiel trochu podráždene, nečakal na odpoveď položil Deanovi ruku na plece. Hneď na to sa ocitli na inom mieste.

znova som sa pustila do tento tvojej poviedky wiki a znova poviem že sa neskutočne teším na jej pokračovanie, lebo jú píšeš skvelo klobúk dole

diki Sue som rada že sa ti páči, pretože ja už s nou taka spokojna nie som. Ale tak som sa rozhodla ju dokončiť takže ked sem dám všetko čo mám napísané dopredu tak čoskoro bude aj nové pokračovanie, teda aspon dúfam

už sa neviem dočkať ja si ju rada prečítam znovu

tak toto je jedna z mala poviedok ktore som na tom nemenovanom fore ( ) citala a je skutocne vydarena takze ja sa takisto neviem dockat pokracovani a isto si to rada precitam znova

diki aj tebe som rada že to tu bude aspon pár ľudí čitať. zajtra by som mala hodiť dalšiu časť len ju treba ešte upravit. a na novom pokračovaní tiež pracujem.

Tak pridávam dalši kus tejto poviedky. chcela som to sem dat ešte dnes ale cely den som nebola na pc tak som sa až teraz dostala k tomu aby som to ako tak skontrovala. na pokračovaní budem nadalej pracovať ked budem mať trochu času.

2. časť

Dean sa obzeral po okolí. Stáli pred nejakým domom všade bola tma okrem nich tam nebol nikto a nič. Očividne to bol jediný dom niekde za mestom ani nevedel v ktorom štáte.
„čo to má znamenať? Kde to sme?“ opýtal sa.
„o chvíľu sa dozvieš.“ Odpovedal mu Castiel potom sa opýtal
„dal si Samovi svoju krv?“
„Prečo sa pýtaš? ty aj tak vieš všetko.“
„mýliš sa Dean. ani ja neviem všetko. tak urobil si to?“
„áno urobil. chcel som mu zachrániť život. Čo s tým máš za problém? Chcel by si aby zomrel o to ide?“ Dean opäť na Castiela zvýšil hlas a to Castiela trápilo. Napriek tomu ako sa k nemu vždy správal mal ho rád a bol s ním spojený. Pozrel sa do zeme a potichu povedal.
„To nie. ja len...“
Dean ho nenechal dopovedať a opäť a skočil mu do reči
„čo?! čo s tým máš za problém? Vytiahol si ma z pekla ale stále je to môj život a moja krv a môžem si s ňou robiť čo chcem!“
„nie tak celkom.“
„čo tým myslíš?“
„to je jedno nechajme to. nie sme tu pre to.“ Castiel okamžite vycúval tak ako vždy keď nechcel Deanovi niečo povedať.
„tak prečo tu potom sme?“ opýtal sa ho Dean
„ako som ti povedal aby sme zachránili pečať.“
„ale tu? Veď tu nič nie je.“
„V tom dome je jedna stará vzácna kniha, ktorú by Lilith mohla použiť k prelomeniu hneď niekoľkých pečatí. Potrebujem aby si tam šiel a priniesol mi ju.“
„iba preto si ma sem dotiahol? Prečo si po ňu nejdeš sám?
„nemôžem, ten dom je chráneným pred vstupom anjelov, o to sa postarali už dávnejšie. Ale ty tam môžeš ísť, len mi ju prines. Chcem od teba až tak veľa?“
„dobre, chápem prečo si si ju nemohol ísť vziať sám, ale prečo si potreboval mňa? veď tam môže ísť hociktorý človek.“
„Skús presvedčiť nejakého človeka čo náhodou stretneš na ulici, aby sa vlámal do cudzieho domu a priniesol ti odtiaľ nejakú zvláštnu knihu.“
Dean sa na Castielovej poznámke usmial. Prvý krát za niekoľko hodín čo to nebolo nasilu. Hneď si predstavil ako by to Castiel žiadal od niekoho na ulici a prišlo mu to strašne smiešne.
„prepáč ja... ale neskúšal si to však?“ opýtal sa Dean pričom sa snažil tváriť vážne.
„som rád že som ti zlepšil náladu.“ Odpovedal mu Castiel a potom pokračoval znovu vážne,
„Nie neskúšal som to. hneď som vedel, že to musíš byt ty nie len pre toto. Je na to ešte jeden dôvod.“
„aký?“
„vysvetlím ti to keď mi tú knihu prinesieš.“
„dobre a prečo to muselo byt práve teraz. nikto tu nie je nevyzerá to že by to bolo také súrne.“
„Lilithini démoni asi ešte nezistili kde tá kniha je, ale môžu to zistiť každú chvíľu. Ja som sa teraz dozvedel kde je a hneď som šiel za tebou. Tak chod už.“
„okej, tak mi povedz ako a kde ju mám nájsť.“ Castiel teda opísal Deanovi miesto, kde by kniha mala byt a Dean vošiel do domu. Aj tak mu trvala niekoľko minút kým knihu našiel. Nepozeral si ju na to sa až príliš ponáhľal. Len ju vzal a šiel naspäť za Castielom.
„je to ona?“ opýtal sa ho keď mu knihu podával.
Castiel vzal knihu do rúk a prelistoval si ju.
„Áno, je. Je to skutočne ona.“
„dobre, tak som urobil čo si chcel teraz ma vráť naspať do motela.“
„hneď, vydrž ešte chvíľku.“ Povedal Castiel a potom knihu roztrhol na dve polovice. Dean bol prekvapený prečo to urobil a ešte viac keď mu jednu polovicu podal.
„vezmi si to, chcem aby si to mal ty.“
„ale prečo?“
„démoni sa ku knihe ťažšie dostanú ak bude rozdelená na dve časti a mohla by sa ti v budúcnosti hodiť.“ Oznámil mu Castiel.
Dean si prelistoval knihu. Vyzerala poriadne stará listy už boli zožltnuté ale písmená boli vidieť dosť jasne. Už predtým sa pozrel na prvú stranu na názov ale nerozumel mu. Keď si teraz časť knihy lepšie prezrel videl, že bola napísaná nejakým čudným písmom a jazykom aký dovtedy nevidel.
„ale ako by sa mi mohla hodiť. Veď je písaná nejakým jazykom, ktorý nepoznám a ktorému ani Sam nebude rozumieť.“
„to je reč anjelov Dean. teraz síce ničomu čo sa tam píše nerozumieš, ale raz sa ti môže hodiť. Dobre si ju odlož ja budem mat túto druhú časť.“
„ale, ak je písaná v reči anjelov ako ju chcú využiť démoni? Veď oni nepoznajú váš jazyk.“ „Väčšina z nich nie, ale sú medzi nimi aj démoni, ktorý boli kedysi anjeli.“ Vysvetlil mu Castiel Dean sa na neho zvláštne pozrel a Castiel vedel čo sa chcel opýtať a preto mu hneď odpovedal.
„Lucifer nebol jediný, kto zmenil stranu.“
„a Lilith?“
„či bola Lilith anjelom? Nie. ale v jej službách sú démoni, ktorý boli anjelmi tú knihu by jej preložili ak by to bolo potrebné. len si to odlož ale nezabudni na ňu o nejaký čas pochopíš prečo som ti ju dal.“
„ako ju chceli použiť na prelomenie pečatí? a čo bude teraz?“
„keď démoni túto knihu nedostanú bude to síce pre nás víťazstvo ale dosť bezvýznamné pečatí je ešte veľa, tak sme ešte ani zďaleka nevyhrali len sme im to sťažili.“ Castiel dopovedal potom opäť položil ruku na Deanove plece za a ten ani nestihol spamätať a už bol naspäť v motelovej izbe. Okamžite bežal k Samovej posteli aby sa uistil, že nič nezmenilo. Časť knihy čo stále držal v ruke polozil na nočný stolík aby mohol Samovi skontrolovať teplotu.
„naozaj bude v poriadku?“ opýtal sa Castiela, ktorý stál za ním.
„áno. bude. Ver mi. Ja by som ti neklamal.“ Odpovedal mu Castiel,
„áno, lebo anjeli neklamú však?“
„tak nejako. A niekam tú knihu odlož nenechaj ju tak na očiach.“
„áno, hneď to urobím.“ Povedal Dean nie veľmi ochotne a otočil sa, vtedy tam už Castiel nebol.
„aspoň raz by si mohol povedať aspoň dovidenia.“ Zakričal na neho aj keď netušil či ho počuje. Odložil si časť knihy do tašky. Lepšie miesto mu nenapadlo, z motela aj tak odídu hneď ako bude Samovi lepšie. potom si opäť sadol na stoličku aby zvyšok noci dával na Sama pozor. Bol unavený a Castiel ho uistil, že Sam bude v poriadku ale nechcel spať. Nemohol by ho zase nechať bez dozoru.

Sam otvoril oči a poobzeral sa okolo seba. Prostredie motelovej izby spoznal okamžite aj keď tam boli ešte len krátko. Chcel sa posadiť, ale hneď ako sa pohol zacítil ostrú bolesť v bruchu, v tom sa mu vybavila spomienka na to ako sa snažil bodnúť démonku ale vymklo sa tu to z rúk. Zaťal zuby síce s námahou sa posadil a oprel sa o posteľ, potom si zdvihol tričko a videl že celý trup má v obväzoch. Položil si ruku na miesto, ktoré ho bolelo najviac, zatvoril oči a v duchu zanadával, že to všetko čo si pamätá len zahmlene, je skutočnosť a nie len nejaký zlý sen. Až keď znovu otvoril oči všimol si, že Dean spí posediačky na stoličke vedľa neho.
„Dean.“ prihovoril sa mi. Dean však vôbec nereagoval. Sam sa trochu natiahol aby ho chytil za plece a opäť sa mu prihovoril.
„Hej Dean. nechcel by si si isť radšej ľahnúť do postele?“
Dean okamžite zareagoval na Samov síce len slabý dotyk a potom aj na jeho hlas. Okamžite sa strhol a otvoril oči.
„Sammy.“ oslovil ho a usmial sa. Do očí sa mu tlačili slzy, síce tentoraz to boli slzy šťastia
„ako ti je?“
Sam sa na chvíľku odmlčal a potom mu odpovedal
„Ja neviem. Myslím že lepšie. včera som mal pocit, akoby som umieral... ale teraz mi je... celkom dobre.“
„ach Sammy.“ Dean už neudržal slzy a musel Sama objať. Sam by mu chcel objatie opätovať ale nemohol, pretože mu to spôsobovalo bolesť
„Dean...“ prehovoril potichu. Dean však nereagoval akoby ho nechcel pustiť
„Dean... mohol by si.. ja... bolí ma to.“
„prepáč.“ Ospravedlnil sa Dean, keď si uvedomil, že mu ubližuje okamžite sa odtiahol.
Sam bol prekvapený týmto Deanovým správaním. Veď ho predsa objímal len zriedka. Spomenul si kedy naposledy, v ten deň keď za neho uzavrel dohodu.
„čo je to s tebou? Bolo to až také zlé? Dúfam že si zase neurobil nejakú hlúposť aby si ma zachránil.“ Opýtal sa ho a dúfal, že by dva krát neurobil to isté.
„nie, až také to nebolo. Ak sa pýtaš na to, neumrel si a neuzavrel som znovu dohodu. aj tak som stále jednou nohou v pekle, moju dušu by už nikto nechcel.“ Usmial sa Dean. presne vedel na čo Sam narážal a on by toho možno aj bol schopný, ak by sa neobjavil Castiel a Sam by do rána neprežil. Po chvíli doplnil odpoveď
„bolo to s tebou síce dosť vážne, ale z najhoršieho si vonku. O niekoľko dní budeš v poriadku. Spomínaš si na niečo zo včera?“
„na niečo áno. viem že sme boli v tom dome... a potom ma tá démonka bodla a čo bolo potom zabil si ju?“
„na to si nepamätáš?“
„viem, že si mi vytiahol z brucha nôž a zaútočil na ňu potom už neviem.“
„potom si z posledných síl tú démonku vymietol, aj keď som ti toľko krát hovoril aby si to nerobil.“
„Ešte mi to aj vyčítaj.“ Urazil sa Sam. Nepamätal si potom čo ho bodla toho veľa, väčšinou len bolesť a tmu. Trochu ho prekvapilo, že bol ešte aj v takom stave schopný použiť svoje schopnosti a ani si to nepamätá. Nadýchol sa a pokračoval.
„No a ďalej si spomínam, že si ma vzal sem a potom si z niekým telefonoval, myslím že z Bobbym a potom... potom si mi dal svoju krv. A za to ti ďakujem, keby si to neurobil asi by som to neprežil.“
„to bolo najmenej. A keď už máš krv toho prekliateho žltoočka, môžeš mat aj moju.“ Odpovedal mu Dean a usmial sa.
Sam sa tiež zasmial aj keď chvíľu na to sa tu tvár skrivila od bolesti neprestal sa aspoň trochu usmievať
„čo ti je smiešne?“ opýtal sa ho Dean
„Nič Dean. ja len nemôžem uveriť, že si sa tak prekonal a urobil to.“
„Musel som. Bobby povedal, že transfúzia je jediná možnosť ako ti zachrániť život, a nemohol som ta nechať umrieť. Čo je na tom také neuveriteľné?“
„Ja len viem, že si vždy neznášal injekcie. Možno by sa to dalo nazvať fóbiou.“
„ty máš čo hovoriť ty sa zase bojíš klaunov.“ Bránil sa Dean potom sa len usmial a dodal
„Sammy, šiel som pre teba do pekla, nasadol som s tebou to lietadla ktoré malo spadnúť, nemyslíš že potom zvládnem aj toto ak ti tým zachránim život?“
„v poriadku, ja som sa ti nechcel vysmievať. O to viac som ti vďačný že si to urobil.“
Dean už nechcel pokračovať v tej téme vlastne ani nechcel začínať, dôvod prečo sa ho pýtal čo si pamätá, bol že chcel vedieť či si pamätá na Castiela.
„a potom? Spomínaš si na niečo z noci?“ opýtal sa ho.
„nie potom už na nič. Stalo sa za ten čas niečo?“
„nie. nie nič, len si spal a ja som na teba dával pozor.“ povedal mu Dean, keď si na Castiela nepamätal, rozhodol sa, že mu to nepovie. Nemusí vedieť že, bol na tom až tak zle. Ďalej už v rozhovore nepokračovali lebo sa ozvalo zaklopanie. Dean vstal zo stoličky tak rýchlo, že sa mu zakrútila hlava ale ignoroval to a šiel ku dverám a otvoril.
„ahoj Bobby.“ pozdravil ho.
„ahoj. Tak ako mu je?“ opýtal sa Bobby bez toho aby si všimol, že Sam je už hore.
„Je mi dobre Bobby, netráp sa.“ Odpovedal mu Sam.
Bobbyho prekvapilo, že mu odpovedal Sam. Prešiel k nemu a keď sa bližšie pozrel, videl že už vôbec nebol bledý ako včera ale mal normálnu farbu. Ani nevyzeral, že je vážne zranený. Naopak keď sa pozrel na Deana, ten bol veľmi bledý a tiež si všimol, že keď sa vracal od dverí trochu sa zatackal a musel si sadnúť na posteľ. Sama teda nechal tak a pribehol k nemu.
„Dean čo ti je? Len mi nepovedz, že si odvtedy nič nejedol.“ Prihovoril sa mu prísnym tónom aj keď tušil odpoveď.
„Nie. na to som nemal čas.“
„Chlapče čo je to s tebou? Chceš sa zničiť. Daroval si krv a potom neješ, nespíš...“ pokračoval v karhaní Bobby. Dean ho však prerušil.
„Práve som chcel ísť vziať niečo na raňajky, keď si už tu.“
„Nie ostaneš tu. Pôjdem ja. ešte by si niekde po ceste odpadol.“
„Bobby no tak. cítim sa dobre.“
„aj tak. Pre istotu.“ Odbil ho Bobby a zabránil mu postaviť sa. Dean už ďalej neprotestoval aj tak to nemalo zmysel.
„Sam, a čo ty? Myslíš, že budeš schopný niečo zjesť?“ opýtal sa Sama ešte pred odchodom.
„myslím, že áno. začínam byť hladný.“
„dobre. som naozaj rád, že ti je lepšie. za chvíľu som späť.“

„Môžem ta už nechať chvíľku samého?“ opýtal sa Dean asi minútu potom čo Bobby odišiel „Kvôli mne aj áno. už sa cítim dobre, ale asi by si nemal vstávať.“
„hej Sammy, kto z nás je tu zranený? ty alebo ja?“ opýtal sa Dean aj napriek Samovým námietkam sa postavil a prešiel ku kúpeľni
„Potrebujem si dať sprchu.“
„dobre choď.“ Súhlasil nakoniec Sam. Vôbec nemal náladu a ani silu sa s ním hádať.
„Zostaň v posteli a nech sa deje čokoľvek neskúšaj vstávať, ak budeš niečo potrebovať zavolaj ma.“ Povedal mu Dean ešte pred tým ako odišiel
„Dean ja nie som ty. Určite nebudem chcieť vstať, ak cítim, že by som sa neudržal na nohách.“ Odbil ho Sam. Dean už chcel vojsť do kúpeľne keď na neho Sam zakričal
„Počkaj ešte.“ Dean sa okamžite zastavil a otočil sa.
„kým pôjdeš môžeš mi podať moju tašku? Mala by byť na spodku v skrini.“
Dean prešiel k skrini vybral tašku a podal ju Samovi a potom vošiel do kúpeľni.
Sam sa chvíľu hrabal v taške kým nenašiel knihu, ktorú pred pár dňami začal čítať. Otvoril ju a prelistoval pár strán ale potom prestal a knihu odložil na nočný stolík. Chcel zavolať Ruby a povedať jej čo sa stalo, kým je tam sám. Pochyboval, že ho Bobby alebo Dean nechajú dlhšie samého. Znovu sa začal hrabať v taške, bol si istý, že si tam nechal mobil, včera si ho zo sebou nebral. Po chvíľke ho našiel a potom tašku položil vedľa postele.
Rýchlo našiel Rubyno číslo a zavolal jej. zdvihla to po prvom zazvoní ako keby čakala.
„Sam, si v poriadku?“ opýtala sa ho skôr ako stihol niečo povedal.
„budem, neboj sa. Už vieš čo sa mi stalo?“
„áno viem. správy sa šíria rýchlo a pred chvíľou som hovorila z vaším priateľom Bobbym.
„hovorila si z Bobbym?“
„áno, stretla som ho keď vychádzal z motela v ktorom bývate. Neboj sa nevedel, kto som. v tejto podobe ma ešte nevidel. Len som chcela vedieť, že si poriadku.“
„ako som ti už povedal, som. len Dean ma ešte pár dní nepustí z očí tak sa nebudeme môcť stretnúť.“
„To nevadí. Hlavne sa rýchlo uzdrav aby sme mohli pokračovať v našom pláne.“
Sam začul zaklopanie na dvere.
„musím končiť.“ Povedal potichu do telefónu schoval ho pod vankúš a znovu si vzal knihu.
Vtedy už vošiel do vnútra Bobby. nečakal, že mu prídu otvoriť tak zaklopal len zo slušnosti.
„kde je Dean?“ opýtal sa.
„Sprchuje sa.“
„a to si ho nechal? veď vyzeral, že každú chvíľu skolabuje.“
„možno ho studená sprcha preberie a aj tak som nemal ako zastaviť.“
Bobby prišiel k Samovi a si všimol si , že má otvorenú knihu.
„Ty čítaš?“ opýtal sa ho prekvapene.
„a čo mám robiť, keď ešte nemôžem vstať?“ Opýtal sa ho Sam.
Bobby mu na to neodpovedal a Sam ho nechal aby mu skontroloval ranu
„To je neuveriteľné.“ Poznamenal.
„čo?“
„ako sa ti zlepšil stav len za jednu noc. Čakal som, že aj keď ti Deanova krv pomôže, budeš mať ešte 1-2 dni horúčku a nebudeš veľmi pri zmysloch, ale zdá sa, že horúčku už vôbec nemáš, čítaš a dokonca si aj hladný. To vyzerá ako zázrak.“
„hej máš pravdu Bobby asi to bude zázrak.“ Ozval sa Dean, ktorý práve vyšiel s kúpeľne. Pri zmienke o zázraku sa pousmial, hneď si pomyslel na Castiela.
Bobby sa okamžite otočil a pozrel sa na Dean.
„Sadni si.“ Prikázal mu Bobby. Dean sa na neho prekvapene pozrel potom sa usmial a povedal mu
„Bobby ak ta tak veľmi baví hrať sa doktora a chceš sa o niekoho starať, staraj sa o Sama. Ja som v poriadku.“
„dobre ako chceš, ale aspoň sa konečne najedz.“ Potom mu Bobby podal mu papierové vrecko.
„k tomu ma nútiť nemusíš.“ Odpovedal mu Dean a vybral z vrecka sendvič a začal sa napchávať tak ako zvyčajne. Bobby potom podal raňajky aj Samovi a keď obaja začali jest sadol si, aby sa najedol aj on.
„keď som vychádzal z motela stretol som tam jedno dievča.“ Povedal im po chvíli.
Deanovi skoro zabehlo
„No teda Bobby, tak ty sa stále pozeráš po dievčatách?“ opýtal sa ho zo smiechom
„kto by to o tebe povedal, ty starý lišiak. A čo bola pekná?“
„O to tu vôbec nejde.“ Vykríkol Bobby akoby sa ho dotkli Deanove žarty.
„okej. Tak čo bolo s tým dievčaťom?“ opýtal sa Dean už vážnejšie.
„Prihovorila sa mi. Zdalo sa mi že bola dosť nervózna, a pýtala sa ma na Samov stav. Vraj je jeho priateľka.“
Sam okamžite pochopil kto to bol ale radšej nič nepovedal.
„ako vyzerala?“ pýtal sa ďalej Dean.
„Mal som pocit že som ju už niekedy videl ale neviem kde. vyzerala ako obyčajné dievča. možno 25 rokov, dlhé tmavé vlasy, povedala, že sa volá Christie a že zo Samom spolupracovali kým si bol v pekle. Poznáš ju?“
„áno veľmi dobre ju poznám. Asi si ešte nemal tú česť, ale to je Ruby vo svojej novej podobe.“ Vysvetlil Dean dosť rozčúlene. „Do pekla s ňou! to nemôže dať pokoj aspoň kým sa Sam zotaví?!“
„Dean, nevyvádzaj hneď. Ak sa dozvedela čo sa mi stalo je pochopiteľné, že chcela vedieť či som v poriadku. záleží jej na mne čo je na tom zlé?“ zastal sa jej Sam.
„Záleží jej na tebe? Ale prosím ta Sam ešte mi povedz, že je do teba zamilovaná alebo, že si ty do nej zamilovaný.“
„Ja neviem. Neviem či by toho bola schopná a tiež neviem či som ja ešte schopný milovať, ale neboj sa nechystám sa s ňou oženiť.“
„Och tak to sa mi vážne uľavilo. Ešte to by mi chýbalo. Keď už mám brata s démonskou krvou, aby som mal ešte aj za švagrinú démonku.“
,,Stačilo chlapci nehádajte sa!“ prerušil ich Bobby.
„o čo tu vlastne ide? Sam ty máš niečo z Ruby?“
„nie, nemám. Len mi pomohla počas tých štyroch mesiacov.“
Dean okamžite vedel, že Sam klamal a opäť na neho zvýšil hlas.
„áno iste. Akoby si sa s ňou už potom nestretol.“
„Tak sme sa stretli! a čo je na tom?“ nedal sa Sam
„stačí. Neplytvajte energiou na hádky.“ Prerušil ich znovu Bobby. tento krát však už aj on kričal, tak obaja okamžite stíchli. Potom si Bobby uvedomil čo ešte Dean povedal.
„Dean čo si myslel démonskou krvou? Tak je to naozaj tak, že Sam má Azazelovu krv?“ opýtal sa ho. Obaja sa na neho pozreli, prekvapený jeho otázkou.
„ty o tom vieš?“ opýtali sa takmer súčasne.
„no nebol som si istý. Pátral som po tom, čo bolo s ostatými ako je Sam. Čo s nimi Azazel chcel a ako im dal tie schopnosti a jediné vysvetlenie bolo, že to muselo byt jeho krvou.“ Vysvetlil im Bobby a potom urazene dodal
„Mimochodom, mohli ste mi to povedať.“
„no... to je tak. Sam nechce aby sa to vedelo, myslel si že ho budeme vnímať ako monštrum. Nechápe, že na tom nezáleží.“ Vysvetlil mu Dean ale Sam mu skočil do reči ako by sa stále chcel hádať.
„Dean, hovoriť dokážem aj sám!“
„hej ja viem prepáč.“ Odpovedal mu Dean a potom pokračoval vo vysvetľovaní.
„To bol aj dôvod prečo som ťa zavolal a nevzal Sama do nemocnice. Neviem aká je jeho krv, či by si lekári nevšimli, že je v nej niečo zvláštne.“
„no to neviem ani ja aký je v tom rozdiel. Ale ak tak dobre prijal tvoju krv, tak sa až tak líšiť nebude.“ Doplnil ho Bobby a potom začal zvoniť telefón. Hneď si uvedomili, že to je Bobbyho. Bobby teda zdvihol a vyšiel na chodbu aby mohol nerušene telefonovať.
„Musel si mu to hneď povedať?“ opýtal sa Sam keď Bobby odišiel. Vôbec nebol rád, že Bobby už vie o jeho krvi
„No tak veď aj tak to už tušil. A je to Bobby nie nejaký Gordon on to pochopí.“
„Veď áno. nemám obavy s toho, že by šiel proti mne. Ja len... ako si povedal nechcem aby sa o tom vedelo.“
„Sam, nemáš sa za čo hanbiť. Veď ty za to nemôžeš.“ Odpovedal mu Dean a usmial sa aby ho upokojil. Vtedy sa už vrátil ho izby Bobby.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa ho Dean.
„Volal mi jeden priateľ, tiež lovec. Potreboval by pomoc s prípadom, ale ešte som mu nevedel povedať či prídem. Neviem či vás už môžem nechať samých.“
„Pokojne chod, ja sa o Sama postarám. Však mu je už oveľa lepšie.“ odpovedal mu Dean. Bobby ešte chvíľu váhal a potom povedal.
„Tak dobre. idem si zbaliť veci a odhlásiť sa. Ešte pred odchodom prídem.“

V ten večer za nimi prišla Alex. Už odvtedy ako naposledy telefonovala z Deanom, ešte predtým ako do toho domu šli mala pocit, že sa niečo muselo stať. Snažila sa mu zavolať ale stále mal obsadené. Tak sa rozhodla, že do toho mesta pôjde a všetko ostatne bude musieť počkať. Poobede zavolala Bobbymu a ten jej povedal, že práve od nich odišiel. Povedal jej čo sa stalo síce ju uistil, že Sam je už z najhoršieho vonku, nezmenila názor a chcela ho vidieť. Sam zotavoval až prekvapivo rýchlo, takže si ani poriadne neuvedomil, že skoro zomrel. Dva dni ešte preležal v posteli, kým znovu nabral sily, ale potom sa už cítil dobre tak sa rozhodli pokračovať v ceste a Alex zase išla svojim smerom. Aj keď s nimi ostala v kontakte aj keď už viac zo Samom ako z Deanom. Ten sa po Pamelinej smrti a potom čo sa dozvedel, že v pekle prelomil prvú pečať ešte viac uzavrel do seba a už sa s ním skoro nedalo hovoriť. Nech sa Alex alebo Sam snažili akokoľvek nevedeli mu pomôcť. Jednoducho o tom nechcel hovoriť. V podstate nechcel hovoriť ničom. Len o prípade na ktorom práve robil. Hneď ako bol Sam v poriadku hnal ho z jedného prípadu k druhému a tak prešiel mesiac. Práve sa všetci traja vrátili z jedného spoločného lovu. Prišli do motelovej izby niekedy nad ránom a síce boli unavený Dean hneď uvažoval o ďalšom prípade. Našťastie sa Samovi a Alex ho podarilo presvedčiť nech s tým počká aspoň do rána.
Na druhý deň pred obedom už sedel pri Samovom notebooku a hľadal nový prípad. Vtedy mu zavolal Bobby, ktorý bol zjavne dosť rozrušený.
„Dean, máte teraz niečo?“ opýtal sa ho okamžite ako zdvihol. Dean odsunul notebook, aj tak zatiaľ nič nenašiel a povedal mu
„Nie, práve sme dokončili prípad.“
„Tak príďte ku mne potrebujem vašu pomoc.“
„o čo ide? si v poriadku?“
„áno som. ja len toto je niečo neuveriteľné, rozhodne na to nestačím.“
„nejaký prípad?“
„prípad?“ Bobby bol trochu prekvapený, že to nazval prípadom ale po chvíľke váhania prikývol.
„Hej dajme tomu, že je to dosť zvláštne, aby to bol prípad pre vás.“
„Dobre hneď vyrážame.“ Sľúbil mu okamžite Dean a zložil. Práve vtedy vošiel do izby Sam, ktorý bol pre raňajky.
„Kam to ideme? Nepovedz mi, že si našiel ďalší prípad.“ Opýtal sa ho.
„Bobby potrebuje pomoc. Ideme za ním.“ Oznámil mu Dean a začal sa baliť.
Keď sa tam asi hodinu vrátila aj Alex ktorá odišla už ráno vraj niečo vybaviť tak už boli zbalený na cestu.
„čo sa deje zase odchádzate?“ opýtala sa.
„Hej ideme za Bobbym.“ Odpovedal jej Dean.
„Za Bobbym? A prečo niečo sa stalo?“
„Nie, len potrebuje pomôcť s prípadom.“ Dean odpovedal úplne stručne ako v poslednej dobe vždy. Nebolo mu veľmi do reči, tak sa Alex radšej nechcela viac vypytovať a na silu z neho niečo ťahať..
„A čo ty Alex? ideš s nami?“ opýtal sa Sam. Alex tým dosť prekvapil, pretože nečakala, že bude chcieť aby šla aj ona. keď sa mali stretnúť s Bobbym väčšinou to vybavili sami a Alex aj tak už mala iné plány.
„Nie. ja musím si teraz niečo vybaviť.“ Odmietla.
„Mala by si ísť možno, budeme potrebovať pomoc. Keď si s tým ani Bobby nevie poradiť.“ Pridal sa aj Dean.
„Choďte dopredu. Ak ma budete potrebovať zavolaj mi a neskôr za vami prídem, “ navrhla ich Alex s čim obaja súhlasili.

Večer teda dorazili k Bobbyho domu. Bobby už na nich čakal, pretože hneď ako Impala zaparkovala pred domom vyšiel z domu a šiel ich privítať.
„Tak čo sa deje Bobby?“ opýtal sa Dean hneď ako vystúpil.
„Toto by sa dosť ťažko vysvetľovalo. To musíte vidieť na vlastné oči.“ Odpovedal Bobby a ťahal ich do domu.
„Čo sa deje Bobby. začínaš ma desiť. Je to až také zlé?“ opýtal sa Sam zatiaľ čo ho nasledoval dnu.
„Zlé? Nie, teda aspoň myslím, že nie. poďte čaká v obývačke.“
„čaká? Takže ide o človeka?“
„áno. teda malo by.“
„Čo to má znamenať? Vysvetli nám už konečne o koho ide.“ zapojil sa aj Dean. vôbec sa mu nezdalo Bobbyho zvláštne, až podozrivé správanie.“
„Len pod a uvidíš.“ Odpovedal stručne Bobby a vošiel do obývačky. Sam a Dean ho nasledovali. Keď vošli uvideli muža stojaceho chrbtom k nim. Akoby sa uprene pozeral z okna.
„John, už sú tu.“ Prihovoril sa mu Bobby a keď sa otočil. Obaja nemohli uveriť vlastným očiam.
„Toto sú tvoji synovia Sam a Dean.“ predstavil ich Bobby. vtedy Dean už predýchal počiatočný šok a pristúpil k mužovi, ktorý vyzeral presne ako jeho otec predtým ako zomrel. Akoby odvtedy neprešiel ani jeden deň.
„čo to má znamenať? Čo si a ako si získal podobu nášho otca?“ vykríkol na neho.
„Dean, je to on.“ Presviedčal ho Bobby.
„Hej to určite. Nemôže to byť on.“ Odmietal stále Dean.
„John, nechaj nás na chvíľku. Pre chlapcov je to veľký šok. Najprv s nimi porozprávam sám.“
Navrhol Bobby a John teda odišiel.
„Bobby, neviem kto alebo čo to je ale určite to nie je náš otec. Nemôže byt skoro tromi rokmi zomrel a jeho telo sme spálili. Toto nie je on.“ Presviedčal ho Dean aj naďalej.
„Dean overil som si to všetkými možnými spôsobmi. Nie je to démon, menič ani nič iné čo by mohlo vziať na seba jeho podobu. On síce o tom nevie, nepamätá si ani ako sa volá ale je váš otec a my musíme zistiť čo sa stalo.“ odpovedal mu Bobby.
„a čo ty Sam čo si o tom myslíš?“ opýtal sa Sama, pretože ten bol celý čas ticho. Nezmohol sa ani na jediné slovo, keď ho Bobby oslovil strhol sa akoby sa práve prebral.
„Ja neviem. Tiež sa mi to nechce veriť. Ako sa sem vlastne dostal?“ opýtal sa po chvíli.
Bobby sa nadýchol a začal rozprávať

Minulý večer

Bobby začul že niekto je pred jeho domom. Išiel sa tam pozrieť a keď otvoril dvere stál tam John.
„čo toto, to nie je možné! už som starý, na to aby sa mi pred dverami zjavovali oživené mŕtvoly.“ Preblyslo mu hlavou v prvej chvíli. Potom sa vrátil dnu bez jedného slova. Keď sa vrátil držal fľašku svätenej vody. Vtedy tam John ešte stále bol.
„To nie je možné. tak sa mi to len nezdalo.“ Pomyslel si a vyšplechol mu do tváre svätenú vodu.
John sa zatváril prekvapene. Pretrel si tvár a potom vykríkol.
„hej čo ste sa zbláznili? čo to robíte?!“
„Prepáč, musel som sa presvedčiť, že nie si démon.“ Ospravedlnil sa mu Bobby, vtedy na neho John pozeral už úplne ako na blázna.
„démon? Čo ste to za cvoka?“ vykríkol potom sa začal zmätene obzerať okolo seba akoby to miesto nikdy nevidel a opýtal sa.
„kde to vlastne som? ako som sa sem dostal?“
„Ja to tiež nechápem. bol si mŕtvy celé 3 roky, tak ako môžeš... Si to ty však John?
„John? Nevolám sa John a už vôbec nie som mŕtvy.“
„tak to bude asi omyl. ako sa voláte?“
Pri tejto otázke sa zamyslel a potom na Bobbyho šokovane pozrel a odpovedal.
„ja neviem. neviem kto som, neviem čo tu robím a neviem kto ste vy. Prečo mi hovoríte takéto veci poznáte ma?“
„Poznám. Aspoň myslím, lebo toto nie je možné, si to ty, tvoje telo, je obnovené do posledného detailu, tomu vôbec nerozumiem.“
„Ja pôjdem, asi budete nejaký cvok a ja síce neviem kto som. Možno ma niekto hľadá. Možno mám niekde rodinu a deti.“ Uvažoval nahlas John a potom sa otočil na odchod.
„Počkaj. ja viem kto si a poznám aj tvojich synov.“ Zastavil ho Bobby Nechápem čo sa stalo ale ostaň pomôžem ti to zistiť. som tvoj priateľ, naozaj, môžeš mi veriť poznali sme sa celé roky a tvoji chlapci, sú ako moji vlastný synovia.“

„potom som ho vzal do domu a ešte som si nenápadne niektoré veci overil. Zakaždým som sa presvedčil len o tom, že je to on. Preštudoval som zatiaľ niekoľko kníh, ale nikde som preto nenašiel vysvetlenie. Tak som vás zavolal. Aj on sa stále pýtal na svojich synov, keď som mu o vás povedal aj keď on si na nič nepamätá.“ Dokončil rozprávanie Bobby. potom sa pozrel na oboch bratov a čakal ako budú reagovať.
"Ja stále nemôžem uveriť že je to on . Určite v tom bude nejaká pasca." prehovoril Dean po niekoľkých minútach.
"aj tá strata pamäti sa mi nezdá. Možno sa mu hodí, že nás nespoznáva."
"Dean opakujem ti, že nie je nič s čím som sa za celý život stretol, a by bolo imúnne voči svätenej vode, soli, striebru aj diablovým pasciam. Nebudem tvrdiť, že ja som okamžite z istotou vedel, že je to John alebo že by mi nenapadlo, že je to len nejaký trik. Ale čo som mal robiť? Mám ho vyhodiť, poslať ho preč keď nevie kto je a kam by mal ísť? To by som neurobil ani cudziemu človeku a už vôbec nie môjmu najlepšiemu priateľovi. Je zmätený a určite sa stalo niečo nadprirodzené keď sa vrátil. Takže mu musíme pomôcť a zistiť čo sa stalo." presviedčal ho Bobby.
"Bobby má pravdu, nemáme istotu, že je to náš otec ale ani istotu, že nie je. Takže neviem ako ty ale ja sa na neho nevykašlem. Bobby môžeš so mnou rátať." pridal sa na Bobbyho stranu aj Sam.
"Dobre, dobre veď ja som nepovedal, že sa na celú tú záležitosť vykašlem. ja len... ja len... musím si zavolať."
"čože teraz chceš telefonovať? komu a prečo?"
"Možno by sa nám s týmto hodila pomoc."
"Dúfam, že nechceš len tak hocijakému lovcovi povedať, čo sa stalo. Mali by sme Johnov návrat udržať v tajnosti, kým nezistime čo sa stalo."
"Nepoviem to hocikomu neboj. idem zavolať osobe, ktorej sa toto týka skoro tak ako nás."
"Alex?" opýtal sa Sam,
"Hej."

"Alex, to som ja."
"Dean?" opýtala sa Alex aj keď ho po hlase okamžite spoznala. Dean však reagoval dosť nahnevane a vykríkol
"Jasné kto iný!"
"no ja neviem, pri tebe je možné všetko." odpovedala Alex zo smiechom. Predtým mali vo zvyku spolu len tak žartovať, ale v tej chvíli pochopila, že určite nemá náladu na žarty.
"som to ja!"
"Ja viem. Len som žartovala. čo sa deje?"
"Myslím, že by si mala prísť. toto nie je len obyčajný prípad." vysypal Dean potom sa na pár sekúnd odmlčal. Alex pochopila, že uvažuje čo jej ešte povedať.
"Ide o otca." prehovoril nakoniec
"o Johna?"
"nie o svätého otca! pravdaže o neho o môjho otca Johna Winchestera." znovu začal kričať Dean, ale Alex už začínala chápať tú jeho náladu, vždy bol veľmi háklivý na záležitosti s Johnom.
"Dobre, dobre, Dean nemusíš byť hneď sarkastický. Tak čo je s ním?"
"U Bobbyho sa objavil niekto alebo niečo o čom je Bobby presvedčený že je to on. potom ti to vysvetlím. len prosím ťa príď."
"okej, prídem. Mohla by som tam byť tak hodinu alebo dve."
"tak skoro?,"
"Hej nie som ďaleko."

Hneď ako Alex položila telefón začala uvažovať o tom čo jej Dean práve povedal takisto aj o tom ako sa chvíľu predtým správal Nate. Keď rozprával takým zvláštnym spôsobom a nič nepovedal na rovinu, nikdy to neznamenalo nič dobré. Snažila sa tú skutočnosť ignorovať, ale len do chvíle keď zavolal Dean. Takže John? To by vysvetľovalo Nateove správanie, teda v prípade, že o tom niečo vedel. Znovu ho zavolala no stále nepovedal nič na rovinu. Toto na ňom niekedy neznášala. Jediné na čom stále trval bolo, aby za Winchesterovcami čo najskôr išla, že všetko ostatné počká..

"A kde je teraz John?" opýtala sa Alex potom čo jej Dean so Samom stručne vysvetlili čo sa stalo.
"Je z Bobbym, chceš ho vidieť?" opýtal sa Sam.
Alex na jeho otázku iba prikývla a Sam odišiel po Johna.
"čo si o tom myslíš?" opýtal sa Dean Alex keď ostali sami
"Ja neviem, po pravde, neviem čo si mám myslieť."
"Ani ja. Ani si nie som istý či je to otec. Bol mŕtvy už som sa s tým zmieril a teraz toto. Neviem čo robiť, ani ako sa k nemu správať."
Alex sa pozrela do jeho smutných zelených oči a chcela ho nejako utešiť.
"Netráp sa, určite sa to vysvetlí." povedala potichu aj keď vedela, že to bude málo .
Vtedy vošiel do miestnosti John.
"Sam? chceš so mnou hovoriť?" opýtal sa akoby si ani nebol istý menom.
"Hej, ale ja som Dean." odpovedal mu Dean a snažil sa tváriť čo najpokojnejšie.
"Prepáč ešte som si nezvykol." ospravedlnil sa John. Pozrel na Alex a potom zase na Deana a opýtal sa.
„a kto je ona?“
„ty si ma nepamätáš?“ opýtala sa Alex prekvapene.
„nie koľko krát vám to mám opakovať? Vy všetci tvrdíte, že ma poznáte, alebo že ste moja rodina, ale ja si na nikoho z vás nepamätám, tak ako vôbec na nič." prehovoril John zo začiatku síce znel nahnevane ale pri posledných slovách bolo v jeho hlase cítiť ľútosť a zúfalstvo s toho, že si na nič nepamätá.
„Prepáč, ja... počula som že si stratil pamäť.“
„tak kto si? Ten... Bobby nehovoril, že mám aj dcéru.“
„nie, ja nie som tvoja dcéra aj keď bol si mi ako otec... ja som.“
„To je Alex, moja priateľka.“ Doplnil ju Dean. Alex na neho prekvapene pozrela.
Dean jej pohľadom naznačil aby to nepoprela tak sa len usmiala.
"Aha, no tak... ste pekný pár." prehovoril John dosť zmätene.
"No ja vás radšej nechám a pôjdem si ľahnúť." dodal a vykročil smerom do izby.
"Rada som ťa videla." zakričala za ním Alex a potom sa potichu opýtala Deana
„čo to malo znamenať?"
„prepáč... ja.... nechcel som ta tým uraziť. len ma nič iné nenapadlo." Ospravedlnil sa Dean a zdalo sa, že sa trochu začervenal. Alex sa musela na tom zasmiať.
„nie neurazil si ma, to vôbec nie. Len ma to prekvapilo."
„ja som len chcel, keď si otec nepamätá kto sme a čo robíme, chcem aby si myslel, že sme obyčajný ľudia a nie, že sme lovci."
„Veď ja som mu to ani nechcela povedať, tak priamo neboj sa. Aj keď dúfam, že si spomenie."
"Takže si myslíš, že je to naozaj on?"
"No myslím, že vyzeral presvedčivo. Neboj sa zistime čo sa s ním stalo."

Dean sa prebudil uprostred noci, aj tak spal len chvíľku. Už dlhšiu dobu mal problémy zo spánkom, kvôli nočným morám o pekle, ktoré neprestávali, ale teraz mu nedovolil spať ešte ďalší problém. Nemohol sa zbaviť myšlienky na otca. Stále dookola sa pýtal, či je to on a ak áno, tak ako je to možné. Zapol nočnú lampu a vtedy si uvedomil, že Sam nie je vo svojej posteli. Zanadával pretože, hneď mu napadlo len jedno vysvetlenie. vždy keď Sam zmizol uprostred noci, znamenalo to len jediné a to, že zas išiel za Ruby a nemal odvahu mu to priamo povedať. Vždy ho to tak naštvalo, že nemohol spať celý zvyšok noci. Okamžite vstal aby sa presvedčil, či Sam naozaj odišiel z domu. Ako prechádzal po chodbe uvidel, že v knižnici sa svieti. Keď vošiel uvidel Sama a Bobbyho sediacich pri stole nad papiermi a knihami. Uľavilo sa mu, že Sam je tam a nie s Ruby.
"čo robíte?" opýtal sa ich.
"Prezeráme ešte nejaké knihy, skúšame nájsť niečo čo by nám pomohlo s tým čo sa deje z otcom. " vysvetlil mu Sam potom sa usmial a opýtal sa:
"chceš sa pridať?"
"No ani nie." odpovedal Dean a zatváril sa dosť znechutene pri pohľade na všetky tie knihy.
"No tak dobre, aj tak nezaspím." súhlasil nakoniec a sadol si na voľnú stoličku.
"a zistili ste niečo?" opýtal sa.
"Nie nič. okrem toho, že jediné bytosti ktoré dokážu vzkriesiť mŕtvych a obnoviť pôvodné telo sú anjeli alebo najmocnejší démoni, čo som aj vedel." odpovedal Bobby.
"čo Alex? kde je?"
"neviem, niekam odišla a povedala len, že nebude dlho. počuj ak tu chceš byť tak zbytočne nekecaj a pomôž nám." odvrkol Bobby dosť podráždene a podal mu jednu z kníh.
"Prezri si to či niečo nájdeš." prikázal mu.
Dean síce dosť neochotne súhlasil a začal v knihe listovať. nejaký čas tak všetci len ticho študovali zatiaľ čo prehovorili len aby si vymenili informácie. Teda presnejšie aby konštatovali, že sa nič s toho nehodí do ich situácie. vtedy si Dean všimol, že Sam začal byť nesústredený, vyzeral že s ním niečo nie je v poriadku.
"Sam čo je to s tebou?" opýtal sa ho keď to po niekoľkých minútach už nemohol ignorovať.
"Ja neviem... je mi nejako čudne... nechápem to... ale do pekla... fakt to bolí." dostal zo seba Sam pomaly.
"Čo ťa boli?"
Sam si položil ruku na brucho. Stále pozeral dole a začal zrýchlene dýchať
"Sam no tak hovor, čo je to s tebou?" vykríkol Dean. vtedy už začal mať vážne obavy.
"Ja neviem čo sa to deje!" vykríkol aj Sam. "Veď sa to už dávno zahojilo tak prečo to bolí? ja musím... musím ísť." hneď na to vstal po pár krokoch sa však zrútil na zem v kŕčoch. Dean aj Bobby okamžite dobehli k nemu. Dean videl ako si držal brucho tak sa mu rýchlo snažil rozopnúť košeľu, ale pri tej rýchlosti tých pár gombíkov odtrhol. Potom mu nadvihol tričko. okamžite uvidel, že jazva po nedávnom zranení mu zvláštne žiarila a to mu pravdepodobne spôsobovalo bolesti.
"Sam čo sa to deje? no tak povedz niečo!" kričal na neho. Sam ho akoby ani nevnímal. nedokázal hovoriť. Z hrdla mu vychádzali len nejaké vzdychy.
"No tak Sammy!" naliehal ďalej Dean potom vzal jeho tvar do dlaní a pozrel mu do priamo do oči. Trochu sa mu v nich leskli slzy, čo sa aj dalo pochopiť, ale v okamihu sa Deanovi zdalo, že uvidel v jeho očiach žltý záblesk. Hneď na to Samom prešiel ďalší silný kŕč a stratil vedomie.
"Čo?.... čo to malo znamenať, Bobby aj ty si to videl?"
"Áno videl." prikývol Bobby. Potom keď sa znovu pozreli na jazvu na bruchu, už vyzerala obyčajne. Sam síce normálne dýchal a aj pulz mal v poriadku ale vôbec nereagoval na Deanove slová ani na to ako ním triasol, a nebol by s tým ani prestal keby ho Bobby nechytil a neodtiahol ho ďalej.
"Dean prestaň ešte mu ublížiš!" vykríkol na neho. "Radšej ho vezmi do izby a ulož ho do postele."
"Hej ale čo potom?"
"Na to prídeme potom. ale hádam ho tu nechceš nechať ležať na dlážke." Dean uznal, že Bobby má pravdu a tak Sama odniesol do izby

Dean sedel pri posteli kam uložil Sama a dával na neho pozor. Ten ležal nejaký čas bez pohybu ale potom sa pomrvil a hneď na to otvoril oči. Jeho oči však nemali zelenú farbu ale svietili na žlto.
"Ako si sa do neho dostal ty sukyn syn?!!" vykríkol Dean a hneď si spomenul na tetovanie, ktoré ho malo pred posadnutím ochrániť. Zohol sa k nemu aby to skontroloval, ale vtedy ho Sam odhodil na druhý koniec izby. Narazil na stolík pri dverách do ktorého si udrel hlavu.
Bobby tam práve vošiel a keď videl čo sa stalo okamžite pribehol k Samovi pevne ho chytil za ramená, zatriasol ním a vykríkol na neho.
"čo sa to s tebou dopekla deje Sam?! "
Sam sa mu veľmi ľahko vytrhol a odhodil k stene aj jeho. Potom ním opäť prešlo niekoľko silných kŕčov a stratil vedomie. Bobby sa zdvihol zo zeme a prešiel k Deanovi, ktorý stále ležal na zemi. Podoprel mu hlavu a ucítil, že krváca.
"panebože, Dean."vykríkol zdvihol ho a preniesol na posteľ. Potom na chvíľku odišiel z izby a keď sa vrátil prišiel k Samovi ktorý bol stále v bezvedomí.
"Mrzí ma to Sam ale musím to urobiť." povedal mu a pevne ho priviazal k posteli. Potom sa vrátil k Deanovi a prezrel mu ranu na hlave. nebola síce hlboká ale dosť krvácala. pritlačil mu na ňu čistý obväz a potom nim mierne zatriasol a prihovoril sa mu
"Dean, hej, preber sa! no tak preber sa chlapče. "
Dean otvoril oči a prekvapene sa na neho pozrel.
"si v poriadku?" opýtal sa ho Bobby
"Asi hej, len ma bolí hlava" odpovedal Dean. Potom sa rozpamätal na to čo sa stalo. Rýchlo sa posadil aj keď mu v tom Bobby chcel zabrániť a pozrel sa na Sama.
"čo sa to s ním deje? predsa nemôže byť posadnutý.“ opýtal sa a prešiel k Samovi aby mu skontroloval tetovanie. Ale to bolo v poriadku. Dean naň nechápavo pozeral a potom pozrel na Bobbyho.
„ako sa to mohlo stať? aký silný démon to musel byť, aby cez to prešiel?"
„Dean, ja nemyslím že je posadnutý."
"akože nie je? veď mal žlté oči. Jasne som to videl a keby bol sám sebou nikdy by ma tak netresol o ten prekliaty stolík." Dean sa pozrel smerom, ktorým ho predtým Sam odhodil a prešiel si rukou na hlave.
"čo sa to zo Samom deje keď nie je posadnutý?"
"Nie je posadnutý, podľa mňa je to niečo oveľa horšie."
"čo môže byť horšie?"
"No myslím, že za toto môže jeho temná stránka, to zlo v jeho krvi. " odpovedal mu Bobby, za ten čas odkedy Samovi prišlo zle v knižnici si to stihol premyslieť
"čože? ale prečo? prečo práve teraz?" opýtal sa šokovane Dean,
"Ja neviem. neviem ako to vysvetliť ale toto je jediné čo mi napadá."
"Prečo si ho zviazal?" opýtal Dean o niekoľko sekúnd neskôr. Až vtedy si uvedomil, že Sam je povrazmi pevne zviazaný a priviazaný k posteli
"Len pre istotu nevieme, čo bude robiť keď sa znova preberie a nechcem aby niekomu opäť ublížil." vysvetľoval mu svoje konanie Bobby. síce sa mu to nepáčilo rovnako ako Deanovi, nechcel riskovať, že sa zas pokúsi o niečo podobné ako pred chvíľou keď sa zobudí.
"No tak Bobby je to môj brat, nebudeme ho tu priväzovať ako nejakého zločinca." nesúhlasil s tým Dean a chcel ho okamžite odviazať. Bobby ho však zastavil zo slovami
"Nevymýšľaj takto to bude najlepšie. keď sa preberie a nebude nebezpečný odviažem ho."

Keď sa Sam prebudil. Chcel vstať, ale niečo mu v tom zabránilo. nemohol sa skoro ani pohnúť. Poobzeral sa okolo seba a uvidel že je pevne zviazaný.
"Hej čo to má byť? prečo ste ma takto zviazali?" vykríkol a snažil sa vyslobodiť aj keď povrazy boli pevne a znemožňovali mu každý pohyb.
"Hej kde ste kto?" vykríkol keď sa nikto neozval. Vtedy sa Dean strhol zo spánku. Zaspal ani nevedel kedy, aj keď odvtedy ako bol Sam v bezvedomí prešla sotva pol hodina. Bol z toho všetkého príliš unavený. hneď na to vošiel do izby aj Bobby, ktorý začul Sama kričať.
"Hej čo ste mi to urobili?" opýtal sa znova Sam, obaja pribehli k nemu.
"My tebe? to myslíš vážne Sam? to ty si nás tu ohádzal o stenu ako staré handry." povedal mu vyčítavým tónom Bobby.
"Čože? o čom to hovoríš?" opýtal sa Sam, prekvapený tým čo hovorí.
"Ty si to nepamätáš Sammy?" opýtal sa ho Dean a zapozeral sa do jeho vtedy už zelených očí.
"posledné na čo si spomínam, je že sme boli v knižnici a potom som dostal strašné kŕče a ďalej neviem asi som odpadol. "
"Hej odpadol si a keď si sa potom prebral tvoje oči boli žlté a odhodil si nás od seba jediným pohľadom." odpovedal mu Bobby opäť rovnako prísne akoby ho obviňoval.
"čože? žlté oči? nie to nie je možné. ako?"
"Nevieme, ale musíme to zistiť. vieme len to že si nebol posadnutý."
Sam sa ma chvíľu odmlčal. Snažil sa stráviť tie šokujúce informácie a potom prehovoril
"Mohli by ste ma konečne odviazať, alebo si stále myslite, že vám niečo urobím?"
"Bobby no tak odviaž. toto je určite môj malý braček. " súhlasil Dean a pritom sa na Sama usmial. Bobby síce ešte chvíľu váhal ale potom ho odviazal a dôkladne si ho premeral pohľadom.
"Ako sa cítiš?" opýtal sa ho neskôr
"Už dobre. akurát nechápem čo to malo znamenať." odpovedal mu Sam. V tej chvíli sa cítil, ako by sa ani nič nestalo, ale aj tak mu to nedalo pokoj a nemohol prestať myslieť na otázku prečo? a čo to malo znamenať.
"začalo to tou bolesťou nie?" opýtal sa Dean
"Asi hej." prikývol Sam.
"a mával si také bolesti aj predtým?" pokračoval vo vypytovaní tento krát Bobby.
"Nie." odpovedal Sam v okamihu potom zaváhal a doplnil
"teda áno, kým sa tá rana nezahojila, ale nejaký ten týždeň to už bolo v pohode. Až do dnešného večera. prvýkrát som to pocítil len ako také slabé pichnutie alebo také niečo ale potom už nič, asi o hodinu sa to začala zhoršovať a videli sme ako to dopadlo. Vôbec nechápem čo to malo byt a prečo."
"To je v poriadku Sam, upokoj sa prídeme na to čo sa stalo ale nie teraz. Obaja by ste si mali aspoň trochu pospať."
"Naozaj si myslíš, že dokážem po tomto zaspať Bobby? a ešte aj po tom čo sa deje z otcom?" vybehol na neho Dean.
"Pozri, chápem že je to pre vás oboch ťažké, ale práve preto by ste si mali oddýchnuť, ráno sa nám bude lepšie rozmýšľať a možno na niečo prídeme." presviedčal ich ďalej Bobby a tak nakoniec obaja prikývli.

Dean sa síce ešte chvíľu prehadzoval na posteli, ale nakoniec sa mu predsa podarilo zaspať. To sa však o Samovi nedalo povedať. Pred bratom sa síce tváril, že spí kým si nebol istý, že on už zaspal, ale stále dookola uvažoval o tom čo sa to s ním deje. Znepokojovalo ho to, dokonca až desilo. Mal obavy, že sa stane to z čoho mal najväčší strach, že sa prestane kontrovať, že sa stane monštrom a najviac s toho, že ublíži Deanovi. To bolo posledné čo chcel. Mohlo byť niečo po štvrtej ráno a už začínalo svitať. Vtedy pochopil, že už aj tak nezaspí. Vstal z postele a vyšiel z izby. V dome bolo úplne ticho. prechádzal okolo Bobbyho izby a potom okolo malej izby, ktorú Bobby uvoľnil pre Johna. Niečo ho tam priťahovalo, akoby si potreboval overiť, že jeho otec je skutočne tam a nebol to len sen. Radšej však išiel preč, nechcel ho vyrušiť. Prešiel do kuchyne, kde si uvaril silnú kávu. Ako tam sedel a popíjal kávu v hlave mu stále znela tá istá otázka.
"čo do pekla sa to so mnou deje?" chcel poznať odpoveď ale on sám si odpovedať nemohol. Vedel o niekom, kto by možno mohol niečo vedieť. Vzal mobil a zavolaj jej. o pár minúť stál na prázdnej ceste kúsok za Bobbyho domom, osvetlenej prvými slnečnými lúčmi a čakal.
"Tak čo sa deje také súrne?" ozval sa ženský hlas za jeho chrbtom.
Sam sa strhol a otočil sa. Pozeral na brunetku ktorá pred ním stala.
"Čo sa deje? no ani neviem kde začať. ale som rád že si prišla Ruby." prihovoril sa jej

"No zdá sa že si mal dosť rušný deň." poznamenala Ruby keď jej Sam vyrozprával čo sa s poslednej dobe stalo.
"Keby len deň, rovno celý mesiac." doplnil ju Sam zničene a neskôr dodal.
"Ale máš pravdu tento deň bol s toho naozaj najhorší."
"Takže tvoj otecko sa z ničoho nič objavil a nevie nič o sebe?"
"Veď som ti to už povedal nie?" vybehol na ňu Sam dosť podráždene.
"Dobre, dobre Sam, však ja nič." bránila sa Ruby a urazene si prekrížila ruky.
"Nevieš náhodou kto by s tým mohol mať niečo spoločné?"
"Vôbec netuším. žiadny démon o ktorom som kedy počula, byť nemal takú moc, iba že by..."
"čo?"
"Iba že by za tým boli anjeli. zrejme sa rozhodli dať vašu rodinku zase dokopy. Najprv Dean teraz John, už len čakám keby sa objaví aj vaša matka."
"Prestaň si s toho robiť žarty." vykríkol na ňu Sam.
"Okej, prepáč. ja... nemohla som si pomôcť."
"Tak vravíš anjeli? tiež to bola jedna z možností na ktorú sme prišli."
"No alebo by to mohol byť nejaký veľmi mocný démon o ktorom ja nič neviem. Síce nechápem prečo by to robili a ako keď Johnova duša už dávno nie je v ich moci."
"tak čo s myslíš, že kde bol celé tie dva roky? v nebi?" vyzvedal Sam. bol stále nervóznejší zatiaľ čo Ruby byť úplne v pohode. Usmiala a povedala:
"Ja neviem. Sú veci o ktorých ani ja nič neviem."
"Dobre s týmto mi zdá sa nepomôžeš a čo to druhé čo som spomínal. Tušíš prečo sa mi to stalo?" zmenil tému Sam. Rubyna odpovedať na túto otázku ho dosť prekvapila.
"áno. síce som naozaj nečakala, že by sa ti také niečo mohlo stať, prepáč mi."
"čo ti mám prepáčiť? No tak Ruby čo sa to so mnou deje? Hovor!"
"To tvoja krv. zrejme až príliš zosilnela až tak, že nad tebou začala preberať kontrolu. neviem to naisto, ale podľa toho ako si mi to opísal mi iné vysvetlenie nenapadá. Ak by som tušila, že sa také niečo môže stať prisahám, že by som ťa upozornila. Naozaj som netušila, že tvoja krv je až taká silná. Síce ak o tom teraz uvažujem Azazel bol silný démon. prepáč, mala som to vedieť." ospravedlňovala sa Ruby. Sam ju však prerušil dosť podráždeným a naliehavým tónom.
"Prestaň sa toľko ospravedlňovať, tým sa už nič nevyrieši! Vieš prečo teraz? a čo s tým má spoločné to zranenie?"
"Počuj podrobnejšie, by ti to mohol vysvetliť tak možno Bobby, ja sa až tak nevyznám." vykríkla na neho rovnako podráždene Ruby potom však dodala už pokojne.
"Zrejme práve to, že si bol tak vážne zranený, nejako odštartovalo to čo sa teraz deje. Ja naozaj viac neviem. Povedz to Bobbymu a Deanovi a na niečo prídete. a ja sa tiež pokúsim zistiť čo sa deje."
"Dobre ja len neviem čo robiť zatiaľ. čo ak sa to zopakuje? nechcem nikomu ublížiť, nechcem sa stať hrozbou pre ľudí na ktorých mi najviac záleží."
Ruby sa pozerala Samovi do očí videla ten smutný až zúfalý výraz. podobný tomu ktorý mal keď bol Dean v pekle ale zároveň iný veď išlo o celkom odlišnú situáciu. Chcela mu nejako pomôcť, alebo ho aspoň utešiť. Jemne ho pohladila po líci a pošepkala mu.
"To sa nestane Sam, ty si silný dokážeš s tým bojovať."
"Bojovať? ako bojovať?" vykríkol Sam a strhol si jej ruku z líca.
"To zistíme, a zatiaľ to skús aspoň silou mysle ak by sa zas niečo podobné stalo pokús sa vzoprieť nedovoliť aby ťa to ovládlo." pokračovala Ruby upokojujúcim hlasom a znovu ho pohladila, teraz sa už Sam nebránil. Jej ruku stále držal vo svojej ale povolil zovretie a držal ju len jemne.
"To by som mohol skúsiť ale čo keď to nebude fungovať a určite nedokážem vzdorovať navždy."
"Trochu optimizmu Sam, takto to nebude navždy vyrieši sa to."
"Tak to dúfam." chvíľu tak stáli len tak potichu potom sa Ruby odtiahla a uvoľnila si ruku zo Samovho zovretia a povedala.
"Sam tak ja už pôjdem. skúsim niečo pozisťovať." chcela mu síce ešte povedať o jednej záležitosti ale po tom, čo jej povedal on sa rozhodla, že to počká. Netušila ako na to zareaguje a nechcela mu pridávať starosti, mal toho viac než dosť.
"V poriadku. tak ozvi sa keby niečo zistíš." súhlasil Sam, v jeho hlase síce bolo stále cítiť nervozitu ale už bol oveľa pokojnejší ako predtým.
"Ozvem."
"Dobre. a buď opatrná."
Ruby sa usmiala pri tej pripomienke. Potešilo ju že si o ňu robí starosti.
"Budem. tak sa teda drž." odpovedala mu a potom zmizla. Sam tak ešte chvíľu ostal stáť. Prekvapilo ho ako mu rozhovor s ňou pomohol. Aj keď sa stále nič nevyriešilo bol oveľa pokojnejší. Potom sa vybral naspäť do domu. Dúfal, že za ten čas sa ešte nikto nezobudil a nevšimol si, že odišiel. Síce sa medzitým sa už úplne rozvidnelo. Dean síce nebol ranné vtáča to sa však nedalo povedať o Bobbym a ani o Johnovi, teda o tom Johnovi ktorého poznal predtým. Keď prechádzal chodníkom vedúcim k domu stretol Alex.
"Sam čo tu robíš?" opýtala sa ho.
Sam sa strhol a prekvapene sa na ňu pozrel, chvíľu váhal kým prehovoril.
"Môžem sa ťa opýtať to isté. kde si bola celú noc? ako asi sa tu len tak objavila? nevidel som ťa prichádzať."
Prehovoril nakoniec. Alex sa len usmiala. Sam jej to vrátil rovnakým spôsobom a tak jej dal najavo, že sa nemá pýtať. Bola si istá, že niečo tají, ale nebol tu jediný kto mal tajomstvá, aj ona sama ich mala viac než dosť a o niektorých nevedeli ani Winchesterovci.
"V poriadku nebudem sa pýtať." odpovedala mu a potom spolu vošli do domu, našťastie ešte všetci spali a nikto si nevšimol, že Sam niekam odišiel. Ešte asi hodinu sedeli v kuchyni. Trochu sa rozprávali. Sam jej povedal sa čo mu v noci stalo ale tiež mu nevedela poradiť. Tiež ho trápila tá záležitosť z Johnom, nevedel čomu sa má venovať skôr. Obe záležitosti boli vážne, všade bolo len veľa otázok a žiadne odpovede. Bobby a John vstali len chvíľu po sebe. Zdalo sa, že John sa už trochu zorientoval, stále si však na nič nespomínal a to ho očividne znepokojovalo.
"Oživiť mŕtvych a obnoviť aj ich pôvodné telo môžu len anjeli alebo naozaj veľmi mocný démoni". Tie slová Samovi stále zneli v hlave. To bolo jediné čo sa im minulú noc podarilo zistiť a rovnako mu to potvrdila aj Ruby. Keď Alex povedali o týchto možnostiach nezdalo sa jej. Prečo by to démoni robili? Potom by to bola nejaká pasca a možno by to a nebol ani skutočný John. Ale anjeli? tá možnosť sa jej nezdala, veď o tom by predsa vedela. Keď Dean konečne vstal bolo niečo po desiatej. Tváril sa, že všetko je v najlepšom poriadku, poriadne sa najedol tak ako to mal vždy vo zvyku. Potom naznačil Bobbymu aby Johna odviedol preč. Nechcel hovoriť pred ním. Stále trval na svojom rozhodnutí, nechať Johna v tom, že sú len obyčajný ľudia, kým si nespomenie.
"čo sa deje Dean?" opýtala sa ho Alex.
Dean chvíľu váhal, potom odišiel do izby Alex zo Samom ho nasledovali.
"Tak povieš nám už čo sa deje?" opýtala sa Alex znova. Dean sa ňu pozrel a potom na Sama a povedal.
"Myslím, že viem, kto by nám mohol povedať niečo o tom probléme z otcom."
"A kto?" opýtal sa Sam.
"Castiel."
"Castiel? Dean to nemyslíš vážne!" vykríkla Alex prekvapene
"čo sa deje? máš niečo proti Casovi?" opýtal sa Dean
"Nie, to nie. Cas ťa vytiahol z pekla za čo som mu vďačná, ale koľkokrát ti mohol pomôcť ale nechal ťa v tom samého. mohol si aj zomrieť a on síce má tú moc nič neurobil. Tak prečo by ti mal pomôcť práve teraz? je to egoista príde len keď od teba niečo potrebuje, ale keď ho potrebuješ ty ani ho nehne sa ukázať." odpovedala Alex a sama bola prekvapená, že to povedala, presne vyjadrila svoje pocity ohľadom Castiela a možno ani nie len Castiela, ale anjelov všeobecne. Z anjelmi väčšinou nemala dobré skúsenosti aj keď boli aj výnimky .
Dean na ňu len prekvapene pozeral, ako by povedala niečo čím ho šokovala
"Anjelov všeobecne nemám veľmi v láske a myslela som, že ty tiež nie." dodala Alex neskôr keďže stále nikto nič nepovedal
"To áno. Zaobišiel by som sa bez nich, ale myslím si, že práve oni s tým môžu niečo mať. teda buď anjeli alebo démoni tak dúfam, že radšej anjeli." prehovoril nakoniec Dean.
"čo si myslíš ty Sam?" obrátil sa na brata akoby hľadal niekoho kto s ním bude súhlasiť. Sam sa na neho zvláštne pozrel a potom aj na Alex. nevedel na koho stranu sa pridať a nakoniec ostal nestranný a povedal
"mne je to v podstate jedno, Cas by mohol pomôcť ale tak aj Alex má pravdu. nikdy tu nie je keď ho potrebujeme. Viete čo? Vydiskutujte si to medzi sebou ja idem za otcom a Bobbym." a hneď na odišiel a nechal ich tam samých. Alex sa musela na tom pousmiať, bol úžasne nad vecou, alebo sa aspoň snažil, aby to tak vyzeralo. Vôbec však nemala náladu sa s Deanom hádať alebo ho presviedčať nech Castiela nevolá.
"Ja nemám o čom diskutovať, len sa mi ten nápad nezdá, ale nebudem sa s tebou hádať je to tvoj otec teda tvoja vec."
"A máš lepší nápad ako zistiť čo s ním je?"
"Nie nemám, však ho zavolaj. Budem vedľa, nepotrebujem sa s ním stretnúť. Ak by niečo zavolaj ma." rozlúčila sa Alex a odišla z izby, ani si neuvedomila, že tresla dverami. Zo zamyslenia ju vytrhol Johnov hlas na ktorý už časom aj zabudla
"čo sa deje pohádali ste sa?" opýtal sa jej, bol na chodbe pred izbou Sama a Deana takže mal asi namierené za ním, keď odtiaľ vyšla.
"Nie, nie všetko je v poriadku." odvrkla Alex
"Máte nejaké problémy?" vypytoval sa ďalej John,
"Nie John sme spolu dokonale šťastný." odpovedala Alex. Nechcela mu klamať, ale nemala na výber, Dean nechcel aby sa John dozvedel o nich pravdu.
"Castiel! Cas, no tak Cas buď tu aspoň raz keď ta potrebujem." ozvalo sa z poza dverí.
"Na koho tam kričí? Myslel som, že ste tam boli sami." opýtal sa John
"Tým sa netráp on len.... asi telefonuje." vyhovorila sa Alex. dosť slabá výhovorka ale to bolo jediné čo jej v tej chvíli napadlo.
"A kto je ten Castiel?"
"Castiel je...ehm jeden jeho kamoš, podme odtiaľto. Nechajme ho nech sa s ním porozpráva." povedala mu Alex a odviedla ho do obývačky. Nechcela aby John počul o čom sa budú rozprávať, ak Castiel náhodou príde.

"Castiel Cas, to tak Castiel buď tu aspoň raz keď ta potrebujem." kričal Dean na prázdnu izbu a v duchu nadával, že ho vždy nechá tak dlho čakať, zatiaľ čo keď niečo potrebujú oni chcú aby konal okamžite a v každej situácii.
"No tak Cas!" vykríkol ešte raz.
"Nezvykaj si, že prídem okamžite ako ma zavoláš." ozvalo sa mu za chrbtom, Deana trochu myklo. Rýchlo sa otočil a vykríkol.
"Sakra, Cas to sa tu musíš vždy takto nenápadne zjaviť."
"Nerozkrikuj sa tu na mňa, Vôbec som nemusel prísť." nedal sa Castiel
"Dobre prepáč. Volal som ťa, lebo potrebujem tvoju pomoc."
"áno, viem s tvojím otcom. len preto som prišiel."
"Ty o tom vieš? Takže s tým máte niečo spoločné?"
"Ja osobne nie, na to nemám dostatočne veľkú moc, je to práca niekoho kto je nado mnou."
"To ako boha?"
"Bol to jeho príkaz, ale postaral sa o to jeden z archanjelov."
"Archanjel? a na čo im bude môj otec?" opýtal sa Dean
Cas však neodpovedal, čo bolo pre neho typické.
"Len toto si chcel vedieť?" opýtal sa po chvíli a zdalo sa, že by odtiaľ čo najskôr zmizol.
"Áno aj to, ale tiež som chcel vedieť prečo si na nič nespomína, nevie ani kto je."
"Pravdepodobne niečo nevyšlo podľa plánu. Bol v mŕtvy príliš dlho alebo tak nejako."
„a spomenie si niekedy?"
"Neviem, že si spomenie sám od seba nie je veľmi pravdepodobné, ale môžem mu skúsiť pomôcť. Priveď ho." Navrhol mu Castiel, Dean síce chvíľu váhal, nechcel otca zaťahovať to týchto veci teda ani ho zoznámiť z anjelom, ale čo ak mu naozaj môže pomôcť spomenúť si? keď je jeho otec späť chcel aby to bol skutočne on všetkým čo k nemu patrí, chcel aby ho spoznal, aby ho bral ako syna tak nakoniec predsa po neho išiel. Nepovedal mu prečo má ísť s ním, vyhovoril sa že chce len porozprávať tak s ním John išiel. Alex, Sam a Bobby ostali v obývačke, síce im Dean nemal príležitosť nič povedať tak nevedeli prečo ho odviedol.
Keď Dean doviedol do izby okamžite uvidel Castiela.
"Kto je to a čo tu robí?" opýtal sa Deana dosť prekvapene.
"Som anjel." odpovedal mu Castiel bez okolkov.
"No ďakujem, nemusel si to povedať tak na rovinu." zašomral Dean potichu.
"Anjel? čo toto má znamenať? čo ste zač? to ste všetci blázni?" vykríkol John.
„Len pokojne John, som tu preto, aby som ti pomohol." povedal Castiel upokojujúcim hlasom ale na Johna to nezaberalo bol stále bol viac rozrušený.
"Pomôcť mi? ako? vôbec to nechápem."
„Viem, že na nič nepamätáš, môžem ti pomôcť spomenúť si teda ak to chceš vedieť." presviedčal ho Castiel. John mu však vôbec nedôveroval a začal pred ním ustupovať smerom k dverám.
"Otec, nemusíš sa ho báť on ti neublíži. Nechaj ho nech ti pomôže." presviedčal ho Dean. John zaváhal, zmätene sa na neho pozrel a potom aj na Castiela
„tak dobre.“ súhlasil na koniec.
"Nemusíš sa báť neublížim ti." prihovoril sa mu Castiel potom prešiel k nemu mu položil prsty na čelo a John odpadol.
„čo to robíš? hovoril si, že mu neublížiš." vykríkol Dean a zohol sa k otcovi ktorý ležal na podlahe.
"Veď som mu ani neublížil. Teraz od neho odstúp."
Dean síce chvíľu váhal, ale potom odstúpil nabok a prenechal Castielovi voľnú cestu.
Cas sa zohol k Johnovi a znovu mu položil prsty na čelo, tento krát na dlhšie ako predtým. Chvíľu na to John otvoril oči zmätene sa poobzeral okolo seba a posadil sa
„čo sa stalo? Dean? si to ty?" opýtal sa prekvapene keď uvidel vedľa neho stojaceho Deana.
„Ocko? Ty si ma pamätáš?" opýtal sa Dean roztraseným hlasom a nechýbalo veľa aby sa rozplakal.
„Pravdaže si ta pamätám prečo by som nemal?" prekvapil sa John. Dean prišiel k nemu pomohol mu vstať a potom ho objal. Tak ako toľko krát chcel za celé tie roky. Keď ho pustil nechal Johna aby si sadol na posteľ. Keď sa na neho pozrel všimol si, že nie mu po lícach stekajú slzy a to svojho otca nevidel často plakať
"Som tak rád, že si v poriadku." prehovoril po chvíli.
"Prečo by som nemal byť?" opýtal sa ho Dean.
"Po tej nehode si na tom bol zle. Uzavrel som dohodu zo žltoočkom mal som zomrieť za to, že ty sa uzdravíš. Potom ale nechápem prečo som na žive čo sa stalo?"
"ocko, vieš to je dosť zložite."
"A kto je on?" opýtal sa John až vtedy si všimol, že je tam s nim ešte niekto tretí.
„Som Castiel, anjel.“ predstavil sa Castiel opäť na rovinu
„anjel? oni existujú?" John sa na neho zvláštne pozrel akoby mu neveril. Rovnako ako donedávna Dean na anjelov nikdy neveril, všetku vieru stratil keď prišiel o Mary.
„áno existujeme."
„čo je to s ním? Nevie o tom, že zomrel?" opýtal sa Dean Casa trochu tichšie aby ho John nepočul.
„Snažil som sa mu vrátiť spomienky, ale asi sa podarilo aby si spomenul len to čo sa stalo počas jeho života, nie na to, že zomrel a čo bolo po smrti."
„tak že nevie o pekle? Nevie že prešli 3 roky a myslí si že je krátko po tej nehode?"
„áno tak nejako, tak to bude lepšie. čo treba mu povieš. Postarajte sa o neho, budeme ho ešte potrebovať tak ako teba.“ dohovoril Cas a hneď na to zmizol.
„vôbec nič nechápem čo sa to deje? a kde to sme?“ opýtal sa John.
„Sme u Bobbyho. Povedz mi, vieš aký je rok?"
"čo sú to za otázky Dean? je rok 2006. "

„Otec toto sa nebude počúvať dobre, ale je to pravda."
„hovor, čo sa stalo? Sam je v poriadku? stalo sa mu niečo?
„Sam je v poriadku, o neho teraz nejde. Ide o to že po tej nehode, potom čo si uzavrel tú prekliatu dohodu si naozaj zomrel a šiel si ho pekla, odvtedy prešli skoro tri roky, teraz je rok 2009." povedal mu nakoniec Dean snažil sa mu to povedať čo najšetrnejšie ako šlo
"čože? ale ako je možne, že si nič nepamätám, ako to, že si nepamätám, že som zomrel a ani na peklo? Ako je možné, že som teraz tu?" zasypával ho otázkami John
„buď rád, že si na to nepamätáš, čo by som ja za to dal." povedal Dean pri pomyslení na a to že on si spomína a svoju smrť a na celých štyridsať rokov v pekle, John netušil aké má šťastie že si nič nepamätá.
"O čom hovoríš?"
"To je jedno, časom všetko pochopíš. zatiaľ ti poviem len to síce neviem z akého dôvodu ťa oživili anjeli." ukončil tému Dean a potom nechal otca aby sa trochu zorientoval kým sa ho opýtal:
"Chceš vidieť Sama a ostatných?"
"Áno, pravdaže."

Potom Dean doviedol Johna do obývačky, kde všetci čakali. John na nich chvíľu pozeral potom prišiel k Samovi a objal ho.
"Sammy ukáž, sa teda ale si sa zmenil, vyrástol si." povedal mu a usmial sa.
Sam sa na neho prekvapene pozeral a potom sa neisto opýtal
"otec, ty si ma pamätáš?"
"pravdaže si ťa pamätám. som len zmätený, neviem čo sa to stalo." odpovedal John potom prešiel k Bobbymu.
"Bobby, spomínam si, že keď sme sa videli naposledy, mali sme nejaké nezhody. Mrzí ma to, dúfam že mi môžeš odpustiť." povedal mu.
"Dávno som ti odpustil." odpovedal Bobby a objal ho. potom prešiel k Alex a keď ju objal pošepkal jej
"Chcem s tebou hovoriť, ale nie pred chlapcami."
Alex mu na to neodpovedala len povedala
"Tiež ťa rada vidím John." potom pozrela na Deana a poznamenala
"Takže Castiel to predsa dokázal, nečakala som, že sa ukáže."
"áno, ukázal sa. Tvrdil, že otca budú potrebovať rovnako ako mňa." odpovedal Dean.
"Aha tak je to jasné. Pomohol len preto, že sa im to hodí."
"Prečo si proti nim taká zaujatá?"
"a odkedy je s teba zástanca anjelov?" nedala sa Alex. Vtedy ich prerušil John.
"Stačí, nehádajte sa. veď vždy ste boli ako súrodenci." skríkol na nich. Alex sa trochu nad tým usmiala. Bolo to ako za starých čias, vždy riešil nezhody medzi Samom a Deanom a keď bolo treba aj medzi nimi. Už viac nič povedala a Dean tiež nie. Po chvíli prehovoril opäť John.
"Som dosť unavený. Bobby, môžem si ísť niekam ľahnúť?" opýtal sa.
"Pravdaže, si tu už pár dni uvoľnil som ti izbu." odpovedal Bobby.
"Pod, zavediem ťa tam." ponúkla sa Alex, keď si spomenula na to čo jej pred chvíľou pošepkal a potom spolu odišli z obývačky

taaaak som sa konecne dostala k tomuto pokracovaniu a jednoducho klobuk dolu viem preco tuto poviedku mam tak rada je skvela dufam ze bude cim skor aj dalsie pokracovanie tu

„Skús presvedčiť nejakého človeka čo náhodou stretneš na ulici, aby sa vlámal do cudzieho domu a priniesol ti odtiaľ nejakú zvláštnu knihu.“
Dean sa na Castielovej poznámke usmial. Prvý krát za niekoľko hodín čo to nebolo nasilu. Hneď si predstavil ako by to Castiel žiadal od niekoho na ulici a prišlo mu to strašne smiešne.
„prepáč ja... ale neskúšal si to však?“ opýtal sa Dean pričom sa snažil tváriť vážne.

no ja som si seriozne tiez predstavovala pri tomto ako Cas postava na ulici a ziada nejakych okoloiducich nic netusiacich ludkov s tym ze je anjel o pomoc no asi by ho poslali minimalne do teplych krajin ale predstava je to krasna

"Ide o otca." prehovoril nakoniec
"o Johna?"
"nie o svätého otca! pravdaže o neho o môjho otca Johna Winchestera."

no niet nad skvele poznamky ala Dean

"Som anjel." odpovedal mu Castiel bez okolkov.
"No ďakujem, nemusel si to povedať tak na rovinu." zašomral Dean potichu.

A zasa typicky Cas pravdovravne zlaticko

Tak prečo by ti mal pomôcť práve teraz? je to egoista príde len keď od teba niečo potrebuje, ale keď ho potrebuješ ty ani ho nehne sa ukázať."

toto mi nedalo musim nieco dodat ako sa to zmenilo keby to je v siestej serii tak by som povedala ze je to presne naopak

no ale ako som uz pisala sup sup dalsiu cast

wiki: Já jsem také začala číst tvoji povídku na SK fóru, ale ráda ji znovu čtu od začátku a čekám na další pokráčko.

Mimi Janča diki som rada že vas to baví čitať aj druhy krat. tak pridavam dalšiu čast a ako to vidim ešte jedna dve časti a už sa konečne dostanem aj k novemu pokracovaniu

3. časť

"o čom? si chcel hovoriť? Pamätáš si ešte na niečo s tých troch rokov?" opýtala sa Alex keď vošli do izby a zavrela za sebou dvere.
"Nie na nič. Posledné čo si pamätám, je že som sa rozprával z Deanom krátko po tej nehode, lúčil som sa s ním. Potom som odišiel z tej izby a potom už nič, zdá sa mi to ako včera... ďalej už viem len, že som sa prebral na podlahe a bol tam Dean s tým chlapíkom čo tvrdil, že je anjel." odpovedal John trochu váhavo.
"Myslíš Castiela?" opýtala sa Alex
"áno Castiel, tak povedal že sa volá."
"Možno je ti to ťažké uveriť, ale on je naozaj anjel.." odpovedala Alex a potom zmenila tému.
"Tak o čom si chcel hovoriť?"
"Prešli tri roky. Dean a Sam sa už naučili žiť bezo mňa, mám obavy ako príjmu, že som späť."
"Je pravda, že chlapci sa zmenili. za posledné tri roky toho veľa prežili a mali to ťažké, ale určite sú radi, že si späť." odpovedala mu Alex snažiac sa ho upokojiť. Vedela, že Dean celú tú dobu túžil mať znova pri sebe otca a Sam síce z ním veľmi dobre nevychádzal takisto.
"a čo má spoločné Dean s tým Castielom?" opýtal sa po chvíli John. Alex zaváhala, Nevedela či mu povedať, že Dean bol v pekle ale nakoniec sa rozhodla, že nechá Deana aby sa rozhodol sám či mu to povie a povedala len.
"Castiel... ehm Castiel mu zachránil život, a tvrdí že s ním má nejaké plány. Vraj mu má pomôcť zabrániť apokalypse. Nejaké plány majú anjeli asi aj s tebou, inak by ťa neoživili."
"Takže som bol v pekle celé tie tri roky?" pýtal sa ďalej John
"Nie len jeden rok, dostal si sa von v ten deň, keď Dean zabil Azazela, to je dlhý príbeh."
"Takže Žltoočko je mŕtvy? chlapci dokázali to čo som ja nestihol?" opýtal sa John. bolo ňom vidno, že je na svojich synov hrdý.
"áno, ale tým sa problémy neskončili. Objavili sa iný démoni a jedna obzvlášť silná. Kvôli nej anjeli prišli na zem." .
"A kde som bol potom tie ďalšie dva roky?"
"To neviem. Predpokladám, že v nebi, keď ťa anjeli mohli vrátiť naspäť." odpovedala Alex a John sa na jej odpovedi začal smiať
"čo je ti smiešne?" opýtala sa Alex.
"Ale, nič. Len to, že som bol v pekle, potom v nebi a teraz som sa vrátil opäť sem. Pripadá mi to úplne neuveriteľné."
"Tak to teda áno. Tomu by nikto neuveril." odpovedala Alex a tiež som sa usmiala. Neskôr dodala.
"Som rada, že si spomínaš, aspoň na to čo sa stalo počas tvojho života, a že si nepamätáš na peklo, buď rád určite to nebolo nič pekné."
"Ani môj život v podstate nebol veľmi pekný, od chvíle čo mi zomrela Mary." povedal smutne John. Alex mu pozrela do oči a povedala
"Pozri John, vychoval si dvoch úžasných synov a zachránil si veľa životov. Aj mne si veľmi pomohol, bol si pre mňa ako vlastný otec. Urobil si pre mňa viac ako on."
"čo vlastne vieš o svojom otcovi?"
"len to, že to bol sviniar, ktorý zviedol moju matku a pritom mal iné záväzky. Nikdy som sa s ním nestretla a niečo viac som sa o ňom dozvedela, až keď som mala 18 rokov. Zmenilo mi to život, ale viac ma sklamať nemohol." odpovedala Alex z nenávisťou už len pri pomyslení na svojho otca a dodala. "nerada o ňom hovorím, dostal to čo si zaslúžil."
"V poriadku, nebudem sa ťa na neho pýtať." súhlasil John. Alex uvažovala, že už pôjde aby sa nečudovali, prečo tam je tak dlho ale John ju zastavil.
"počkaj, je ešte niečo som nechcel povedať pred ostatnými."
"o čo ide?" opýtala sa Alex.
"neviem ako to povedať. vyzeráš inak. akoby v tebe bolo niečo zvláštne, neviem ako to vysvetliť."
"John, prešli tri roky. Určite som sa zmenila."
"Nemyslím výzor. Niečo na tebe neviem ako to vysvetliť. Niečo podobné som videl aj na Samovi, ale pri tebe je to iné."
Alex vtedy začala tušiť o čo ide. Mohol to vidieť? ale ako? žeby sa vrátil iný? Je možné aby mal nejaké schopnosti o ktorých ešte nevie? Nechcela mu však nič povedať. Nemohla, keď mu nechcela povedať kto je.
"To sa ti muselo len zdať. Som stále taká ako predtým." vyhovorila sa. "tak už pôjdem oddýchni si." dodala nakoniec John prikývol tak o tam nechala aby si oddýchol, bolo na ňom vidieť, že to potrebuje a vrátila sa do obývačky.
"je otec v poriadku?" opýtal sa Sam hneď ako prišla.
"áno, pravdaže. Je len unavený, po tom všetkom čo sa dozvedel sa ani nečudujem. Teraz si ľahol nechajte ho oddýchnuť si."
„Hovorila si s ním?“
„áno trochu, stále veľmi nechápe čo sa stalo, ale postupne si zvykne.“ odpovedala Alex na chvíľu zaváhala a potom povedala.
„Počujte, teraz musím na chvíľu odísť, ak nebude vadiť."
"kam?" opýtal sa Dean. Alex znova zaváhala. Rozhodne nemohla povedať kam ide, ale nechcela klamať tak sa nakoniec vyhovorila:
"Musím si vybaviť jednu súkromnú záležitosť, ale nebudem dlho."
"dobre chod, ale daj si pozor."
"neboj sa o mňa Dean, postarám sa o seba." odpovedala mu Alex a usmiala sa. Bolo milé ako sa o ňu vždy chcel starať tak ako aj o Sama síce ona to nepotrebovala.

Keď prišla domu chvíľu sa zdalo, že tam nikto nie je. Alex niekoľko krát zakričala jeho meno na prázdnu miestnosť a potom sa konečne objavil. Na prvý pohľad to mohol byť sympatický muž, vyzeral tak na tridsať rokov, mal na krátko ostrihané čierne vlasy, prenikavé modré očí a na sebe mal dlhý čierny kabát. Alex ho vždy volala Nate, síce bola jediná, kto mu tak hovoril. Keď ju uvidel najprv si ju premeral prísnym pohľadom a potom sa opýtal dosť nepríjemným tónom.
"čo tu robíš?"
"Aj ja ťa rada vidím Nate." odpovedala Alex sarkasticky a hneď na to dodala.
"Nevedela som že sem nemôžem prísť, ale volala som ťa a neprišiel si tak mi iné neostalo."
"O to nejde. Vieš, že sem môžeš prísť. čo potrebuješ?"
"Chcem vedieť čo sa to deje."
"čo konkrétne?" opýtal sa Nate ako vždy vyhýbavo.
"Vieš dobre o čom hovorím. Prečo si ma poslal za Winchesterovcami a povedal si, že všetko ostatné počká?"
"Alex to je.."
"Nezačínaj zas s tým, že sa všetko včas dozviem.“ zvýšila hlas Alex. Toto jeho správanie ju vždy strašne rozčuľovalo. Nate však nič neodpovedal
„Povedz mi aspoň čo sa to stalo z Johnom." povedala Alex už pokojnejšie.
"Prečo?"
"Pretože, mám pocit že sa na ňom niečo zmenilo, myslím si že, by mohol zistiť kto som."
"Ale nepreháňaj, nemá to ako zistiť." presviedčal ju Nate.
"že nie? sám mi povedal, že to na mne vidí. Len zatiaľ si neuvedomuje čo vidí." namietla Alex.
"Neboj sa na nič nepríde."
"Dobre povedzme, že máš pravdu a nepríde na to. Ale aj tak by si mi mohol konečne povedať čo sa to deje. Na Winchesterovcov sa zosypali asi všetky problémy naraz, a ak o tom niečo vieš... ak vieš ako by som im mohla pomôcť, povedz mi to."
"Alex, ja... nemôžem. je to proti pravidlám a aj tak toho veľa neviem nepoznám budúcnosť." povedal Nate, rovnako ako niekoľko krát predtým, ale Alex teraz už stratila trpezlivosť a začala na neho kričať.
"Vieš čo už mám tohto tvojho správania dosť! vždy len tajnosti, nikdy mi nepovieš nič na rovinu! vždy len chod tam alebo tam a nikdy nepovieš prečo! už vás začínam mať všetkých dosť. Nechaj si to teda pre seba zistím si čo treba sama." keď dopovedala chcela odisť Nate ju však v poslednej chvíli zastavil
"čo ešte?" opýtala sa nahnevane.
"Nedovolím, aby si sa takto správala!" povedal prísne Nate ale tým, že na Alex zvýšil hlas len ju viac nahneval
"Vážne? a čo mi urobíš? vieš veľmi dobre, že mi nemôžeš nič urobiť lebo ma potrebujete!"
"áno to máš pravdu potrebujeme. A teraz od teba potrebujem len jedno, aby si bola pri Winchesterovcoch, tak nevymýšľaj a čo najskôr sa k nim vráť!"
"Pravdaže sa k nim vrátim, ale nie preto, že to ty tak chceš. Ja ich v tom nenechám!"
"Vieš že ti toto všetko tolerujem len pretože, že nie si celkom ako my? Keby si bola, tak by sme ti nedovolili takto sa správať!" kričal Nate Alex cítila, že sa jej začína vyhrážať ale aj tak si bola istá, že jej nič neurobí a vrátila mu to.
"A to ma má vystrašiť alebo čo?! Nikdy nebudem celkom ako vy! Našťastie ani by som to nechcela. Pretože takto mám niečo čo ty ani ostatní nemajú. Mám city a slobodnú vôľu. A preto budem rozhodovať sama za seba a nie bez poznámok poslúchať tvoje príkazy! to že s vami spolupracujem je len prečo, že som sa tak sama rozhodla, to si dobre zapamätaj!"
"Chod už Alex, radšej sa vráť za Winchesterovcami, kým sem prídu ostatní. Oni nebudú taký tolerantný ako ja, oni ťa tak dobre nepoznajú a nie všetci ti veria. Neskôr sa ti ozvem." povedal Nate už trochu pokojnejšie. Alex už nič nepovedala nechcela sa viac hádať. Nate jej veľmi pomohol a napriek všetkému ho mala rada. Nebyť jeho dnes by nebola tým kým je a ktovie ako by skončila.

Medzitým ako bola preč Dean ako obyčajne vyhladol a tak prehľadal Bobbyho zásoby ale nič mu nevyhovovalo.
"Do pekla, prečo tu Bobby nemá žiadne sladkosti?" zašomral potichu a rezignovane si sadol za kuchynský stôl, pri ktorom sedel Sam. Mal pred sebou otvorenú knihu a v ruke ceruzku, ktorou si značil, čo pokladal za dôležité. Zaregistroval však Deanovu poznámku a kútikom úst sa usmial.
"Bobby asi nie je veľmi na sladké." odpovedal mu pobavene pričom ani nezdvihol zrak od knihy.
"No čo tak už zabehnem do obchodu niečo si kúpiť." odpovedal Dean a okamžite vstal od stola. Vtedy už Sam zdvihol hlavu a pozrel sa na neho
"Ale no tak Dean je to až také súrne?" opýtal sa prekvapene.
"áno to teda je. ja ehm... mám nízku hladinu cukru." vyhovoril sa Dean z úsmevom ešte od dverí. Sam sa takisto usmial a odpovedal
"Hej jasné aspoň si nevymýšľaj."
"Neboj sa o mňa za chvíľu som späť."
"Hej Dean počkaj ešte." zakričal za ním a zdvihol sa stoličky pritom si chytil brucho a trochu za vzdychal. Dean si to okamžite všimol a pribehol k nemu.
"Sammy čo ti je?" opýtal sa ho.
"Nič to nič, už to prešlo."
"Naozaj? dúfam, že to znova nezačína."
"Nie Dean neboj sa. pokojne chod."
"Určite?" uisťoval sa Dean. nechcel sa od Sama vzdialiť ani na chvíľku kým nemal istotu, že mu nič nehrozí.
"áno určite.“ odpovedal Sam a potom dodal „Pokojne chod a ty buď opatrný."
"je to len za rohom čo by sa mi mohlo stať." usmial sa Dean a potom zmizol vo dverách.
Sam sa potom vrátil v začatej práci ale po chvíli pocítil ďalší slabší kŕč. Aj pred tým ich mal už zopár všetky na mieste jeho starého zranenia, tak ako včera predtým zvláštnym záchvatom. Nikomu o tom nepovedal. Bál sa toho, že by sa to mohlo stať znova a že by nemohol vzdorovať. Ruby mu radila, aby bojoval a nech sa to deje čokoľvek nedovolil aby ho to ovládlo, ale bál sa že to nedokáže, že nedokáže dlho vzdorovať. Veď ako si v hlave prehrával minulý záchvat, aspoň to čo si z neho pamätal, nevedel ako by sa to dalo zastaviť. tá bolesť bola veľmi silná a potom odpadol. Tak ako mal s tým bojovať? Uvažoval nad tým, že ak sa to stane znova nesmie dopustiť, aby stratil vedomie, ale mal obavy, či to vydrží. Koľko toho znesie kým znovu odpadne? Vedel že, to nie je riešenie, musí prísť na niečo trvalejšie. Aj keď v knihách to asi nenájde. Zatiaľ našiel v knihách len veľmi málo o niečom čo by sa podobalo jeho prípadu. Ako si uvedomil, najväčšiu nádej vkladal do Ruby. Dúfal, že ona príde z riešením. Chvíľu uvažoval nad tým, že jej zavolá, ale nakoniec od toho nápadu ustúpil. S Ruby sa predsa dohodli, že sa stretnú v noci, dovtedy mu teda ostávalo len dúfať, že sa mu to znovu nestane.
Zvyšok dňa už potom prešiel pokojne a viac kŕčov nemal. Trochu sa mu uľavilo a dúfal, že to prešlo. Dokonca v noci dokázal aj celkom bez problémov zaspať. Potreboval sa vyspať
S toho všetkého bol až príliš vyčerpaný a minulú noc skoro nespal. Spal však len zopár hodín a ešte uprostred noci a jeho pokojný spánok prerušil až príliš živý sen. Bolo to ako spomienka, síce nevedel či sa to tak naozaj stalo. Na chvíľu bol znova v tom dome, kde pred časom lovili tú šialenú démonku. Znovu to všetko prežíval. Odpútal jej pozornosť a načahoval po nôž, ktorý bol od kus ďalej. Nakoniec sa mu ho podarilo uchopiť. Potom znova cítil ako mu ho bodla do brucha. Bolesť cítil rovnako ako vtedy. Vykríkol rovnako a síce si to neuvedomil vykríkol aj naozaj a tým zobudil Deana, ktorý k nemu okamžite pribehol. Vo sne vnímal Deanov hlas prichádzajúci z diaľky síce mu nebol schopný rozumieť. Potom videl už len pár zábleskov. z nasledujúcich udalostí. cesta do motela. Bobbyho príchod. To ako mu Dean daroval krv. Potom videl ako Castiel stoji nad jeho posteľou. Potom sa akoby na neho pozrel a niečo povedal. Chvíľu nerozumel ale nakoniec už počul úplne jasne.
"Sam počúvaj ma. toto si musíš dobre zapamätať. Len v krvi svojho brata nájdeš silu bojovať s tým čo príde." povedal mu. Potom znovu zacítil silnú bolesť ktorá ho vytrhla zo sna a rýchlo sa posadil. Otvoril oči a uvidel, že Dean stoji pri ňom a dosť znepokojene na neho pozerá.
"si v poriadku Sammy? čo to malo znamenať?" opýtal sa ho.
"Mal som veľmi zvláštny sen." odpovedal Sam a zmätene pozeral pred seba. Ruku si držal na bruchu. Stále cítil tú istú bolesť čo vo sne. vôbec neprestávala práve naopak stále sa stupňovala. v hlave mu stále zneli Castielove slová, ktoré vôbec nechápal. čo má s tým všetkým spoločné Deanova krv a ako mu má pomôcť?
"čo sa ti snívalo? z toho ako sa tváriš to muselo byť fakt strašné. Zas sa ti snívalo o klaunoch?" zažartoval Dean aby odľahčil situáciu.
"Dean toto je vážne." odbil ho Sam a pokračoval
"Bol to veľmi živý sen akoby som znova prežíval to, čo sa stalo vtedy keď ma tá démonka bodla, ale to nie je všetko. Nakoniec som videl Casa. Bol pri mne v tú noc, síce na nič také si nespomínam. A potom mi povedal niečo veľmi zvláštne.“
"čo povedal?" opýtal sa ho Dean
"že silu bojovať s tým čo sa so mnou deje vraj nájdem v tvojej krvi " odpovedal Sam a potom už nedokázal potláčať tú bolesť. tvár sa mu skrivila a dosť hlasno za vzdychal. Potom sa opäť zviezol na posteľ. Stále sa metal k kŕčoch. Dean sa len bezradne prizeral, nevedel čo má urobiť. Nemohol mu pomôcť. Sam sa zo všetkých síl snažil udržať pri vedomí. Mal na pamäti Rubyne slová. Snažil sa s tým bojovať.
"Nie nemôžem to dovoliť. Nie už nie, nestane sa to znova. Nieeee." opakoval si ale nakoniec vykríkol na hlasno, že to začul aj Bobby a okamžite pribehol.
"čo sa deje?" opýtal sa.
"znova sa to začalo, neviem čo mám robiť Bobby." odpovedal mu Dean zatiaľ čo sledoval ako sa Sam stále zvíjal v kŕčoch a stále dookola opakoval.
"Nie, nedovolím to, nie nie!" potom sa postupne začal upokojovať aj dych sa už trochu spomalil.
"Sammy?" prihovoril sa mu Dean.
"Opatrne, nevieme či sa ti znova nepokúsi ublížiť." povedal mu Bobby a odtiahol ho od neho.
"To je jedno. potrebujem sa presvedčiť či je v poriadku." odmietol Dean a prišiel znovu k Samovi. rukami mu zdvihol hlavu a povedal mu
"Sammy, no tak pozri sa na mňa." Sam trochu otvoril oči a pozrel na neho. Deanovi sa uľavilo keď uvidel jeho zelené oči. presvedčilo ho to, že je to on.
"Sam ako? už je lepšie?" opýtal sa ho.
"áno, už to skoro prešlo." odpovedal mu Sam a snažil sa trochu spamätať. Dokázal to. Sám tomu neveril ale zdalo sa, že to aspoň nateraz prekonal. Dalo mu to nádej síce len malú, že možno s tým predsa dokáže bojovať. Aj keď to čím práve prešiel už nikdy nechcel znovu zažiť.
"čo to malo znamenať? ako to, že sa nestalo to čo včera?" opýtal sa ho Bobby.
"Ja neviem, naozaj neviem Bobby, len som sa snažil nepoddať sa a bojovať s tým, čo sa so mnou deje nech to je už čokoľvek." odpovedal Sam.
"Naozaj to už prešlo?" opýtal sa znova Dean
"áno, neboj sa. Som v pohode." uisťoval ho Sam. Potom keď sa Dean aj Bobby presvedčili, že Sam je už v poriadku, šli znovu spať. Dean síce ešte chvíľu dával na Sama pozor, ale keď videl, že zaspal, ľahol si aj on.
Sam sa však zobudil len o chvíľku neskôr. Už nedokázal spať. Príliš ho to všetko znepokojovalo. Pozrel sa na hodinky. O chvíľu sa ma stretnúť z Ruby a práve teraz vedel, že to musí urobiť. Musí ju vidieť. Potichu vstal a odišiel z izby tak aby Deana nezobudil. Potom nenápadne odišiel z domu.

Dean sa zobudil len chvíľu po Samovom odchode. Keď vstal a zažal nočnú lampu okamžite si všimol že Sam odišiel. Vonku ešte len začínalo svitať ale Dean vedel že Sam niekedy stáva veľmi skoro. Zo začiatku si myslel, že bude niekde v dome. Vedel, že už asi nezaspí tak si obliekol košeľu a odišiel s tým, že pohľadá Sama niekde v dome. Skontroloval kuchyňu, knižnicu a nakoniec aj kúpeľňu ale nikde ho nenašiel.
„Doparoma Sammy kam si zase zmizol.“ Zanadával potichu keď sa prechádzal po chodbe.
„Sama teraz nechaj tak.“ Ozvalo sa mu za chrbtom. Dean sa rýchlo otočil a skríkol na anjela ktorý zrazu stál pred nim.
„Do pekla Cas už by si sa konečne mohol zbaviť toho zlozvyku sa vždy len tak bez upozornenia zjaviť!“
„Potrebujem s tebou hovoriť, je to veľmi dôležité. Pod so mnou.“ Prehovoril Castiel vážne a vôbec nereagoval na Deanovu poznámku.
„Teraz nemám náladu na žiadne anjelské rečičky. Teraz musím nájsť Sama.“
„Sam je v poriadku, nechaj ho bude to len chvíľka.“
“Nikam s tebou nepôjdem len preto, že si si to teraz zmyslel!“ vykríkol Dean skôr ako stihol dopovedať Castiel mu položil ruku na plece a keď sa spamätal stál na nejakej vtedy ešte prázdnej ulici.
„toto mi nemôžeš robiť nemôžeš ma len tak niekam zobrať!“ vykríkol na neho.
„Je to naozaj dôležité. Vypočuj ma a môžeš sa vrátiť.“
„Nemám vôbec náladu ťa počúvať.“ Odvrkol Dean a urazene si prekrížil ruky a potom dodal
„Ak ma nevezmeš späť fajn, vrátim sa aj sám.“ A vykročil do prázdnej ulice smerom od Casa. Prešiel však len zopár krokov a Castiel sa znova objavil pred ním.
„Nikam nemôžeš ísť, netušíš kde sme.“ Povedal mu
„To je jedno ja sa len tak nestratím.“ Odbil ho a znova vykročil preč.
„Mal by si si vypočuť čo ti chcem povedať. Určite ťa to bude zaujímať.“ Zakričal za nim Castiel. Dean zastal otočil sa k nemu a sarkastickým tónom sa opýtal
„a čo mi chceš povedať? Hádam mi konečne povieš prečo som pre vás taký dôležitý a čo za veľké plány to pre mňa máte?“
„Možno. Možno pochopíš prečo mi na tebe tak záleží.“
„Ale no tak ušetri ma dojímavých vyznaní.“
„Tie žarty si nechaj pre niekoho iného! toto je vážne! “ Povedal Castiel prísne.
„Oh áno jasné, vy anjeli ste všetci taký strašne vážny.“ Odpovedal stále sarkastickým tónom
„Toto je vážna situácia Dean.“
„Tak hovor o čo také vážne ide?.“
„Radšej si sadni.“ Povedal dramaticky Castiel a ukázal na lavičku stojacu kúsok od nich.
„Ale Cas nedramatizuj to tak.“ Namietol Dean ale keď videl, že Cas na tom trvá sadol si. Castiel si sadol vedľa neho a spustil.
„Chcel som s tebou hovoriť o tom Samovom probléme.“
„čo o tom ty vieš?“
„Nie veľa. Ale mám tušenie čo by to mohlo byť.“
„To ty si za tým jeho snom?“
„áno ja.“
„Mohol si to spraviť aj šetrnejšie.“ Vyčítal mu Dean keď si spomenul aký bol Sam vydesený, keď sa prebudil.
„Snažil som sa mu naznačiť, čomu môže pomôcť. Inak to nešlo.“ Dodal ospravedlňujúco.
„Aj tak to nepochopil mohol si to povedať rovno priamo.“
,,Však preto sme tu aby som ti to vysvetlil.“
„Tak hovor o čo ide? A ako mu má pomôcť moja krv.“
“Ide o to, že vtedy keď som sa vytiahol z pekla a vrátil ťa do života, mal som ešte jednu úlohu, ktorú som síce nechápal, ale u nás nie je zvykom o príkazoch diskutovať tak som to skrátka urobil bez otázok.“
„Cas čo sa mi to snažíš povedať?“ naliehal na neho Dean
„Vtedy keď predtým ako som ťa vrátil späť nakvapkal som ti do rán svoju krv, také boli príkazy. Moji šéfovia chceli, aby si keď sa vrátiš z pekla mal v žilách krv anjela.
Ako som povedal neviem, prečo to chceli ani prečo na to vybrali mňa. Tak sa to skrátka stalo.“ Dopovedal Castiel a čakal na Deanovu odpoveď. Dean chvíľu mlčal akoby nebol schopný slova až po chvíli prehovoril
„čo... čo to vlastne znamená? takže ja mám anjelskú krv a... a Sam, môj brat má démonskú? To... to je úplne šialené. a ja som mu dal krv keď bol zranený. Bože môj, čo som mu to urobil. Spravil som z neho ešte väčšie čudo ako bol“
„zachránil si mu život ty sám si mi to vtedy povedal.“
„Nie to si urobil ty.“ Namietol Dean
„Ale ak by si mu predtým nedal krv, nemohol by som pre neho nič neurobiť. Bol by príliš slabý a vieš že som s tým mal problémy aj tak. to ty si mu vtedy zachránil život.“
„Možno áno ale teraz má v sebe krv démona aj anjela. To preto má tie problémy však?“
„áno, ale nie tak celkom. Počúvaj, jeho démonská krv je už veľmi mocná a tvoja... tvoj organizmus ešte moju krv veľmi neprijal, prešlo málo času. Tak keď si mu dal svoju krv aj keď v nej bolo niečo z mojej Samova démonská krv je silná a neprijal to. a ak aj nikdy to nebude mat na neho taký vplyv ako tá démonská ale a to stačí na to aby sa to navzájom odpudzovala. Démonská krv nad ním teraz pomaly preberá kontrolu. Práve tvoja krv mu dáva silu bojovať, aby sa nestal zlým sa trvalo. To som mu chcel naznačiť v tom sne.“
„Takže mám, anjelskú krv. To nie. prečo ja... prečo musím byt aj ja nejaké nadprirodzené monštrum?“ hovoril si Dean sám pre seba zatiaľ čo prechádzal hore dole popri lavičkou kde predtým sedel.
„monštrum? Za to ma pokladáš?“ opýtal sa Castiel urazene.
„nie Cas prepáč. Ja som to tak nemyslel ja len...“ začal sa ospravedlňovať Dean
„v poriadku ja viem.“ Zastavil ho Cas. potom sa na chvíľu odmlčal aby dal Deanovi chvíľu aby prijal tieto pre neho šokujúce zistenia.
„A bude mať na mňa tá tvoja krv niekedy nejaký vplyv? vieš, či budem niečo ako Sam len v opačnom garde.“
„úprimne, neviem isto. Ale môžeš byť pokojný môžu prejsť roky kým sa u teba prejavia nejaké schopnosti a možno sa to nestane nikdy.“
„ale pre niečo ste to hádam chceli, nebolo to len tak.“
„Ja neviem ,mal som tak príkazy a na viac som sa nepýtal.“
Odpovedal mu Castiel a potom sa zase na chvíľu odmlčal. Uvažoval o tom čo má robiť ďalej. Vedel, že by sa tam už nemal dlhšie zdržiavať, lebo by si to mohol niekto všimnúť. Uvažoval o tom, že už pošle Deana naspäť k Bobbymu ale ešte to nespravil. Zaváhal ale nakoniec mu povedal
„Dean toto by som nemal robiť, lebo ako som povedal nie som tvoj anjel strážny, ale tým že som ta dostal z pekla a máš moju krv, cítim že som za teba istým spôsobom zodpovedný. Tak ak ma budeš niečo potrebovať tak ma zavolaj, ak budem môcť prídem.“
„Cas prečo to robíš? Prečo nám zrazu pomáhaš?“ opýtal sa prekvapene Dean.
„Niekto mi povedal, že by som mal aj ja občas pomôcť. Nech to nie je tak, že len mi od teba vždy niečo chceme.“
„No nech to už bol ktokoľvek zdá sa že ti otvoril oči. Mal by som mu poďakovať.“ Usmial sa Dean, síce nemal tušenie kto by to mohol byť. Povedal to len tak, nerátal s tým že by niekedy príležitosť poďakovať tej osobe. Netušil, že možno mu je bližšie ako by si kedy pomyslel. Potom ostal opäť chvíľu ticho a neskôr sa opýtal
„Prečo si mi to nemohol povedať u Bobbyho? prečo si ma ťahal až sem?“
“Nemal by som tu byť a nemal som ti to vôbec povedať, a tu som sa mohol na chvíľu dostať z dohľadu.“ Vysvetlil Cas
„Môžem ešte jednu otázku?“
„pýtaj sa.“
„Ak to bolo tak ako hovoríš prečo som sa potom prebral v tom hrobe?“
„Už som ti povedal také boli príkazy neviem prečo to tak malo byť.“ Odpovedal Castiel a potom položil Deanovi ruku na plece keď sa Dean poobzeral okolo bol už znova na chodbe v Bobbyho dome a Castiel tam už nebol. Vrátil sa to izby aby zistil či sa Sam medzi tým nevrátil ale izba bola stále prázdna znovu vyšiel na chodbu a šiel rovno k vchodovým dverám. V hlave mu stále zneli Castielove slová . Stále tomu nemohol uveriť. Nevedel čo má robiť, či to povedať Samovi alebo si to nechať pre seba. Teraz ale bolo najdôležitejšie aby Sama našiel, keď došiel ku dverám otvorili a vošiel Sam trochu vyzeral, že je duchom stále niekde inde. Dean ho však okamžite priviedol späť do prítomnosti a nahnevane sa ho opýtal
„kde si bol takto skoro ráno?“

Sam sa nervózne prechádzal po prázdnej ulici a čakal na Ruby. Stále mal obavy z toho čo sa deje. Nemohol na to všetko prestať myslieť.
„Musím zistiť čo sa to so mnou deje Ruby, musím to zastaviť.“ Povedal rozčúleným a zároveň roztraseným hlasom keď konečne Ruby prišla.
„Upokoj sa niečo vymyslíme. Zistím nejaké kúzlo alebo také niečo. A ešte máš Bobbyho a Deana aj oni môžu nájsť spôsob ako to zastaviť. Hlavne to nevzdávaj. Nie teraz.“ naliehala na neho Ruby a snažila sa pôsobiť čo najpokojnejšie aj keď bolo vidieť, že tiež bola poriadne rozrušená
„Prečo nie teraz? čo sa teraz deje také zvláštne?“ opýtal sa Sam keď si všimol z akým dôrazom vyslovila posledné dve slová „nie teraz.“
„čo sa deje? Kde mám začať? Je tu Lilith a vieš dobre koľko pečatí už prelomila. Len ty máš silu zastaviť to a preto sa nemôže stať že by ťa Azazelova krv ovládla. Musíš byť na strane dobra, preto to nemôžeš vzdať práve teraz a musíš s tým bojovať, kým prídeme na to ako ti pomôcť.“ Vysvetlila mu Ruby
„Ja viem a nemienim sa len tak poddať. Možno je mojím osudom prejsť na stranu zla ale nedopustím to, budem bojovať do posledného dychu.“
„Tak sa mi to páči. Len sa toho drž a určite to dokážeš.“ Povzbudila ho Ruby a
Sam však dodal
„Ale bojím sa Ruby. Mám strach, že no nezvládnem, že ublížim tým na ktorých mi záleží, nemôžem preto ani spať, je toho na mňa priveľa.“
„To bude dobré Sam, ty to dokážeš.“ Povedala mu Ruby a pohladila ho po tvári potom sa nachvíľu odmlčala a zadívala sa do zemi. Na chvíľu zaváhala a potom sa znova pozrela na Sama a vážne prehovorila:
„A je ešte jeden dôvod prečo musíš bojovať. Prečo musíme bojovať obaja.“
„Aký dôvod?“
„Pozri, dlho som váhala ako ti to povedať. V tejto situácii ti nechcem pridávať starosti, ale myslím, že máš právo to vedieť.“
„No tak hovor nech je to čokoľvek. Ver mi horšie to už byť nemôže.“ Naliehal na ňu Sam, tieto jej slová ho znepokojili a nevedel čo môže čakať. Ruby sa pozrela do zeme o pár sekúnd zdvihla zrak a pozrela sa mu do očí.
„Sam, ja...“ začala pomaly. „... som tehotná.“
Sam na ňu najprv len prekvapene pozeral až potom prehovoril.
„a...a.. le ako je to možné? Ja to nechápem.“
„ ako Sam? Vieš veľmi dobre ako.“
„áno, ale veď sme spolu nespali už nejaké dva mesiace.“
„Veď sa ja nie som tehotná týždeň.“ Odpovedala trochu sarkasticky Ruby. Videla na ňom že sa chce ešte niečo opýtať ale nenechala ho nič povedala a hneď mu odpovedala
„a áno určite je to tvoje.“
„To som sa nechcel opýtať.“
„Vážne? Takže si si nemyslel, že keď som démon spím s kadekým. Viem, aká je všeobecná mienka on nás, ale musíš mi veriť Sam, bola som len s tebou.“
„Nie, nič také som si nemyslel. Nie o tebe. Ja som len myslel na to, že si démon a to tvoje telo je v podstate mŕtve tak ako je možné že si tehotná.“
„Toto telo by bolo mŕtve ale ja ho držím pri živote, tak sa zdá že môžem otehotnieť ako každá iná žena.“
„A to dieťa, bude to démon alebo človek?“
„Ja neviem, Sam takéto veci sa nestavajú zas tak často že by som o podobnom probléme počula. Ale myslím, že to bude s polovice človek a spolovice démon.“
„Ja neviem, Ruby. Veď to dieťa bude to mať ešte ťažšie ako ja. Veď ja mám len démonskú krv a vidíš čo to so mnou robí.“ Uvažoval nahlas Sam
„Ty... ty ho nechceš?“ opýtala sa Ruby ktorá si jeho slová, tak vysvetlila a bolo na nej poznať, že sa jej to dotklo. Sam zaváhal kým sa odhodlal jej odpovedať sám musel prísť na to, čo povedať pretože si ani nestihol poriadne uvedomiť, čo by znamenalo mať teraz dieťa a či ho chce. Potom sa pozrel na Ruby a prehovoril
„vždy som túžil po deťoch. Teda predtým ako som ako som sa dozvedel to o démonskej krvi. Potom som uznal, žeby bolo lepšie nemať ich, lebo neviem či by sa to na ne neprenieslo. No a teraz mám mať dieťa s... s tebou. Neuraz sa vieš že ťa neberiem ako démona ale je to komplikované.“
„Ak ho nechceš len povedz. Vieš ak opustím toto telo ono zomrie spolu s ním.“ Povedala Ruby a v jej hlase bol smútok pritom ako čakala na odpoveď smutne sa usmiala a dodala.
„Je to najrýchlejšia interrupcia.“
„a ty ho chceš?“ opýtal sa Sam
,,Viem to už nejaký čas a nič som s tým neurobila. Uvažovala som o tom, že by bolo šialenstvo ak by som si ho nechala. ja neviem. Kým som žila chcela som deti a nemohla ich mať. Vieš vtedy sa ešte nedala neplodnosť liečiť a tak som sa vlastne prvýkrát zaplietla s čiernou mágiou. Lebo som chcela dieťa. Potom sa mi to vymklo s pod kontroly a urobila som veľa zlých vecí, to je už iný príbeh. a teraz po toľkej dobe po tom čo som prešla peklom a to doslova. Viem že je to šialené, ale áno chcem ho.“
„Ja tiež. Nemyslel som si že sa také niečo stane ale keď už si tehotná tak ho chcem.“ Odpovedal jej Sam a Ruby, ktorá mala takmer slzy v očiach sa zrazu veselšie usmiala. Sam prešiel k nej aby ju objal a pošepkal jej.
„pozri, viem že to bude ťažké a neviem si zatiaľ ani predstaviť, aké to bude byť otcom a navyše takého dieťaťa. Tiež si neviem predstaviť, ako bude reagovať Dean keď sa to dozvie, ale neboj sa spolu to zvládneme a teraz mám naozaj o dôvod viac bojovať s tým čo sa so mnou deje.“ Chvíľu tak ostali len tak stáť v objatí a potom Ruby prehovorila.
„Sam mala by som ísť a aj ty by si sa mal vrátiť kým si niekto všimne že si preč.“
Sam si až vtedy všimol, že sa už medzitým úplne rozvidnelo a je možné že Bobby by už stal, síce Dean bude pravdepodobne späť ešte zopár hodín.
„áno máš pravdu už pôjdem.“ Odpovedal jej. „tak buď opatrná nech sa vám nič nestane.“ Dodal a úmyselne použil množné číslo. Ruby sa usmiala a povedala
„Neboj sa postarám sa o seba.“ Potom ho ešte letmo pobozkala na pery a odišla. Sam sa vybral smerom k domu. Dúfal, že ešte bude môcť byť ešte chvíľu sám aby si zrovnal myšlienky a aby sa rozhodol ako ďalej. Ako vôbec ostatným povie túto novinu. Keď však prišiel ku vchodu uvedomil si že na chodbe sa svieti. On isto nenechal zažaté, pretože ani nerozsvietil aby si niekto nevšimol, že odchádzal. Vošiel dnu a vtedy ho zo zamyslenia vytrhol Deanov nahnevaný hlas
„kde si bol takto skoro ráno?“ opýtal sa ho

Síce Alex Deanovi povedala, že nebude preč dlho nakoniec sa zdržala oveľa dlhšie. Po rozhovore ale skôr by sa dalo povedať hádke z Nateom sa nemohla len tak vrátiť. Veď takto ani nič nevybavila, Nate jej nič nepovedal a ona potrebovala zistiť čo sa z Winchesterovcami deje aby im mohla nejako pomôcť. Síce mala pocit, že Nate a ostatní ich chcú nechať napospas osudu a nejakého dôvodu chcú aby sa na to pozerala z prvého radu a nijako nezasiahla. Alex si však chlapcov za tie roky obľúbila až príliš na to aby ich nechala bez pomoci alebo aby ich mala znovu vidieť trpieť. Zo začiatku nevedela u koho hľadať pomoc. Nakoniec sa rozhodla porozprávať sa ešte z niekým, kto by jej možno, aj keď iba možno mohol pomôcť. Nemala voči nemu veľkú dôveru a riskovala , že sa pri svojej výbušnej povahe neovládne a poháda sa aj ním. Mohla od neho, čakať to iste možno aj horšiu reakciu ako u Natea, ale ak chcela nejako pomôcť chlapcom rozhodla sa to skúsiť. Na jej veľké prekvapenie sľúbil, že zistí čo sa deje. Tiež nepovedal nič konkrétne, ale uistil Alex, že nájde spôsob ako Winchesterovcom pomôcť. Netušila síce ako, ale aj tak už urobil viac ako vôbec očakávala. Tak jej neostalo iné ako mu veriť a nechať to na neho nech urobí čo uzná za vhodné. Potom uprostred noci sa nechcela vracať. Pravdepodobne už spali a všetko bolo v poriadku, ak by nebolo vedela by to. Bolo to zvláštne ale vždy, keď chlapcom niečo hrozilo, vycítila to aj keď od nich bola ďaleko. Nate jej vysvetlil už na začiatku, že je medzi nimi nejaké empatické puto a tak to asi aj bolo. Chlapci prechádzali ťažkým obdobím. Ale hlavné bolo, že boli obaja v poriadku. Bolo ešte skoro ráno, keď sa rozhodla že, tam pôjde. Zastala pred dverami pretože z s chodby začula tri známe hlasy. Sam Dean a John, tie hlasy rozoznala kedykoľvek. Zdalo že sa hádajú. Chvíľu zaváhala čo urobiť. Mohla vojsť do domu aj bez klopania, a prerušiť ich hádku. Isto by to nikomu nevadilo, Bobby niekoľko krát tvrdil, že tam je vždy vítaná rovnako tak ako chlapci. Tiež mohla ostať a prísť neskôr, ale nechcela aby sa hádali. Tak teda zaklopala na dvere s tým, že niekto pôjde otvoriť a tak preruší hádku.

„Dean teraz nemám náladu nič ti vysvetľovať.“ Odbil Sam Deana a snažil sa aby sa čo najskôr dostal preč bez nejakých zdĺhavých výsluchov.
„No tak Sammy nemôžeš sa len tak túlať sám po ulici . vieš čo by sa mohlo stať keby si tam dostal zase záchvat?“ vyčítal mu Dean
„Nič sa nestalo tak sa upokoj!“
„Bol si zas z tou prekliatou Ruby?“
„Áno bol som s ňou keď to už potrebuješ vedieť.“ Vykríkol Sam. Nemalo zmysel to popierať, keď to aj tak tušil a vzhľadom na to čo sa dnes dozvedel už nebude môcť ich vzťah dlhšie tajiť. Nikdy by nedokázal pre Deanom zatajiť vlastné dieťa aj keď vedel, že Dean určite nebude skákať od radosti, keď sa dozvie, že bude strýkom.
„Kto je Ruby?“ Prerušil ich John ešte predtým ako mohol Dean začať z výčitkami.
„Samova démonská priateľka.“ Odpovedal priamo Dean, vyzeralo to ako by sa tešil z toho že to mohol na Sama prezradiť.
„No vďaka Dean naozaj.“ Urazil sa Sam
„Čo sa deje? Chcel si to hádam pred otcom tajiť?“ zapáral do neho Dean.
„Nie nechcel len sa to dalo povedať aj miernejšie.“
„Stačilo!“ zvýšil hlas John a obaja okamžite stíchli potom John opäť prehovoril
„Môžete mi to vysvetliť? Sam čo máš s tou démonkou.“
„Otec to nie je tak ako si myslíš. Ruby je iná ako ostatní démoni. Veľakrát mi pomohla, dá sa jej veriť.“ Zastával sa jej Sam
„áno to určite. Hrá to na teba a ty si taký slepý, že to nevidíš.“ Pokračoval v hádke Dean
„Dean má pravdu. Démonom sa nedá veriť. Nech ti nahovorila čokoľvek určite to boli len klamstvá.“ Pridal sa John.
„Stačilo! nemôžeš ju odsúdiť keď ju ani nepoznáš! A ty Dean nikdy si jej nedal ani šancu, nemáš tušenia aká je.“ Vykričal Sam a potom ich vyrušilo zaklopanie na dvere inak by určite v hádke pokračovali ďalej. Teraz však Sam využil toto odvedenie pozornosti a odišiel.
„Idem otvoriť.“ Povedal Deanom otcovi a naznačil mu, že pokojne môže odísť.
Keď otvoril dvere a uvidel Alex zdalo, sa že práve ju určite nečakal. Na prvý pohľad na ňom videla, že ho niečo trápi, síce netušila či sa to týkalo tej hádky, alebo šlo o niečo iné. Z celej hádky zachytila iba pár slov vytrhnutých z kontextu. Dean bol v poslednej dobe utrápený skoro stále ale teraz akoby tu bolo aj niečo navyše.
„Stalo sa niečo?“ opýtala sa keď vošla dnu, vtedy už na chodbe nebol nikto len oni dvaja
„Nie nič, všetko je v poriadku.“ Odpovedal jej Dean, síce Alex vedela, že to nie je pravda.
„hádali ste sa?“
„áno ale to nič nie je len taká menšia výmena názorov.“ Odpovedal Dean potom sa odmlčal a neskôr zmenil tému a opýtal sa.
„Počuj kde si bola? Povedala si že sa nezdržíš dlho a to bolo včera.“
„Dean? Čo sa deje? Snažíš sa ma kontrolovať?“ opýtala sa Alex trochu urazene.
“Nie, to nie.“ Odpovedal zmätene Dean
„ale čo, hádam si sa o mňa nebál.“ Doberala si ho.
„Dean veľa krát som ti hovorila, že sa o seba postarám. Viem, že je to teraz nebezpečné a všade striehnu démoni. Ale neboj sa nie je to nič s čím by som si neporadila.“
„Alex vysvetli mi niečo.“ Povedal Dean zvláštne vážnym tónom a potom ju chytil za ruku a zatiahol ju do miestnosti ktorá bola najbližšie. Bola to Bobbyho knižnica. Dean za nimi zavrel dvere, akoby nechcel aby ich niekto vyrušil, alebo počul o čom budú hovoriť. Alex tým trochu uviedol do rozpakov. Nezvykol sa takto správať, teda nie k nej.
„o čo ti ide?“ opýtala sa trochu nervózne.
„Vždy len tak bez vysvetlenia odídeš a rovnako tak sa aj zrazu objavíš keď by sme ťa najmenej čakali. Vždy povieš len, že si musela niečo vybaviť ale nikdy nepovieš čo. Chápem že máš právo na súkromie, preto som sa ťa nikdy na nič nepýtal ale už mi to začína byť podozrivé. Povedz mi čo robíš keď nie si s nami a kto vlastne si?“
„Dean hádam mi neveríš? Poznáme sa roky vieš veľmi dobre kto som.“ Opýtala sa Alex prekvapene a trochu aj urazene. Síce čakala, že sa to skôr či neskôr spýta a nechcela ho klamať.
„áno si lovkyňa, ale nič viac neviem, Si len lovkyňa a nič viac? Nemáš žiadnu minulosť ani rodinu? Prečo si vlastne stala lovkyňou. Niečo za tým musí byť.“
Lebo mi dali úlohu dostať sa do vašej blízkosti. Pomyslela si Alex, ale to mu nemohla povedať. Vždy sa musela nejako priblížiť k ľudom, za ktorými ju poslali a keďže Winchesterovci sú lovci najlepší spôsob, ako si získať ich dôveru bolo stať sa lovkyňou. Povedať pravdu by bolo komplikované, ale čo mala robiť? Zahrala sa na urazenú, aby sa s toho dáko vykrútila, ale pripadala si ako pokrytec
„a čo by si chcel počuť? Kto si myslíš, že som? Alebo sa mám opýtať čo? Myslíš si hádam, že som proti vám? Vieš veľmi dobre, že nie som démon ani nič také.“
„To viem. Nevošla by si do tohto domu keby si. Bobby tu má všade diablove pasce. Ale to by mi nikdy nenapadlo.“ Vysvetlil Dean.
To sa mi uľavilo, takže ma nemáš za démona. Pomyslela si Alex. Dotklo by sa jej ak by si to myslel. Dalo by sa povedať, že nebola žiadne neviniatko. V istých situáciách bola poriadna rebelka, o tom by Nate mohol rozprávať, keďže si väčšinou tie svoje nálady vybila práve na ňom, ale vždy chcela byť na strane dobra.
„Ja by som len chcel vedieť niečo o tebe, tvojej minulosti, rodine a tak.“
„ a čo chceš vedieť? Narodila som sa v Európe. Tam som aj do 18 rokov žila. Moja mama je niečo ako čarodejnica, ale nie v takom zmysle ako si myslíš nie je taká z akými si mal dočinenia. Možno by som ju nenazvala ani čarodejnicou. Ale skôr bylinkárkou alebo liečiteľkou venuje sa len bielej mágii. svojho otca som nepoznala, pretože mamu opustil ešte kým na čakala. Dean keby ti poviem môj príbeh neuveril by si.“
„Alex , vieš že som videl veľa neuveriteľných veci. uverím už čomukoľvek.“
„toto je niečo iné. Možno sa ti to niekedy poviem ale teraz nie je vhodný čas. Máš ešte nejaké otázky, či už výsluch skončil?“
„Alex nechcel som ta uraziť a nejde o to že by som ti nedôveroval.“ Ospravedlňoval sa Dean potom čo zachytil v poslednej vete trochu urazený podtón.
„ja viem to je poriadku.“ Usmiala sa na neho Alex. Možno mal dôvod jej nedôverovať, niekedy si priala aby mu mohla povedať o sebe pravdu, aby aspoň niekomu mohla povedať kto je. Možno práve on by to bol schopný pochopiť. Ostatný jej priatelia, by ju nazvali bláznom. Ale bolo ťažké žiť s takýmto tajomstvom. Žiť v podstate niekoľko odlišných životov a nikomu sa nemôcť zdôveriť s tým, kto je a čo robí. Vedela do čoho ide keď s tým začala. Nate jej všetko vysvetlil všetky výhody aj nevýhody, ale predtým sa aspoň s ním mohla otvorene porozprávať. On ju naučil všetko čo vie a vždy tu bol pre ňu. Bol to skvelý veľký brat, samozrejme to bolo predtým. Včerajšia hádka nebola prvá. Hlavne čo sa týkalo Winchesterovcov. Veci čo sa v posledných mesiacoch udiali od nej nejako vzdialili aj jeho, jedného z mála osôb pred ktorými mohla byť sama sebou. Teraz sa ich stretnutia obmedzili väčšinou na to, aby jej povedal kam isť a čo urobiť. Preto stále uvažovala o tom, že by povedala Winchesterovcom pravdu, teraz by to už mohli pochopiť. Ale nemohla sa na to odhodlať, lebo sa bála, že by jej mohli prestať dôverovať. Chvíľu tam potom ešte ticho ostali a pozerali sa na seba. Alex sa zapozerala sa do jeho oči. Uvedomila si, že sa jej vždy páčili jeho oči. Dean bol keď sa na to tak pozerala krásny chlap. Snažila sa brať ho ako priateľa alebo ako brata, ale uvedomovala si, že on je presne jej typ. Síce ona asi jeho typ nebola, tak sa nad tým nezamýšľala. Ale to ako na ňu teraz pozeral bolo niečím iné. Keby bola len obyčajné dievča, začala by si isto robiť nádeje. Vtedy ich však prerušil John ktorý vošiel do knižnice.
„Teda vás by som tu nečakal, vy dvaja predsa nezvyknete čítať.“ Prihovoril sa im a obaja sa strhli akoby ich pri niečom vyrušil.
„Nie my sme sa len rozprávali.“ Vysvetlil Dean za nich oboch a potom sa ponáhľal odtiaľ preč, ako by sa cítil pred otcom cítil trápne. Alex vybehla sa ním. Chcela vedieť prečo Johnov príchod tak rozrušil. Dostihla ho až pri dverách jeho a Samovej izby, práve keď chcel vojsť dnu.
„Dean počkaj!“ zavolala na neho. Dean sa okamžite otočil vo dverách a opýtal sa jej
„čo sa deje?“
“čo to malo znamenať? Čo si odtiaľ tak vybehol?“
„Videla si ten otcov výraz? On si myslí že nás pri niečo vyrušil. Že spolu niečo máme.“
Nepáči sa mu, že si to jeho otec myslí? Takže to vlastne znamená, že on by s ňou nechcel mať nič viac. Nič viac ako ten priateľský vzťah čo medzi sebou majú. Ak si Alex tam v knižnici začala robiť nejaké nadeje, týmto ju o ne okamžite pripravil. Dean Winchester jednoducho nebol mužom pre ňu, alebo možno ona z tým jej tajomstvom nebola žena pre neho. Bola s toho trochu sklamaná, ale snažila sa to nedať najavo.
„A bolo by až také hrozné, ak by si to myslel?“ opýtala sa akoby nič.
„Vždy si bola pre neho ako dcéra a ja....“ Dean chcel ešte dačo povedať ale prerušil ho nejaký zvuk prichádzajúci z izby a zároveň záblesk svetla.
„Videla si to?“ opýtal sa
„áno, to ešte nemuselo nič znamenať.“ Odpovedala Alex zatiaľ čo Dean okamžite otváral dvere.
„Ja teda idem ... za Johnom.“ Vyhovorila sa Alex narýchlo, keďže tušila čo to mohlo znamenať. Dean sa zatváril nechápavo tak dodala
„Pôjdem mu to vysvetliť aby si náhodou nič nenamýšľal.“ A potom sa z chodby vytratila skôr ako Dean vošiel do izby.

Síce to bola len výhovorka aby nemusela vojsť do tej izby. Alex predsa len šla za Johnom.
Opatrne zaklopala na dvere knižnice a potom pomaly vošla
„John môžem na chvíľu?“ opýtala sa. John odložil knihu a otočil sa ku nej a povedal.
„samozrejme poď Alex.“ Povedal to trochu zvláštnym tónom ale bolo z neho poznať, že je rád že prišla tak teda vošla a sadla si do kresla oproti nemu.
„Vieš John, ja a Dean nie je to tak ako si myslíš.“
“Ako vieš čo si myslím?“ opýtal sa záhadným tónom.
„No vieš, Dean si myslí, že si myslíš že si nás pri niečom vyrušil, že spolu niečo máme. Ale je pravda to čo povedal len sme sa rozprávali.“ Alex sa to snažila vysvetliť a nezamotať sa, ale pohľad akým sa na ňu pozeral ju znervózňoval. Bol to veľmi zvláštny pohľad, ktorý jej naznačoval, že to o čom hovorí určite nie je to na čo myslí.
„Nemyslel som si, že medzi vami niečo je.“ Povedal takisto tým znepokojujúcim tónom.
„John, čo sa deje? Čo tak na mňa pozeráš?“ opýtala sa Alex, pretože to už nemohla vydržať. Potom jej náhodou padol zrak na knihu na stole pred nimi, tú ktorú tam odložil keď prišla. Prečítala si názov a na chvíľu stuhla potom odtrhla zrak od knihy a pozrela znova na neho
„Ty to vieš však?“ opýtala sa nervózne John však neodpovedal.
„Ty vieš kto som, však? No tak odpovedz mi je to tak?!“ zvýšila na neho hlas.
„povedzme, že niečo tuším.“ Odpovedal vážne John. A potom pokračoval
„Bobby tu má naozaj zaujímavé knihy, neverila by si čo sa z nich dá dozvedieť.“
„Ale ako si to zistil? Myslím tým tá kniha nemohla byť jediný zdroj, musel si vedieť čo hľadať.“
„Keď som sa vtedy prebral a bol tak ten chlapík, ten Castiel. Tvrdil, že je anjel. Vtedy sa mi to síce nezdalo, ale nakoniec som si uvedomil, že som to na ňom videl a keď som potom uvidel teba vravel som ti, že si nejaká iná, že je na tebe niečo zvláštne, len som nevedel čo. Dlho som o tom uvažoval a potom som si to spojil. Keď som vás tu z Deanom vyrušil šiel som akurát nájsť nejakú knihu aby som si overil svoje podozrenie a vidíš, ty sama si mi to teraz potvrdila.“
„John ja.... neviem čo mám povedať, ja... prepáč mi ak môžeš.“ Dostala zo seba Alex pomaly.
„Celé roky si ma klamala a klamala si aj mojim chlapcom. Tvrdila si, že si len lovkyňa.“ Obvinil ju John. Alex to aj čakala. Nevedela čo povedať aby, to vyvrátila, pretože to bola pravda, klamala. Nechcela aby to takto skončilo. Za tie roky boli Winchesterovci jej rodinou. John jej bol ako otec. Nechcela sa s nimi rozísť v zlom. Zhlboka sa nadýchla aby zadržala slzy. Nechce sa tam rozplakať, to by nič nevyriešilo a potom prehovorila
„Nikdy som vám nechcela ublížiť, prisahám. Práve naopak, celý ten čas som sa vás snažila chrániť. Niektorým veciam som nemohla zabrániť, ale vždy som sa snažila byť pri chlapcoch, byť im oporou ak keď si tu nebol. Prosím ver mi.“
„Viem, že nie si zlá, a pravdepodobne máš s nami poslanie, tak sa neboj neobviňujem ťa. Keby si nám to povedala na začiatku asi by sme ti neverili, nikdy by sme sa tak nespriatelili.“ Povedal John síce vážne ale pokojne. Alex už z jeho hlasu necítila žiadnu zlosť ale aj tak ju nejako neupokojilo
„Povieš to ostatným?“ opýtala sa opatrne. John zaváham kým povedal.
„Pravdupovediac ešte neviem.“
„Neviem, či ta o to môžem žiadať, aby si to zatajil svojim synom, ale bola by som rada keby to nevedia. nechcem stratiť ich priateľstvo ani ich dôveru.“
„No tak ja som to pochopil isto to pochopia aj oni.“
„Neviem, ty si ma pochopil a neobviňuješ ma, ale ty si teraz keď si sa vrátil iný. Už ani nie si ten starý prísny John, ktorého som poznala. Ak by si bol okamžite by si ma odtiaľto vyhodil a nikdy ma už nechcel vidieť.“
„Možno som v niečom iný ale stále som to ja a keď som to pochopil pochopia to určite aj oni.“
„John, prosím nepovedz im to. Aspoň nie hneď keď bude vhodná sama im to poviem.“ Navrhla Alex, John sa opäť odmlčal, Alex napäto čakala čo povie kým nakoniec prehovoril.
„no dobre ale pod jednou podmienkou.“
„Akou?“
„Všetko mi povedz, povedz mi svoj príbeh, ako si sa stala tým čím si a ako si sa dostala k nám.“
Alex zaváhala, ale potom sa zhlboka nadýchla a odpovedala
„tak dobre poviem ti to.“

Sam si po hádke s otcom a Deanom šiel dať studenú sprchu, aby zo seba zmyl všetko to napätie dúfal, že studená voda mu pomôže utriediť si myšlienky a potom z jasnou hlavou príde na to čo robiť. Ani sprcha mu však veľmi nepomohla, bolo toho na neho akosi priveľa, a nebol spôsob ako sa všetkých problémov zbaviť. Nemohol ich jednoducho zmyť ani hodiť za hlavu. Musel len počkať, ako sa to nakoniec vyriešiť a dúfať, to pre všetkých dopadne dobre. Síce optimizmus stratil už dávno, keď kvôli spôsobu svojho života prišiel o veľa vecí a ľudí na ktorých mu záležalo. Vrátil sa do izby a dúfal, že tam Dean nebude, nemal vôbec náladu pokračovať v začatej hádke a chcel byť sám. Keď však vošiel do izby čakal tam na neho Castiel
„čo tu robíš Cas?“ opýtal sa ho.
„Dopočul som sa čo sa s tebou deje, prišiel som, lebo ti chcem pomôcť.“ Odpovedal mu Cas
„čo presne si sa dopočul?“ opýtal sa Sam a dúfal, že nevie nič o Rubynom tehotenstve, mal obavy z toho ako by to vzali anjeli. Síce tie boli nič proti obavám z toho ako to vezme Dean.
„O tých tvojich záchvatoch.“ Vysvetlil Castiel a Samovi sa uľavilo že ide “len“ o to.
„Môžeš mi o tom niečo viac povedať. Opíš mi ako to prebieha.“ Pokračoval Castiel.
„Ja ani neviem, najprv mám také kŕče v bruchu, ktoré sa stále stupňujú potom ma začne páliť tá jazva a vyžarovať žlté svetlo a potom už neviem. Ďalej je to všetko zahmlené a niečo si ani nepamätám.“
„Môžem vidieť tú jazvu?“
„čože? Akoto to pomôže?“
„Len chcem niečo skúsiť môžem?“ naliehal na neho Castiel
„No dobre.“ Súhlasil Sam a vyhrnul košeľu aj tričku aby odhalil jazvu.
„môžem?“ opýtal sa Cas opatrne. Sam len prikývol.
Cas sa priblížil k Samovi a keď sa dotkol jazvy tá zasvietila a Castiel, ktorého akoby niečo od Sama odhodilo, alebo koplo elektrinou spadol na zem. Dean, práve vošiel do izby a keď uvidel čo sa s stalo pribehol ku Castielovi a pomohol mu vstať a sadnúť si na stoličku
„Cas čo sa to stalo?“ Opýtal sa ho.
„Dean v tvojom bratovi je niečo zlé a tiež veľmi silné také silné, že by dokázal zabiť nielen démona ale aj anjela.“ Dostal zo seba Cas, ktorý hovoril síce pomaly ale zároveň aj nahnevane.
„Tá krv?“ opýtal sa Dean šokovane.
„Myslím, že áno, hovoril som ti o tom ale zdá sa, že je to ešte silnejšie ako som myslel.“
„Cas prepáč nechcel som ti ublížiť, neviem čo sa to so mnou deje“ ospravedlňoval sa Sam ale držal sa pre istotu ďalej. Už sa neodvážil k anjelovi priblížiť.
„Tak ti radím aby si to čo najskôr zistil.“ Odbil ho Castiel
„Ale veď toto nie je prví krát čo si sa Sama dotkol akoto že sa to nestalo už vtedy.“ Pýtal sa ďalej Dean
„teraz je jeho krv silnejšia pravdepodobne, kvôli tomu že bol vážne zranený. V každom prípade musíte s tým niečo robiť.“
„no ty si dobrý Cas a čo?“
„Ani ja neviem všetko Dean. Zistím čo sa dá ale je možné, že to budete musieť vyriešiť sami.“ Odpovedal Castiel a potom sa postavil a dodal „Už pôjdem.“
„Si si istý že si už v poriadku?“ opýtal sa Dean ale odpovede sa už nedočkal lebo Cas zmizol.
„zdá sa že áno.“ Odpovedal si sám pre seba.
„Dean čo sa to so mnou deje? Ja... ublížil som anjelovi .“ prehovoril Sam po chvíli.
„Pokoj Sammy, veď nie až tak veľmi. Odišiel po vlastných alebo odletel či ako to povedať.“ Uškrnul sa Dean. Sam bol až prekvapený, že Dean mal celkovo dobrú náladu a nezačínal znovu hádku, to bolo posledné na čo mal práve náladu tak dúfal, že to tak aj ostane.

Alex Johnovi vyrozprávala celý svoj príbeh, aj sa jej trochu uľavilo, že to mohla niekomu povedať. John bol veľmi chápavý, až to bolo od neho nezvyčajné. Potom ho požiadala síce nevedela, čo čakať, či by ju mohol kryť, lebo musí na chvíľku zájsť za Nateom. S tým veľmi nesúhlasil, nechcel kvôli nej klamať, ale nakoniec súhlasil pod podmienkou, že sa vráti do pol hodiny. Alex súhlasila veď to by malo stačiť. Ak by ich rozhovor zase vyústil do hádky , nemienila sa dlho zdržiavať. Skrátka mu povie aká je situácia a pôjde naspäť. Dean si bude myslieť, že bola z Johnom a nikto si nič nevšimne.
„Nečakal som, že sa tu po tom včerajšku objavíš.“ Prihovoril sa jej Nate len čo prišla do domu v ktorom sa on ja jemu podobný zvykli zdržiavať. Bolo to niečo ako ich miestne veliace stanovisko. Ale nebol to obyčajný dom síce tak mohol na prví pohľad pôsobiť.
„Neprišla som sa hádať Nate.“ Povedala mu Alex hneď na úvod. Nate na to nereagoval tak pokračovala
„ len som ti prišla povedať, že John už o mne všetko vie . Ako som hovorila neviem ako ale videl to na mne. Potom si zrátal dva a dva prišiel na to.“
„Prezradí ťa?“ opýtal sa okamžite Nate. To bol celý Nate, to ho zaujímalo najviac, či niečo neohrozí Alexinu misiu z Winchesterovcami. Misiu o ktorej cieli za celé tie roky nemala ani tušenia, zatiaľ čo pri ostatných, vždy vedela prečo má za kým ísť ale Winchesterovci boli iný prípad ich plán s nimi bol prísne tajný a nikto jej nechcel nič povedať.
„Povedal, že nie.“ Odpovedala mu
„A si si istá, že to dodrží?“
„Ja mu dôverujem Nate!“
„O to nejde ale myslíš, že dokáže zatajiť takú dôležitú vec pred svojimi synmi?“
„Dúfam. ale keby tak sa do dozvedia no a čo a tak mám občas chuť všetko im povedať.“ Odbila ho Alex. Síce sa snažila nehádať, po tejto vete hrozilo, že pri tom aj tak skončia, nemala to povedať. Nate pre to nebude mať pochopenie. Nate nechápe ľudskú potrebu mať niekoho komu môže povedať o všetkom, nejakého ozajstného priateľa. Nate ani len netuší, aké je to byť človekom a Alex si ani nemyslela si, že by ho to vôbec zaujímalo.
„Takto nehovor Alex, keby sa dozvedia o tebe pravdu, všetko to o čo si sa pokúšala roky by vyšlo nazmar, už by si si viac nezískala ich dôveru.“ Zvýšil na ňu hlas Nate, presne ako Alex očakávala. Bol taký predvídateľný. Bolo to už 6 rokov od ich prvého stretnutia a dokonale ho poznala. Vedela ako v istých situáciách reaguje.
„To nemôžeš vedieť veď John to pochopil.“ Bránila svoj názor.
„John musel, má to akosi v génoch.“ Poznamenal Nate. Alex vôbec nechápala ako to myslel tak sa opýtala
„O čom to hovoríš?“
Nate sa však začal vyhovárať. Alex bolo hneď jasné, že sa len preriekol a nepovie jej nič a nakoniec len dodal
„Radšej to neriskuj a pokús sa zariadiť, aby John udržal tvoje tajomstvo čo najdlhšie.“
„Pravdaže, urobím čo sa dá aby som neohrozila svoje poslanie.“ Odpovedala Alex nahnevane ani nečakala na jeho odpoveď hneď bola preč. Chvíľu na to bola opäť v knižnici John tam stále bol. Keď ju uvidel zdvihol hlavu od knihy a povedal
„No konečne si tu.“
„Pýtal sa na mňa niekto?“ opýtala sa Alex.
„Nie ale pred chvíľou prišiel Bobby.“
„On bol preč?“
„áno, ale ani nevedel, že si tu bola. Len teraz odišiel, takže si prišla akurát včas.“ Oznámil jej. Alex sa usmiala a povedala mu
„Ďakujem John, za všetko.“
„Trochu sme sa s Bobbym rozprávali.“ Povedal John neskôr.
„O čom?“
„Neboj sa nie o tebe. O tom čo sa deje so Samom.“
„Takže Bobby ti to všetko povedal?“
„Áno.“ Vzdychol si John potom zdvihol hlavu a smutne povedal
„a najhoršie na tom je, že ja som to už dávno tušil.“
„Čo si tušil?“ opýtala sa Alex
„Že sa také niečo stane a že je možnosť, že sa Sam stane zlým. Tušil som to už dávno. Ešte predtým ako som zomrel.“
„Preto si Deanovi povedal, že ho možno bude musieť zabiť?“ opýtala sa Alex keď si spomenula na posledne slová, ktoré vtedy Deanovi povedal a pre ktoré sa Dean toľko trápil.
„Povedal ti to?“ prekvapil sa John
„áno, rovnako aj Samovi síce nie hneď. Dúfam, že si to nemyslel vážne.“
„Vtedy áno, síce bolo ťažké pripustiť si to. Ale teraz... ja neviem. Myslím, že má cenu bojovať.“
„Som rada, že si to uznal.“ Povedala mu Alex, zase sa presvedčila o tom, že sa naozaj zmenil odkedy sa vrátil. Síce netušila prečo, pokladala to za zmenu k lepšiemu.
„Mne by to ani nenapadlo.“ Povedala po chvíli.
„Teda vždy som vedela, že v Samovi je niečo zlé, ale nikdy som si nemyslela, že to zájde až sem. Priala by som si aby som tomu mohla zabrániť.“
„Nemohla si nič robiť. Aj napriek tomu kto si, niektoré veci nemôžeš ovplyvniť.“
„Viem, presne to mi stále hovorí Nate.“ Usmiala sa Alex
„Má pravdu.“ Súhlasil s ním John a potom zmenil tému
„Inak keď sme pritom, vybavila si čo si potrebovala?“
„áno ak sa to tak dá povedať. Z Nateom sa dá v poslednej dobe len hádať.“ Odpovedala Alex pri pomyslení na jeho správanie opäť pocítila hnev tak ako keď bola s nim a dodala
„Niekedy sú všetci taký...taký...“ vtedy ju však John prerušil a povedal
„Nehovor o nich zle, majú nejaké pravidlá, ale myslia to dobre.“
„Kto by povedal, že sa ich ty budeš zastávať. Si naozaj nejaký iný.“
„Možno.“ Uznal John
„Ozaj môžeš pokojne odísť nikto si nič nevšimne.“
„Dobre tak idem.“ Povedala Alex a postavila sa a od dverí povedala
„Ešte raz ďakujem John.“

„Bobby už si späť?“ Prekvapil sa Dean keď Bobby prišiel za nim a Samom do izby.
„len pred chvíľou som prišiel. Bol som u jedného priateľa.“ Odpovedal Bobby potom sa pozrel na Sama, ktorý sedel na posteli a opýtal sa ho
„Ako ti je Sam? Žiadne ďalšie záchvaty kým som bol preč?“
„Nie, od toho v noci už nie.“
„To som rád. A mám dobré správy.“ Oznámil im Bobby
„aké?“ opýtal sa okamžite Dean, dobré správy boli presne to čo v tej situácii potreboval.
„Ten môj priateľ u ktorého som teraz bol, Dave, je to tiež lovec a jeden z najlepších. Povedal som mu o Samovom probléme.“
„Hovoril si nejakému lovcovi čo sa so Samom deje? vieš ako to môže dopadnúť?“ zvýšil na neho hlas Dean ktorému sa nepáčilo, že by sa o Samovi niekto dozvedel a už vôbec nie lovec.
„Davovi dôverujem a nespravil by nič proti mne, teda ani proti vám. a nepovedal som mu na rovinu, že ide o Sama, len som mu opísal čo sa deje.“ Vysvetlil mu Bobby, potom ho Sam prerušil a opýtal sa
„No dobre, a kde sú tie dobré správy?“
„Dave mi spomenul jeden spôsob na ktorý som úplne zabudol, možno prídeme na to ako by sme mohli oslabiť silu tvojej krvi.“
„Ako?“
„Teraz ti to ešte nemôžem vysvetľovať. Dave šiel ešte niečo zistiť a môže to trvať pár dni, ale chcel som aby si vedel, že je šanca, že sa s toho dostaneš. Ak mi Dave potvrdí, že to bude fungovať, obom vám to vysvetlím.“ Povedal im Bobby a obom neostalo nič íné len s tým súhlasiť. Samovi sa uľavilo už len pri pomyslení na to, že nejaké riešenie môže existovať. Dalo mu to silu a odhodlanie ešte pár dní bojovať nech sa deje čokoľvek. Ten deň už potom prešiel v poriadku a rovnako bola pokojná aj noc. Až na niekoľko slabších kŕčov, o ktorých Sam nikomu nepovedal, lebo ich nechcel znepokojovať. Síce vedel čo to znamená a vedel, že by im to radšej povedať mal. To čo to znamenalo ho desilo, čoskoro dostane ďalší záchvat. Nechcel nikomu ublížiť ale nebol si istý, že sa ovládne tak ako sa mu to podarilo minule. Záchvat dostal na druhý deň popoludní, keď bol sám v izbe a čítal si. Bol rád, že je aspoň sám, a dúfal, že nikto nepríde kým sa to neskončí. Tak by aspoň nikomu neublížil. To mu však nevyšlo pretože, práve vošiel do izby John. Sam ho síce kým vládal žiadal aby odišiel a nechal ho. John s tým však nemohol súhlasiť . síce z izby odišiel ale to len preto aby zavolal Bobbyho, keďže on sám nevedel ako Samovi pomôcť. Bobby však to popoludnie nebol doma tak našiel len Deana a Alex. Boli práve v kuchyni a rozprávali sa. Dean sa konečne trochu otvoril a rozprával sa s ňou tak ako predtým za starých čias. A trochu hovoril aj o tom, čo ho v poslednej dobe trápi, ako povedal cítil sa vinný za to čo sa zo Samom deje. Alex sa mu snažila vysvetliť, že on za to nemôže, ale keď jej povedal o Castielovej krvi pochopila, prečo si myslí, že za to môže on. Ale to tiež nebola pravda. On netušil čo sa stane a chcel Samovi len zachrániť život. Ale bolo ťažké ho presvedčiť. Dean bol skrátka taký vždy sa obviňoval za veci za ktoré vôbec nemohol. Práve keď sa ho snažila presvedčiť, že za Samove problémy nemôže a že to bude v poriadku prišiel John a povedal im čo sa stalo. Dean okamžite vyskočil zo stoličky a bežal do izby aj s Johnom. Alex teda šla za nimi.
Tentoraz Samov záchvat trval dlhšie ako bolo zvyčajne. Keď došli do izby Alex šla hneď k jeho posteli. Myslela si, že by mu možno mohla pomôcť, ale Dean ju zadržal už pri dverách
„Alex nepribližuj sa k nemu mohol by ti ublížiť.“ Povedal jej. Zase ten jeho prístup ochrancu ako sa k nej vždy správal. Bol taký vždy a pri každom na kom mu aspoň trochu záležalo, ale Alex nepotrebovala jeho ochranu, ona by mala chrániť jeho. Jemne ho odstrčila a chcela ísť k Samovi, vôbec jej nenapadlo, že ak by niečo urobí mohla by sa prezradiť, ale vtedy ju zase zastavil John.
„Dean má pravdu radšej sa drž ďalej.“ Povedal. Alex bola prekvapená, že aj on sa ju snažil chrániť. Myslela si, že keď už o nej vie pravdu pochopil, že ju ochraňovať netreba. Alex vtedy ešte nevedela, čo sa včera stalo keď prišiel Castiel. John si pravdepodobne myslel, že by Sam mohol podobne pôsobiť aj na ňu, preto ju od neho držal ďalej. Nakoniec teda snahu dostať sa k Samovi vzdala. Pri týchto dvoch hrdinoch aj tak nemala šancu sa k nemu dostať a možno by mu aj tak nemohla pomôcť, veď ani presne nevedela čo mu je.
„Nemôžeme tu len tak stáť. Musí existovať nejaký spôsob ako mu pomôcť.“ Prehovoril John po chvíli keď sa už na Sama nemohol pozerať.
„Naposledy keď sa mu to stalo prešlo to samo, nemohli sme nič robiť.“ Odpovedal mu Dean síce ho tiež trápilo keď videl, že jeho brat trpí a on nemôže vôbec nič urobiť.
„Niečo sa musí dať, nemôžem ho tak nechať.“ Nevzdával ho John. Potom sa na chvíľu odmlčal a opýtal sa
„skúšali ste svätenú vodu?“
„Áno, minule som ho ňou polial ale nereagoval. To nepomôže.“ Odpovedal mu Dean
„Nie tak, daj mu to vypiť. Keď je v problém v jeho krvi tak možno mu svätená voda nevadí z vonku ale zvnútra by mohlo.“ Vysvetlil John. Deanovi sa ten nápad hneď pozdával, zobral z batoha ploskačku a podal ju otcovi. John pristúpil k Samovi a povedal mu
„Sam vypi to možno to nebude príjemné ale vypi to.“ Keď sa však sa Sama pozrel jeho oči boli zase žlté a odhodil ho od seba až ku dverám. Dean zodvihol ploskačku zo zemi a skúsil to on. Sam sa Deanovi už tak nebránil ako Johnovi, ktorého z nejakého dôvodu inštinktívne od seba odhodil . Dean mu nalial trochu vody do úst Sam síce prehltol, ale potom začal kašlať.
„Ešte sa napi Sammy.“ Povedal mu Dean a nalial mu do úst viac vody. Sam síce stále neprestaval kašlať ale potom sa mu do oči vrátila bežná zelená farba a aj kŕče prestali
Dean odložil fľašu. Sam ešte chvíľu kašlal ale potom sa upokojil a len zhlboka dýchal
„Sam si v poriadku?“ opýtal sa ho
„hej som.“ Odsekol Sam. Potom bol chvíľu ticho kým sa prekvapene pozrel na Johna a opýtal sa ho:
„otec ako si vedel, že to pomôže?
„keď na démonov zaberá svätená voda a tvoja krv je démonská myslel som si že aj vypiješ svätenú vodu mohlo by ju to oslabiť.“ Vysvetlil John
„no to dáva zmysel.“ Uznal Sam a potom sa opýtal
„môžete mi niekto doniesť pohár studenej vody? Páli ma celé hrdlo.“ Dean prikývol a odbehol do kuchyne.

Prešlo niekoľko dní a Samove záchvaty stále neprestávali, ale teraz ich už aspoň dokázali zmierniť. Problém však bol v tom, že Sama nevyčerpávali len samotné záchvaty a snaha bojovať s tým, ale aj svätená voda ho oslabovala, až nevedel dokedy ešte vydrží. Od Bobbyho priateľa Davea nemali žiadne správy, tak im neostávalo nič iné len čakať a dúfať, že príde z trvalejším riešením. Ďalšia záležitosť, ktorá Sama trápila a o ktorej nevedel nikto len on sám bola Ruby. Prešiel viac ako týždeň odkedy mu oznámila, že je tehotná a odvtedy od nej nemal nejaké správy. Nezavolala mu nechcela sa stretnúť a síce jej nechal zopár odkazov neodpovedala. Mala vo zvyku takto aj na celé týždne zmiznúť a predtým to Samovi nevadilo, ale teraz to bolo iné. Veď už nešlo len o ňu ale aj o dieťa, jeho dieťa. Nemohol si pomôcť mal o ňu strach, o nich oboch. Nechcel o nich prísť. Aj keď bolo len otázkou času kedy sa to prevalí a kedy sa o tom všetci vrátane Deana a Johna dozvedia.
Tie dni s nimi Alex bola len málo. Dávala na nich pozor a teda sa zdržiavala v ich blízkosti, ale v Bobbyho dome neostala. Aj tak tam bolo už priveľa ľudí. Snažila sa urovnať vzťahy z Nateom, aj keď sa to zdalo nemožné. Ich stretnutia prebiehali dvoma spôsobmi ,buď jej len povedal o nejakej úlohe a ona bez slova súhlasila, alebo sa pohádali. Nevedela či sa zmenil on alebo ona, ale on by isto povedal, že je chyba v nej. Síce jej to on ani nikto iný nikdy nepovedali vedela, že k nim nebude nikdy úplne patriť. Tak ak došlo medzi nimi ku konfliktom, vždy to dávali za vinu tomu, že je iná. Ale Alex bola na svoju odlišnosť hrdá. Bola vďačná za to, že ju prijali medzi seba, ale byť úplne ako oni by nikdy nechcela. Chcela ostať sama sebou.

Dean sa už začínal v Bobbyho dome nudiť a začal hľadať nejaký prípad aspoň niekde v blízkom okolí. Nemohol však zo sebou zobrať Sama. Sam nebol v stave opustiť Bobbyho dom a tiež nemohol v tej dobe ísť na nejaký lov. Jeho záchvaty sa nedali ovládať a vždy prišli v najnevhodnejšom čase. To by im pri love poriadne skomplikovalo situáciu. Našiel prípad len hodinu cesty od mesta a snažil sa presvedčiť Johna, že by to mohli isť spolu. Lenže stále viac vychádzalo na povrch ako sa John zmenil. Predtým bol pre neho lov najdôležitejší, dôležitejší než jeho synovia, lenže teraz chcel zostať zo Samom a pomôcť mu ako sa dalo. Bobby čakal na správy od Davea a tiež ostal doma tak s ním nakoniec šla len Alex. Síce to vyzeralo na rutinný prípad pri ktorom by sa nemalo stať nič dramatické, nechcela ho nechať isť do toho samého. Veď to bola aj súčasť jej misie, držať sa v jeho blízkosti. Dean bol aj tak celý čas čo boli preč veľmi nepokojný a každú chvíľu volal do Bobbyho domu, aby sa spýtal či nie je nič nové, síce sa zdržali len jeden deň. Preverili niekoľko faktov, hovorili z miestnymi a dospeli k záveru, že celý príbeh o duchovi bola len historka. Niekoľko ľudí síce tvrdilo, že v jednom dome videlo ducha ale faktom bolo, že nikoho nenapadol, vôbec nikomu neublížil a nebol ani žiadny dôkaz, že duch je skutočný. Dean aj tak chcel ísť ten dom preveriť. Práve v ten večer Alex volal Nate, tak nešla s ním. Vyhovorila sa, že sa necíti dobre a nech tam ide sám. Však aj tak to nie je skutočný prípad.

Prišla do domu v ktorom sa stretávali ale vyzeralo to tam prázdne. Bolo to zvláštne podľa odkazu ju mal Nate čakať
„Nate tak som tu.“ Zakričala ale nikto sa neozval. Tak zakričala ešte raz hlasnejšie.. „Hej Nate! Nate, no tak Nathaniel si tu?!“ až potom sa objavil. Zatváril sa dosť prekvapene akoby ju nečakal.
„Alex čo tu robíš? Stalo sa niečo?“ opýtal sa jej
„Chcel si som mnou hovoriť či nie?“ prekvapila sa Alex jeho otázke.
„Nechcel.“ Odpovedal Nate. Alex už vôbec nechápala a opýtala sa
„Nezavolal si ma?“
„Nie nezavolal. Prečo by som to robil? Povedal som ti, aby si zostala z Deanom.“
„Áno. Povedal si... teda niekto mi.. ja som myslela, že to ty... Preboha nehovor, že ma niekto sem poslal, aby ma dostal Deana.“ Vykríkla Alex. Toto zistenie ju vystrašilo. Napadlo ju, že možno celý ten prípad bola pasca a začala panikáriť. A síce sa to nestávalo často zdalo sa, že Nate tiež, rozhodne mu nebolo všetko jedno.
„Zdá sa, že áno. Nemyslíš, že keby som ťa volal vedel by som o tom?“ opýtal sa sarkasticky. Alex neodpovedala len tam ostala stáť a snažila sa urovnať si myšlienky. Vždy vycítila ak Winchesterovcom niečo hrozilo, ale teraz necítila nič. Podľa toho by mal byť v poriadku, nebolo predsa možné, že ten čo ju tam vylákal by oklamal aj jej empatické puto s Deanom a necítila by nič aj keby bol v ohrození
„Na čo čakáš?! Okamžite sa vráť kým sa niečo stane.“ Vytrhol ju zo zamyslenia Nate.
„Ale ty.. ani ťa nezaujíma kto a prečo to spravil?“ opýtala sa Alex
„Tým sa teraz nestrácajme čas. Ja to zistím. Teraz hlavne chod za Deanom ak by niečo zavolaj ma.“
To jej Nate rozhodne nemusel dva krát hovoriť. Alex bola príliš rozrušená na to aby s ním o tom diskutovala. Okamžite sa vrátila do motela.

Dean zaparkoval Impalu pred opusteným domom, v ktorom podľa miestnych strašilo. Vystúpil a vošiel do dnu. EMF meter neukazoval žiadnu aktivitu ducha a keď to už chcel vzdať s tým, že Alex mala pravdu a žiadny duch tam nie je, zacítil prievan za chrbtom. Rýchlo sa otočil s brokovnicou v rukách. Hneď však uvidel, že to nebol duch.
„Mohol by si tú vec odložiť?“ prehovoril sa mu vážne Castiel.
Dean síce stále v strehu sklonil zbraň a prekvapene sa opýtal
„čo tu robíš Cas?“
„čakal som až budeš sám. Musím s tebou hovoriť, bez svedkov.“
„Ale nehovor, a o čom tentoraz?“ opýtal sa Dean sarkastickým tónom.
„O Samovi a jeho démonskej priateľke.“ Odpovedal Cas vážne
„O Ruby? Čo je s ňou?“
„Predpokladám že vieš, že zo Samom majú už nejakú dobu...“
„Ak chceš povedať, že Sam preťahuje tú démonskú štetku, tak áno to už dávno viem.“ Skočil mu do reči Dean
„Áno aj tak sa to dá povedať.“ súhlasil Cas, aj keď bol očividne zaskočený Deanovým slovníkom. „Ale nejde len o to Dean. Neviem ako ti to povedať. Sam a Ruby oni... ich pomer neostal bez následkov.“
„O čom to hovoríš?“
„Ruby je tehotná, zo Samom.“ Oznámil mu Castiel a čakal na Deanovu reakciu aj keď tušil, čo bude nasledovať. Nepoznal Deana ešte ani celý rok, ale už ho stihol spoznať.
„Čože? To nie je možné. Si si tým istý Cas?“ opýtal sa Dean po chvíli.
„Je mi to ľúto Dean, ale áno som si istý.“
„A Sam, on o tom vie?“
„To neviem. Je možné, že mu to Ruby povedala.“
„A prečo mi to hovoríš?“
„Chcel som aby si sa to dozvedel odo mňa a nie od niekoho iného.“
„prečo?
„Pretože to dieťa sa nesmie narodiť.“ Odpovedal stále vážne Castiel. Potom sa pozrel na Deana či nechce niečo povedať a keď ten ostal ticho tak pokračoval.
„Keď sa moji bratia dozvedeli o Rubynom tehotenstve, prišli príkazy z hora. Dieťa Ruby a Sama by mohol byť veľmi silný démon, alebo aj to čo vy tu nazývate Antikrist. Preto sme dostali príkazy Ruby nájsť a zbaviť sa jej skôr ako sa to narodí.“
„A prečo mi to hovoríš? Chceš odo mňa aby som Ruby zabil?“ opýtal sa Dean
„Nie to by som od teba nežiadal. O Ruby sa postaráme. Problém je len v tom, že sa po nej doslova zľahla zem. Nedokážeme ju nikde vystopovať, ale ak by si Sam alebo ty vedeli kde sa skrýva...“
„Budeš to vedieť prvý Cas a teraz ak ma už nepotrebuješ, ja musím ísť.“ Odpovedal mu Dean a bez toho aby nechal Casa čokoľvek povedať vybehol z domu.

Keď sa Alex vrátila do motela, pokúšala sa Deanovi dovolať, ale vôbec nedvíhal. Práve keď už chcela ísť priamo do toho domu, prišiel alebo lepšie povedané vrazil do izby. Bol očividne rozrušený a zdalo sa, že aj poriadne nahnevaný.
„Dean čo sa stalo?“ opýtala sa ho Alex
„Ber si veci okamžite sa vraciame k Bobbymu.“ Odpovedal Dean stručne a okamžite si šiel vziať svoju tašku, ktorú si tam nechal.
„Teraz uprostred noci? Stalo sa niečo? Je Sam v poriadku?“ spýtala sa Alex, keďže bola stále prekvapená týmto jeho náhlym rozhodnutím vrátiť sa. Ale na druhej strane bola rada, že sa nemýlila a je v poriadku.
„Všetko ti vysvetlím po ceste teraz si ber veci ideme.“ Odpovedal Dean a už teraz stál pri dverách pripravený na odchod. Alex sa viac už nepýtala a urobila ako povedal. Potom vyrazili na cestu späť do Bobbyho domu.

„Už mi povieš čo sa v tom dome stalo?“ opýtala sa Alex keď boli asi v polovici cesty a Dean po celý čas neprehovoril, len sa hnal po ceste najvyššou rýchlosťou. Inak by sa ho snažila zastaviť, presvedčiť ho aby spomalil, ale teraz ho nechala. Cesta bola našťastie takto uprostred noci prázdna a Impala bola jediné auto v širokom okolí.
„Ona je tehotná.“ Povedal nakoniec Dean. .
„O kom to hovoríš? Dean len mi nepovedz, že si dostal nejakú babu do druhého stavu.“ opýtala sa Alex.
„Ja nie!“
„Tak kto?“
„Sam. Môj malý braček nabúchal tú prekliatu démonskú štetku! Ako by už aj tak nemal dosť problémov!“ začal kričať Dean.
„čože? Ruby?“
„áno Ruby. Spáva hádam Sam aj z inou démonkou o ktorej neviem?!“
„Pokiaľ viem nie.“ Alex sa trochu usmiala ale Dean rozhodne nemal náladu na žarty tak mu už vážne povedala
„mohol by si sa konečne upokojiť a povedať mi čo sa stalo? Ako si sa to dozvedel?“
„Prišiel za mnou Cas. Keď som bol v tom vraj strašidelnom dome v ktorom nebolo vôbec nič strašidelné. To on mi to povedal.“
Alex vtedy začínala chápať Deanove správanie. Po tom čo sa dozvedel takúto správu bolo pochopiteľné, pri tom ako vždy Ruby nenávidel. Rovnako jej začalo dávať zmysel aj to, kto a prečo ju poslal za Nateom. Určite to bol Castiel, pretože sa chcel z Deanom stretnúť sám. Však keď sa to tam vezme len anjeli jej mohli poslať falošnú správu. A mohol to byť len niekto kto vedel kto naozaj je. A Cas to už nejakú dobu vedel, vlastne už od ich prvého stretnutia takmer pred rokom. Ale ako o tom chvíľu rozmýšľala vynorili sa ďalšie otázky. Castiel ju mohol poslať za Nateom, aby sa mohol stretnúť z Deanom, ale to čo nechápala bolo, načo také tajnosti. Prečo to chcel Deanovi povedať tak aby o to nikto nevedel? Alex nechápala čo sa to deje a čo majú anjeli úmysle urobiť, keď vedia že Ruby čaká Samovo dieťa. Len jedným si bola istá - teraz len začnú problémy aj keď tých bolo v poslednej dobe už aj tak akurát dosť. Zvyšok cesty už ostala ticho. Deanovi aj tak v tej chvíli nebolo do reči a určite myslel len na to aby si to vybavil zo Samom.

Keď dorazili do Bobbyho domu mohli byť tak tri hodiny ráno. Dean hneď ako zaparkoval pred domom bežal dnu a nahnevane vtrhol do izby, kde bývali zo Samom. Zažal svetlo a vykríkol na Sama , ktorí v tom čase rovnako ako aj ostatný v dome spal.
„Sam stávaj! okamžite staň!“
Sam rozospato otvoril oči a prekvapene sa pozrel na Deana
„Dean? Už ste späť? čo sa deje prečo kričíš?“ opýtal sa ho.
„Ty si o tom vedel? No tak odpovedz mi vedel si o tom?“ Kričal na neho ďalej Dean, bez toho aby svoju otázku aspoň vysvetlil.
„O čom som mal vedieť?“ nechápal Sam. „Dean upokoj sa a rovno mi povedz čo sa deje.“
„Čo sa deje? Vieš čo sa deje? Tá tvoja démonská štetka Ruby je tehotná a vraj to má s tebou!“ vykričal mu všetko Dean.
„Odkiaľ to vieš?“
„Takže si o tom vedel?“
„Áno vedel, povedala mi to.“
„No výborne tak ti to povedala. A kedy si tú skvelú správu chcel povedať mne? Nemyslíš si že by som mal vedieť, že budem strýko?!“ kričal naďalej Dean. Vôbec nebral ohľad na to, že je noc a nie sú v dome sami. Nepomyslel na to, že by zobudil Bobbyho alebo Johna ale bol dosť rozčúlený na to, že by im bol schopný tú novinku rovno vykričať. Sam nevedel čo povedať. Toto bolo presne to z čoho sa v posledných dňoch najväčší strach. Dokonca aj väčší ako s toho čo sa s ním deje. Tušil totiž je táto správa vážne ohrozí jeho dobrý vzťah z bratom
„Neviem, ja ,... snažil som sa nájsť spôsob ako ti to povedať, ale vedel som že budeš reagovať takto tak som to odkladal.“ Dostal zo seba pomaly aj keď vedel, že to ho pred Deanom neospravedlní.
„Pravdaže takto reagujem a čo som mal urobiť?! Mal som skákať od radosti alebo som a mal objať a zablahoželať ti?“ kričal ďalej Dean a neodpustil si dávku sarkazmu.
„Stačilo by ak by si neurobil scénu, ale to je jedno.“ Povedal tiež už trochu nahnevane Sam a potom sa opýtal
„odkiaľ to vlastne vieš?“
„Neuveríš, Cas mi to povedal! Predstav si všetci anjeli to vedia skôr ako ja nie je to skvelé braček?!“
„Takže anjeli to už vedia?“ opýtal sa Sam a tým sa naplnila ďalšia jeho obava. „a nepovedal Cas čo s tým mienia urobiť?“
„No čo asi oslavu jej asi neurobia! Cas povedal, že sa ju snažia nájsť tak mi teraz povedz kde je tá tvoja štetka. Alebo to ani nevieš?“
„A na čo by som ti to povedal? Aby si to oznámil anjelom?“
„Sam nemôžeš ju pred nimi skrývať. To je nemožné tak či tak ju nájdu!“
„Nejde len o Ruby, je to moje dieťa a ja im ho nevydám!“
„Je to démon Sam!“
„Nie je! To je akoby si povedal, že ja som démon.“ Bránil sa Sam. Mrzelo ho, že Dean vidí jeho budúce dieťa ako démona.
„To je niečo iné.“ Namietal Dean
„A v čom je to iné? Prečo aj mňa jednoducho nezabijete? Som predsa nebezpečný. Nebezpečnejší ako Ruby a naše nenarodené dieťa, ktoré za nič nemôže.“
„Takto nehovor Sammy.“
„Ty to nechápeš Dean? Celý život ste ma chránili ty aj otec. Napriek tomu, že ste vedeli o démonskej krvi, že ste vždy vedeli, že je možnosť, že sa pridám na stranu zla aj keď boli ľudia, ktorí ma videli ako hrozbu a chceli ma zabiť. To isté chcem ja spraviť pre svoje dieťa.“ Povedal mu vážne Sam a pri pomyslení na to všetko sa mu chcelo plakať ale ovládol sa vstal z postele a vzal si z bundy, ktorú mal zavesenú na stoličke mobil.
„Komu chceš volať? Ideš volať Ruby?“ opýtal sa Dean.
„áno. Musím ju varovať.“ Odpovedal Sam. Mobil chvíľu zvonil ale Ruby nezdvihla tak sa ozval odkazovač. Sam sa teda rozhodol nechať jej odkaz, ďalší z mnohých odkazov ktoré jej počas posledného týždňa nechal.
„Ruby tu je Sam.“ Začal hovoriť „Anjeli už vedia o dieťati a hľadajú ťa. Nech si kdekoľvek ozvi sa mi je to naozaj dôležité. Tak zatiaľ ahoj budem čakať.“


Keď prišli Alex ostala v obývačke a nechala Deana nech sa so Samom porozpráva v súkromí. Nechcela sa im do toho pliesť, keď aj tam bolo počuť, že Dean je poriadne nahnevaný a dosť na Sama kričal. Po chvíli začula aj Sama. Mohla si myslieť, že to tiež nenechá len tak a bude sa brániť. Dean urobil tak uprostred noci poriadny rozruch tak ju ani neprekvapilo keď sa v obývačke objavil John. Určite ho zobudili
„Čo sa stalo? Prečo ste prišli takto v noci a prečo sa chlapci hádajú?“ opýtal sa jej.
„Dean sa rozprával s Castielom.“ Odpovedala mu Alex
„s tým anjelom?“ prekvapil sa John a potom sa zasa opýtal
„Ale čo mu povedal, že preto tak kričí na Sama?“
„To by bolo na dlho. John ja neviem ako ti to povedať a v podstate sa ma to netýka asi by ti to mali povedať oni.“
„Akože sa ťa netýka? Si predsa dávno členom rodiny.“
„Ďakujem že to hovoríš aj potom čo si sa o mne dozvedel pravdu, ale toto je komplikované ja vážne neviem ako....“
„Čo sa stalo?“ Prerušil ich Bobby, ktorý práve tiež práve vošiel
„No výborne Dean už tým svojim záchvatom zúrivosti zobudil celý dom, akoby to dieťa rovno bol rovno koniec sveta.“ Pomyslela si Alex
„Radšej nech vám to vysvetlia chlapci aspoň by ste zastavili hádku kým si povedia, niečo čo budú ľutovať.“ Navrhla obom a potom dodala.
„A ja aj musím na chvíľu odísť. Nebudem dlho tak chlapci si to ani nevšimnú.“
„Kam chceš ísť takto uprostred noci?“ Opýtal sa John
„Musím si niečo vybaviť z jedným... bratom, neboj sa dám si pozor.“ Povedala mu Alex a trochu sa usmiala nad jeho starostlivosťou. Svojho otca nikdy nepoznala a ani po tom nejako netúžila, ale ak by si mala vybrať otca bol by to určite John. Samovi a Deanovi možno nebol ideálnym otcom a bol na nich prísny, ale k nej sa vždy správal veľmi milo, a teraz keď sa vrátil a tak veľmi sa zmenil aj čo sa týkalo vzťahu k chlapcom, ešte viac chcela mať otca ako je on a nie ako ten sviniar, ktorý by mal byť jej otcom v skutočnosti.
„no dobre tak chod.“ súhlasil John.
„ona má brata? Myslím že to nikdy nespomínala .“ čudoval sa Bobby keď Alex odišla
„áno má v podstate sú pre ňu ako bratia.“ Vysvetlil mu John a potom dodal
„radšej tam idem kým sa tam nepobijú.“

„Tak sa ta suka neunúva ani zdvihnúť telefón.“ Zapáral ďalej Dean keď Sam nechal odkaz a odložil telefón.
„Nedovolím aby si sa takto vyjadroval o matke môjho dieťaťa a...“ vykríkol na neho Sam ale zasekol sa uprostred vety a nedokončil čo chcel povedať.
„A čo?!“ opýtal sa nahnevane Dean
„A žene ktorú milujem spokojný?!“
„Ale prosím ťa nebuď smiešny! veď to ani nie je žena, je to len prekliaty démon!“
„Pre mňa nie je! Pre mňa je to úžasná žena, ktorú som po Jess najviac miloval. Viem že sa ti nepáči že to hovorím a mrzí ma to ale je to tak už nemá cenu zapierať!“
„No to je fakt úžasné môj malý braček nielenže bude otcom malého antikrista ale ešte je aj zamilovaný do démonky!“
„Stačí! Dosť! už stačilo prestaňte sa hádať a okamžite!“ okríkol ich John, ktorý práve vošiel. Keď Dean začul hlas svojho otca okamžite zmĺkol, pretože bol pre neho stále autoritou ale hnev z neho vôbec nevyprchal práva naopak mal pocit, že vybuchne. Ak by sa dozvedel, že Sam bude otcom za iných okolností a z hlavne z inou ženou, bol by mu to prial a bol by sa tešil s ním. Ale takto to skrátka nemohol len tak ľahko akceptovať.
„Čo sa deje? Prečo sa tak hádate!“ opýtal sa prísne John.
„To nech ti vysvetlí Sam musím isť trochu na vzduch!“ vykríkol Dean a odišiel z izby pričom za sebou nezabudol tresnúť dverami.
„Tak čo sa deje Sam?“ opýtal sa po chvíli John.
„Predpokladám že budeš, reagovať ako Dean tak ti to poviem na rovinu.“
„No dobre tak už hovor.“
„Dean sa práve dozvedel, že budem otcom.“
„čože? Ale akoto? Ja som ani nevedel, že máš priateľku. Ale prečo to Deana tak naštvalo?“
,,Pretože budem mať dieťa z démonkou. Už si o nej počul, je to Ruby.“ Vysvetlil a čakal na otcovu reakciu ten však ostal ticho akoby na to čo sa práve dozvedel nenachádzal slova. Nakoniec ticho prerušil znovu Sam
„To je v poriadku otec, chápem, že si naštvaný tak do toho vynadaj mi.“
John sa vážne pozrel na Sama a povedal mu
„Naštvaný nie je to správne slovo.“
„Nie? tak čo potom?“
„som prekvapený, šokovaný. Toto by som nikdy nečakal.“
„Nechceš na mňa nakričať?“
„Nie, Dean už povedal svoje aj za mňa. Len jedno mi vysvetli Sam, pri všetkých tých problémov čo si mal a stále máš kvôli démonskej krvi ako si sa mohol zapliesť z démonkou a ešte ju aj priviesť do druhého stavu?“ opýtal sa ho celkom pokojným hlasom aj keď z neho bolo cítiť výčitky. Sama až prekvapilo aký ostal pokojný, starý John by reagoval ako Dean možno ešte aj horšie, ale teraz ostal pokojný. John sa po návrate tak zmenil, že keby Castiel nepotvrdil, že je to skutočne on Sam by aj pochyboval. Pozrel sa do zeme a vzdychol si akoby nevedel čo povedať a až po chvíli prehovoril.
„Ja neviem otec, nič s toho som neplánoval a už vôbec som nechcel mať dieťa. Proste sa to stalo, Ruby mi veľmi pomohla keď som bol na tom dosť zle, získala si moju dôveru, zblížili sme sa a ...“
„Stačí Sam ďalej si viem domyslieť. Radšej mi povedz čo s tým chceš robiť. Dúfam, že si tá Ruby to dieťa nechce nechať.“
„Už sme o tom hovorili a síce to nebude ľahké, my ho chceme. Viem, že nemôžem rátať s tvojou pomocou ani nikoho iného, ale to dieťa sa narodí a ja sa mu budem snažiť byť mu dobrým otcom.“

Alex stála na prázdnej ceste. Nechcela aby sa stretnutí niekto dozvedel tak usúdila, že to bude vhodné miesto.
„Castiel!“ vykríkla na cestu bez odozvy.
„Castiel ukáž sa musíme sa porozprávať. No tak Cas!“ vykríkla znova. Vtedy sa jej objavil za chrbtom tak ako on vždy.
„Čo sa deje sestra?“ prihovoril sa . Alex sa otočila a vykríkla na neho
„Nie som tvoja sestra jasné?!“
„Nie si? takže nie si jedna z nás? nie si anjel?“ opýtal sa Cas dosť urazene.
„áno to som, ale len z polovice. A to, že sa nejaký nepodarený anjel vyspal z mojou matkou zo mňa ešte nerobí tvoju sestru!“ vykríkla Alex. Takýto bol ich vzťah v podstate vždy. Už od ich prvého stretnutia.
Alex si to stále dobre pamätala, pretože prvý krát sa stretla s Castielom deň predtým ako dostal z Deana z pekla. Ich prvé stretnutie neprebehlo práve najlepšie, keďže v tej dobe bola na anjelov dosť nahnevaná, pretože nechali Deana zomrieť a tých pár mesiacom sa snažila prerušiť s nimi kontakty. síce to nebolo vôbec ľahké. V ten deň, 14. septembra, jej Nate nechal naliehavý odkaz. Vedel, že ho v tej dobe ignorovala ale dával dôraz na to, že je to veľmi dôležité a musí prísť čo najskôr. Alex zo začiatku vôbec nechcela, nakoniec predsa šla.

„Prečo si ma zavolal? Jasne som povedala, že s vami nechcem nič mať!“ opýtala sa Natea dosť neochotne, keď prišla na miesto kde sa zvykli stretávať.
„Stále si jednou z nás a chcem aby si vedela o našom ďalšom kroku.“ Prehovoril vážne Nate
„Nezaujímajú ma vaše plány a najradšej by som ani nebola anjelom! Najradšej by som sa za zbavila tých prekliatych génov môjho otca! Všetci ste pokrytci! poslali ste ma chrániť Deana, nechali ste aby som sa do neho zamilovala a potom ho necháte isť do pekla síce neverím, že nemohli nič robiť. Nechali ste zomrieť takým strašným spôsobom jediného muža, ktorého som kedy milovala.“ Rozhovorila sa nahnevane Alex a pri posledných slovách sa skoro rozplakala.
„Alex zadrž na chvíľu.“ Zastavil ju Nate.
„čo ešte chceš?!“ vykríkla Alex a potom som si všimla anjela, ktorý práve pristúpil k nim
„Kto je to?“ opýtala sa
„Volám sa Castiel.“ Predstavil sa. „rád ťa spoznávam Alex, veľa som o tebe počul.“
„U mňa naopak, netúžim spoznať ďalších z vás! mám vás všetkých dosť.“ Vyštekla na neho Alex a práve chcela odísť.
„Alex, myslím že by ťa zaujímalo prečo je Castiel tu.“ Zadržal ju Nate. Alex sa otočila a pozrela sa na neho.
„Vážne? a prečo?“ Nate aj chcel odpovedal ale potom Castiel pristúpil bližšie k nej a prehovoril vážnym a trochu nahnevaným tónom.
„Poslali ma sem dole aby som vytiahol tvojho Deana z pekla. Takže ho budeš mať zase len pre seba živého a zdravého, síce nie je veľmi morálne mať pomer zo svojím chránencom. Si ako tvoj otec. Tiež zaplietol sa zo ženou, ktorú mal sledovať, kvôli misii na ktorej pracoval a narodila si sa ty.“
„Tak za prvé.. Castiel.“ Vybehla neho Alex „medzi mnou a Deanom nikdy nič nebolo. On ani nevedel nemu cítim. Po druhé nehovor mi o morálke, som z polovice človek nie som bezcitná ako vy a dokážem sa zamilovať a že do chránenca? A do koho by som mala keď pri tom čo pre vás robím sa z inými ľuďmi nestretávam?! A po tretie neporovnávaj ma z otcom. Môj otec bol sviniar!“ Castiel na celý tento jej výbuch reagoval len jednou stručnou, ale zato pre Alex dosť nečakanou poznámkou
„Keď už, tak tvoj otec je sviniar.“
„Čože? Čo to má znamenať? On je stále nažive?“ prekvapila sa Alex.
„Áno je, čo si to o nás myslíš, že by sme zabili jedného zo svojich pretože porušil pravidla?“ opýtal sa Castiel.
„No od vás sa dá čakať čokoľvek! ja som myslela že... Nathaniel mi povedal že...“
„Povedal som, že za to čo urobil, za to že mal pomer s tvojou matkou bol potrestaný. Ty sama si si začala myslieť, že je mŕtvy.“ Vysvetlil Nate.
„Ale.. kde potom je? Čo je s ním za všetky tie roky?“
„žije po celý čas na zemi, ako človek. Nevie nič o tebe ani o tom, že bol anjel. Taký bol jeho trest, vykázali ho z neba a odsúdili na to aby prežil život ako obyčajný človek.“
„A viete kde žije? čo robí? Ako sa teraz volá?“
„Nechaj to tak Alex. Nemôžeš ho vyhľadať ani mu povedať že si jeho dcéra. Nepamätá si nič čo sa stalo predtým ako si sa narodila.“ Presviedčal ju Nate.
„Nemaj obavy nechcem ho vyhľadať nezaujíma ma.“ Odvrkla Alex. V ten deň sa dozvedela že, jej otec je stále nažive, že teraz je človek a možno by ho niekedy chcela vyhľadať, ale v tej dobe ju nezaujímal. Jediný na koho dokázala celé tie mesiace myslieť bol Dean. Nedokázala sa zmieriť z jeho smrťou, s tým že ho nemohla ochrániť. Preto obrátila tému rozhovoru opäť k Deanovi.
„nechápem prečo ste práve teraz rozhodli Deana zachrániť. Teraz po štyroch mesiacoch.“ Poznamenala nahnevane.
„Dean bol dobrý človek a nezaslúžil si peklo. A tiež s ním máme plány, takže keď ho Castiel privedie späť vrátiš sa k Winchesterovcom a budeš robiť to čo doteraz. Teda ak budeš ešte s nami spolupracovať.“ Odpovedal Nate zase bez priamej odpovede na otázku.
„Budem, ale len kvôli Deanovi a ostatným ktorých chránim, pretože o vás už lepšiu mienku mať nebudem.“

„Povedz mi konečne čo proti mne máš!“ prehovoril Castiel a vytrhol Alex zo spomienok. Bolo len otázkou času, kedy sa to spýta, pretože to asi naozaj vyznelo tak akoby by proti nemu niečo mala a preto mu vždy vyhadzovala na oči, že nie je jej brat, alebo že s ním nechce mať nič spoločné. Na chvíľu zaváhala a potom prehovorila
„Proti tebe nič Cas. Úprimne, si jeden z najmilších anjelov, akých som stretla. A rovnako ako mne ti záleží na Deanovi.“
„Nie rovnako! je to o niečom úplne inom!“ Prerušil ju Castiel narážajúc na jej priznanie pri ich prvom stretnutí o tom čo k Deanovi cíti.
„Áno viem ste pokrvný bratia či také niečo a ja... no to je iné.“ Odpovedala Alex.
„Ale to nevysvetľuje prečo si ku mne taká.“
„Ako vravím nejde teba Cas. Ja... vieš nepáčia sa mi isté veci čo robíte. Myslím ako všetkých anjelov.“
„čo napríklad ti tak vadí?“
„Napríklad nemáte vlastný názor vždy plníte len príkazy nech sú akékoľvek, sa nič sa nepýtate a tiež na nič priamo neodpovedáte. A čo mi najviac vadí Cas, je to, že odkedy ste prišli na zem musíte používať ľudí ako schránky.“
„Alex, ľudia nie sú ako ty. Nemôžu nás vidieť v prirodzenej podobe vieš dobre čo to s nimi urobí.“
„áno to viem. Ale aj tak mi to pripadá kruté veď to isté robia aj démoni.“
,,Z démonmi to je iné oni posadnú hocikoho aj proti jeho vôli.“
„áno viem. Vy musíte dostať súhlas, ale predsa len ich klamete, pretože oni ani presne nevedia o čo ide keď povedia áno. A to sa mi nepáči. Napríklad ten chudák čo si ho posadol nevieš si predstaviť aké to pre neho je?!“
„a ty si to hádam vieš predstaviť?“ opýtal sa Cas trochu podráždeným tónom. Alex sa skoro začala smiať, ale ovládla sa. Zdalo sa, že sa jej ho podarilo nahnevať. Jeho čo bol vždy taký vážny a pokojný v každej situácii. V tej chvíli však nebola vhodná chvíľa vysmievať sa mu, bola to vážna situácia tak mu teda odpovedala na jeho otázku síce ani nevedela čo povedať. Bola empatická a vedela ako sa cítia istý ľudia v niektorých situáciách, to jej dosť pomáhalo pri práci síce to nebolo vždy príjemné. Ale toto si predstaviť celkom predstaviť nevedela, našťastie.
„Ja... Cas ja som dosť zvláštny prípad, ale áno dokážem si to predstaviť pretože som s časti človek.“ Odpovedala mu nakoniec.
„ak máš o nás takú mienku prečo stále spolupracuješ s Nathanielom?“ opýtal sa Cas. Skutočne dobrá otázka to mu Alex musela uznať. Niekedy tiež nevedela prečo , hlavne po ich hádkach v poslednej dobe. Ale Natea mala rada, a jeho aj brala ako brata zatiaľ čo Casa ani tak veľmi nie. Nakoniec povedala trochu nahnevane
„Vieš prečo? Pretože tak môžem aspoň trochu pomôcť ľudom, ktorý si to zaslúžia.“
,,už to nechajme dobre? Stačí, že z Nathanielom sa stále hádate.“
„No zdá sa, že ti to povedal. No dobre teda, tak prejdime k tomu prečo som tu.“ Súhlasila Alex, tiež sa jej nechcelo hádať.
„Tak mi konečne povedz prečo si ma zavolala sem mohli sme sa porozprávať niekde inde.“
„Myslím, že uznáš, že by bolo lepšie porozprávať sa v súkromí bez svedkov tak ako si to urobil ty z Deanom. Poslal si mi falošnú správu od Natea, aby si ma dostal od Deana čo to malo byť? Vystrašil si ma, myslela som si, že je to nejaká pasca a Nate teraz bude chcieť zistiť kto ma za ním poslal.“
„Musel som to urobiť. Chcel som s Deanom hovoriť sám.“
„Tak si mi mohol rovno povedať ostala by som v moteli načo takto?“
„Muselo to tak byť.“ Odpovedal Cas znova tým jeho typickým tónom. Typickým pre nich všetkých. Keď nechceli niečo vysvetľovať povedali len, že to tak musí byť. Alex to však nikdy nestačilo a opýtala sa
„Prečo? Je Rubyne tehotenstvo hádam také tajomstvo ostatní anjeli to nevedia alebo čo?
„Vedia to, vedia o tom všetci.“
„tak potom načo tie tajnosti?“
„Nemôžu vedieť, že som to Deanovi povedal.“
„Prečo nie?“
„Pretože on to povie Samovi a ten určite bude chcieť Ruby chrániť.“
„Chrániť ju? A pred čím?“
„Pred našimi bratmi.“
„Čože?!“
„Také sú príkazy z hora nájsť Ruby a zabiť ju skôr ako sa to dieťa narodí!“
„Čo ste to zač? vy si hovoríte anjeli a chcete zabiť nevinné dieťa?!“ vykríkla na neho Alex prekvapene. Síce vedela, že by ju to prekvapovať nemalo. Dávno vedela, že anjeli nie sú taký ako sa o nich hovorí medzi ľuďmi, a za akých ich mala aj ona kým ich spoznala. Niekedy vedia byť poriadne krutý.
„Alex je to pre vyššie dobro. Všetci sa tu predsa snažíme zabrániť apokalypse.“ Odpovedal Cas akoby sa to snažiť ospravedlniť, ale to pre Alex nestačilo a odbila ho.
„S tým na mňa nechoď! Je hádam dieťa Sama a Ruby nejaká pečať alebo čo?“
„Niečo horšie.“
„Čo môže byť horšie?“
„Bude to na pol démon a na pol človek a keďže bude jeho otec Sam a Sam je výnimočný, pre svoju démonskú krv, Tak bude ešte silnejšie myslíme si, že to bude antikrist.“
„Ale prosím ťa Cas veď to je smiešne!“ zastavila ho Alex ale potom sa zamyslela. Niečo jej napadlo a povedala mu.
„Ale, ale počkaj. Povedal si to Deanovi pretože potom Sam ochráni Ruby, takže to znamená, že ty nechceš aby to urobili. Je to tak?“
„Neviem o čom to hovoríš, ja len plním príkazy.“ Odpovedal Cas okamžite ale Alex vycítila, že po jej slovách znervóznel takže na tom muselo byť niečo pravdy a Castiel nevedel klamať. Usmiala sa povedala mu
„Mám pravdu však? no tak Cas povedz mi o čo ti ide.“
„Musím ísť kým ma niekto začne hľadať.“ Odpovedal Cas.
„Nie Cas počkaj ešte Cas.“ Alex sa ho pokúsila zastaviť ale márne pretože jej okamžite zmizol pred očami.
„Ohromné. Toto mám na tebe fakt najradšej braček!“ zakričala za ním nahnevane.

perfektné wiki túto poviedku zbožnujem, už sa neviem dočkať nového pokračovania, ale rada si to čítam znovu a oživujem si už prečítané

„Ale no tak ušetri ma dojímavých vyznaní.“
„Tie žarty si nechaj pre niekoho iného! toto je vážne! “

ach Dean vždy vtipný .... a Cas ach zlatíčko, tento Cas mi chýba v seriály, aspon ostane v našich poviedkach

takže konečne som to celé skontrolovala. Toto je všetko čo som dala na ved viete ktorom fórum. nabudúce už pridam nové pokračovanie na ktorom pokiaľ stihnem začnem pracovať ešte dnes.

4. časť

Po rozhovore s Castielom sa Alex vrátila naspať k Bobbymu. Dúfala, že chlapci si nič nevšimli, ale vtedy uvidela na ceste pred domom Deana, ktorý sa nervózne prechádzal hore dole. Chvíľu uvažovala o tom či sa mu prihovoriť, alebo radšej odtiaľ zmiznúť kým si ju všimne. kým sa však stihla rozhodnúť zbadala, že Dean si ju už všimol a pozerá sa na ňu. Bola rada, že si to všimla pretože, sa to naozaj ťažko vysvetľovalo, keby mu pred očami zmizla. Prešla teda cez cestu k nemu a prihovorila sa mu.
„Dean čo tu robíš?“
„Potreboval som ísť trochu na vzduch. Mal som pocit, že vybuchnem od zlosti.“ Odpovedal jej a mohla na ňom vidieť, že sa stále ani trochu neupokojil. síce Alex dúfala, že sa s tým zmieri. Dean sa však potom pozrel na ňu a opýtal sa
„A ty kde si bola?“
„Akože kde?“ opýtala sa Alex prekvapene. Vôbec nečakala, že to sa to opýta a nevedela čo povedať.
„Odišiel som z izby potom čo som sa pohádal zo Samom a šiel som ťa hľadať, ale nikde som ťa nevedel nájsť a teraz sa tu len tak objavíš, preto sa pýtam kde si bola takto uprostred noci.“
„Vieš.... Dean... ja... dostala som chuť na niečo sladké.“ Vyhovorila sa Alex. Nebola to najlepšia výhovorka, ale bolo to jediné čo jej v tej chvíli napadlo.
„O tretej ráno?“
„Ty mi máš čo vyčítať, akoby si neurobil nikdy nič podobné! Nikdy si nešiel do obchodu o hocijakom čase len preto že si na niečo dostal chuť?“ Opýtala sa Alex a obrátila to proti nemu aby jej nemohol nič vyčítať. Dean neodpovedal len sa zvláštne zatváril, keď si uvedomil koľkokrát to on sám spravil, aj keď sa mu s toho Alex zo Samom smiali.
„No dobre nechajme to.“ Povedal nakoniec. „Poďme dnu, určite je ti chladno.“ Poznamenal.
„Ja som v pohode vďaka.“ Usmiala sa Alex a dodala „ale ak chceš môžeme ísť dnu.“
Dean prikývol tak teda šli
„Tak ako dopadol rozhovor zo Samom?“ opýtala sa Alex po ceste.
„Neuveríš, nielenže to vedel, ale teraz si zmyslel, že chce Ruby chrániť a bude skvelý otecko toho malého antikrista.“ Odpovedal dosť podráždene, a Alex pochopila, že mu to nemala radšej pripomínať.

Dean sa vrátil do izby sa Samovi sa vôbec neprihovoril, len mu venoval zopár škaredých pohľadov kým šiel spať. Sama to ani neprekvapovalo, predpokladal, že v najhoršom prípade s ním neprehovorí aj niekoľko dní, kým sa s tou správou aspoň trochu nezmieri. Ak sa s tým vôbec zmieri. Ešte chvíľu ostal hore a kým sa mu podarilo zaspať niekoľko krát kontroloval mobil v nádeji, že sa mu Ruby ozve, ale ona nezavolala ani nenechala nejaký odkaz. Nad ránom sa mu aj podarilo zaspať, ale nie na dlho pretože čoskoro ho prebudilo zvonenie telefónu. V okamihu sa strhol zo spánku a načiahol sa po mobil, ktorý mal položený na nočnom stolíku.
„Ruby?“ opýtal sa rozospato bez toho aby sa pozrel na displej a zistil kto volá.
„Ahoj Sam, dostala som tvoj odkaz. Je to pravda už o tom vedia?“ opýtala sa Ruby narýchlo.
„áno. včera teda vlastne dnes som sa preto z Deanom poriadne pohádal.“ Odpovedal Sam potichu zatiaľ čo vstával z postele a pozeral sa na svojho spiaceho brata vo vedľajšej posteli. Potom ticho z izby odišiel aby ich rozhovor nepočul.
„Musím ťa vidieť.“ Povedal do telefónu, keď už bol sám.
„Nie, to nie je v tejto situácii dobrý nápad.“ Zamietla jeho návrh okamžite Ruby.
„Ja viem, ale potrebujem ťa vidieť, musím vedieť že si s poriadku.“
„Pochop Sam, ak to anjeli o mne vedia chcú ma zabiť a stretnúť sa s tebou by bolo ako by som sa im rovno vydala.“
„Ja by som ťa im nikdy nevydal.“
„Ja viem, ale určite ťa sledujú vedia, že sa so mnou budeš chcieť stretnúť.“
„Spolu vymyslíme ako ťa pred nimi ukryť.“ Presviedčal ju Sam aj keď si uvedomoval, že mala pravdu a stretnúť sa by bolo príliš nebezpečné, ale teraz mu chýbala viac ako predtým a tiež mal o ňu strach
„Neboj sa. ja viem ako sa pred anjelmi ukryť rovnako ako sa skrývam pred démonmi, nezabúdaj že som bola čarodejnica.“ Pokúšala sa ho upokojiť Ruby.
„no dobre.“ Súhlasil Sam nakoniec na chvíľu sa odmlčal ale potom prehovoril
„ ale zavolaj mi. Ty vyber miesto a ja si dám pozor, aby ma nesledovali, ale musíme sa stretnúť.“
„no dobre Sam, ozvem sa a hneď ako to bude bezpečné stretneme sa, ale teraz už musím končiť.“ Odpovedala mu Ruby a Sam z jej hlasu vycítil, že má naponáhlo tak ju radšej nezdržiaval. Nateraz mu muselo stačiť, že vie, že je v poriadku.

Sam po tom telefonáte už nemohol spať aj keď sa cítil unavený. Ani cez noc toho veľa nenaspal, veď chvíľu potom, čo sa mu po poslednom záchvate podarilo zaspať zobudil ho Dean a celkovo toho posledné noci veľa nenaspal a držal sa len kvôli tomu, že pil litre kávy. Tentoraz si opäť uvaril kávu a vrátil sa do izby kde si čítal. Celý ten čas prechádzal Bobbyho knihy a dúfal, že tam nájde, niečo čo by mu pomohlo. Keď sa Dean zobudil, zase sa mu ani neprihovoril snažil sa na neho ani nepozrieť keď odišiel do kuchyne naraňajkovať sa. Neskôr sa do izby vrátil, ale každý sa bez slova venoval svojmu až kým sa Dean zrazu neopýtal.
„Ozvala sa ti Ruby?“
Sam zdvihol hlavu od knihy prekvapený, že sa mu brat prihovoril a na chvíľu zaváhal čo odpovedať ale nakoniec sa rozhodol nepovedať mu pravdu.
„Nie neozvala.“ Zaklamal ale Dean to okamžite spoznal a zvýšil na neho hlas.
„No tak Sam neklam mi!“
„No dobre ozvala sa keď to musíš vedieť.“ Odpovedal rovnako podráždene Sam.
„A?“
„čo a?“
„Ja neviem čo povedala? Kde je?“
„Bez urážky Dean, ale aj keby mi to povedala, ty by si bol posledný komu by som to povedal.“
„No pekne, takže ty mi neveríš?“
„O to nejde. Verím ti, ale nie čo sa týka Ruby a dieťaťa, pretože mi je jasné, že by si najradšej videl Ruby mŕtvu a čo je horšie aj to dieťa síce je to aj tvoja krv. Bude to tvoj synovec čo je ti asi jedno.“ Vyčítal mu Sam. Dean na to už neodpovedal aj tak nevedel čo. Znova nahnevane odišiel z izby a Sama tam nechal samého. Šiel do kuchyne kde sa stretol z Bobbym.
„Kde je otec?“ opýtal sa ho.
„V knižnici, veď vieš odkedy sa vrátil trávi tam veľa času, myslí si že v knihách nájde odpovede na to čo sa stalo.“ Odpovedal mu Bobby a zdvihol hlavu od novín.
„A Alex?“ pýtal sa ďalej Dean
„To neviem, ju som nevidel odkedy ste v noci prišli.“
„no to je úžasné vždy si zmizne a potom sa vráti z nejakými slabými výhovorkami práve vtedy keď ju potrebujem.“
„No tak upokoj sa Dean, Alex má určite aj iné povinnosti ako byť stále tu s nami.“
„Občas by ma zaujímalo aké.“ Odpovedal mu stále podráždeným tónom Dean a sadol si na voľnú stoličku oproti nemu.
„Tak sa jej na to spýtaj.“ Odpovedal mu nezúčastnene Bobby, akoby sa snažil ignorovať Deanovu náladu a jeho túžbu vybiť si zlosť na komkoľvek kto mu dá len tú najmenšiu zámienku. Teraz sa zdalo že to mala byť Alex, na jej šťastie tam nebola prítomná.
„Už som to skúšal vždy sa nejako vyhovorí, akoby by to predo mnou chcela zatajiť.“
„Veľa krát vám pomohla. Chceš mi povedať, že jej neveríš?“
„Nie, o to vôbec nejde.“ Odpovedal Dean nervózne sa postavil otočil stoličku naopak a sadol si obkročmo akoby nevedel obsedieť na mieste.
„Tak o čo teda ide?“ zaujímal sa Bobby, ktorý už definitívne skončil z čítaním a odložil noviny.
„Ale o nič, na tom nezáleží.“ Vyhovoril sa Dean a rýchlo zmenil tému
„Radšej mi povedz čo ten tvoj priateľ Dave. Už sa ozval?“
„Ešte nie, musíme mu dať čas.“
„Čas? Bobby mi nemáme čas. Sam nevydrží s tým bojovať. Vidíš ako ho to vyčerpáva. Na správy od Davea čakáme už vyše týždňa.“
„Stále ťa trápi čo bude zo Samom? Aj keď ste sa včera tak strašne pohádali?“ prekvapil sa Bobby. Očakával, že po včerajšej hádke nebude chcieť Dean o Samovi ani počuť najmenej niekoľko dní.
„Vieš ja si myslím, že keby sa vyrieši ten problém s krvou možno sa spamätá aj s toho šialenstva, že si myslí, je zamilovaný do Ruby a chce s ňou mať dieťa.“
„Ty si myslíš, že všetko to čo bolo medzi Samom a Ruby bolo ovplyvnené démonskou krvou, že inak by si s ňou nezačal?“
„Ja neviem, ale bol by som radšej keby to bolo tak. ja skrátka nedokážem prijať, to že Sam je skutočne zamilovaný do tej démonskej štetky.“ Vyjadril Dean svoje pocity ohľadne celej tej situácie. Ako naschvál práve koniec ich rozhovoru začul Sam, ktorý okamžite prišiel k nim a nahnevane ich prerušil.
„Nemôžeš to prijať? Tak si na to radšej začni zvykať, pretože ja do nej som zamilovaný!“
Dean sa strhol keď začul bratov rozčúlený hlas. Nečakal, že sa tam vtedy objaví. Rýchlo sa otočil a prihovoril sa mu.
„Sammy, prosím ťa spamätaj sa. Toto je absurdné, ty ju nemôžeš milovať a už určite s ňou nemôžeš mať to dieťa. To dieťa ktoré tak veľmi chceš mať môže byť nebezpečnejšie ako samotný Lucifer sa narodí.“
„Nevymýšľaj hlúposti a nehovor tak to je to len nevinné stvorenie, ktoré za nič nemôže!“ Vykríkol na neho Sam vtedy zacítil ďalší kŕč a chytil sa za brucho
Dean inštinktívne vyskočil a pribehol k nemu, vtedy však Sam zvláštnym až desivým tónom prehovoril
„Nepribližuj sa ku mne! Nech robíte čokoľvek ja svoju ženu a dieťa ochránim!“
Keď sa mu Dean pozrel do oči cúvol do dozadu, nie len že nich videl nekonečnú zlobu, ktorá nemohla patriť jeho bratovi, ale tiež boli znova žlté. Netrvalo to však dlho. Hneď potom sa Sam opäť chytil za brucho a silno zavrel oči. Keď znova zdvihol hlavu bol to opäť Sam .
„Sammy?“ prihovoril sa mu Dean a opatrne sa k nemu priblížil
„som v poriadku. Už to prešlo.“ Odpovedal Sam trochu zadýchane.
„čo to malo byť?“ opýtal sa ho Dean.
„ja neviem, najprv len kŕč ako predtým a potom neviem, ako by som to nebol ja a potom to len tak prešlo.“ Vysvetľoval Sam a prešiel ku kuchynskej linke, aby sa o ňu oprel. Očividne ho dosť oslabilo a zatočila sa mu hlava.
„už sa ti to stalo takto?“ opýtal sa ho Bobby.
„Nie, takto ešte nie.“
„Ale toto nie je dobre. Bobby videl si to zhoršuje sa to. Musíme s tým niečo robiť, potrebujeme vedieť čo Dave zistil. Bobby musíš mu zavolať.“ Naliehal na Bobbyho Dean.
„To nie možné Dean.“ Odbil ho Bobby
„Ako to, že to nie je možné? Len mu zavolaj to mu predsa nebude vadiť.“
„Ty to nechápeš Dean.“
„čo nechápem? Čo je také ťažké na tom zavolať tomu Daveovi a opýtať sa ho či zistil niečo nové?“
„Nemôže mu zavolať pretože je niekde mimo mesta a nemá mobil.“ Vysvetlil Bobby.
„Ako to že nemá mobil? Veď dnes už má každý mobil.“ Prekvapil sa Dean.
„Dave nie. Dave je už starý a neprispôsobil sa tejto dobe. Nemá mobil nevyzná sa v technike ani v počítačoch. Je to taký starý čudák, ktorý žije akoby v minulom storočí.“
„ No úžasné prečo si musel požiadať o pomoc práve takého čudáka čo ani nemá mobil?“ opýtal sa nahnevane Dean a viac menej pre seba asi zamumlal
„Kto to kedy videl, aby nemal ani mobil.“
„Požiadal som jeho pretože aj keď je čudák, ale je to jeden z najlepších lovcov akých poznám a v niektorých veciach sa vyzná lepšie ako ja. Sľúbil mi, že ozve len čo niečo zistí.“
„No úžasné, tak teda musíme čakať, kým sa sám neozve a pritom Sam sa môže kedykoľvek prestať ovládať a stať sa zlým na trvalo.“
„Ak ťa to upokojí, začnem o tom niečo zisťovať aj sám kým sa ozve.“ Navrhol Bobby.
„Vďaka Bobby to budem rád.“ Súhlasil Dean.

Sam stále nemohol prestať myslieť na Ruby. Síce ho upozornila, že by to nebolo bezpečné chcel ju vidieť. Bol si istý, že by si dokázal dať pozor, aby ho nikto nesledoval. Na druhý deň ráno jej znova zavolal a teraz Ruby súhlasila zo stretnutím. Práve keď sa snažil nenápadne odísť z domu, na chodbe sa stretol z Deanom.
„Niekam ideš?“ opýtal sa ho.
„Nie.“ Odpovedal sucho Sam.
„Oh vážne? a prečo si si teda obliekol bundu?“
„Ja len.... ja som sa len chcel ísť trochu prejsť. Potrebujem ísť na vzduch.“
„Len prejsť? A to len tak bez toho aby si niekomu niečo povedal?“
„Dean o čo ti ide? Som dospelý nemusím si pýtať povolenie keď chcem niekam ísť.“
„áno pravdaže nemusíš ale v tejto situácii...“ začal vysvetľovať Dean, potom sa však zasekol uprostred vety a brata si premeral prísnym pohľadom a potom sa opýtal.
„Ideš za Ruby však?“
„Nie.“ Pokúsil sa klamať Sam. Dean však vedel že, klame. Skrátka to na ňom spoznal
„Prečo mi stále musíš klamať Sammy? Ja viem kedy klameš tak to máš márne.“ Vyčítal mu
„Tak idem za ňou a čo? Chceš mi v tom brániť? Dobre ale to ma tu budeš musieť pripútať v stoličke.“ Odpovedal urazene Sam chvíľu ostal stáť, akoby čakal čo Dean urobí a keď uznal , že sa ho násilím zastaviť nechystá obišiel ho a vykročil k dverám a otvoril ich. Potom sa však zastavil a odstúpil od dverí otočil sa na nahnevane prehovoril
„Takže ty si si zavolal posily čo? Kontroluješ moje telefonáty alebo čo?“
„Sam neviem o čom to hovoríš.“ Odpovedal Dean a potom sa pozrel do dverí ktoré boli stále otvorené.
„Cas? Odkedy ty chodíš hlavnými dverami?“ opýtal sa prekvapene
„To je náhoda. Musím s vami oboma hovoriť.“ Prehovoril Castiel a vošiel dovnútra.
„No tak hovor.“ Súril ho Dean.
„Nie tu. Niekde kde je viac súkromia.“

Bratia zaviedli Castiela do knižnice, kde práve vtedy nikto nemal byť. Dean vedel že Bobby s Johnom niekam odišli síce nechceli povedať kam, len že idú niečo prešetriť. Deana prekvapilo, že John išiel s ním. Aj keď odkedy sa vrátil, prešlo už pár týždňov, bolo to prvýkrát čo odišiel z domu. Bobby na Deana pred odchodom naliehal, aby sa kým budú preč zo Samom nepobil a nezničil mu dom. Nebol si istý, či ich môže nechať samých, teraz keď sú taký rozhádaný. Dean mu sľúbil, že sa od Sama bude držať radšej ďalej. Síce to nebolo také ľahké, pritom že obývali tú istú izbu. Keď vošli do knižnice Sam, ktorý sa nechcel nejako zdržovať sa hneď priamo opýtal.
„No tak Cas čo je také dôležité?“
„Vieš kde je Ruby?“ opýtal sa Cas vážne.
„áno vie, práve sa mi priznal, že sa za ňou chystá.“ Prezradil okamžite Dean.
„No úžasné, vďaka Dean!“ skríkol na neho Sam.
„Sam je to veľmi dôležité musíš mi to povedať.“ Naliehal Cas.
„To v žiadnom prípade. Nedovolím aby si sa ty, alebo hociktorý z vás k nej priblížil, a aby ti bolo jasné v žiadnom prípade vám Ruby nevydám. Nevzdám sa ďalšej ženy, ktorú milujem. Žltoočko mi vzal Jess a potom som stratil Madison, ale v žiadnom prípade sa nevzdám Ruby a dieťaťa! To nikdy! Budem za nich bojovať proti nebu aj proti peklu ak to bude potrebné!“ nakričal na neho Sam.
„Sam počúvaš sa?! To predsa nemôžeš myslieť vážne!“ Prerušil ho Dean
„Myslím! Či už si so mnou alebo proti mne. Je to aj moje dieťa nedovolím, aby ste jemu alebo Ruby ublížili!“
„Sam ty ma vôbec nepochopil. Ja Ruby nechcem zabiť.“ Prerušil ich začínajúcu hádku Castiel.
„No ty možno nie, ale tí tvoji “bratia“ to chcú.“
„Áno, chcú.“ Prikývol Cas ale potom sa vážne pozrel na Sama a povedal
„Ale sľubujem že, ak mi povieš kde ju nájdem. Ja im to nepoviem.“
„A to ti mám veriť? Prečo by si to robil? Prečo by si mi pomáhal chrániť démona?“ opýtal sa Sam stále nedôverčivo.
„Ak ju chceš ochrániť pomôžem vám!“ trval na svojom Cas
„Čože? Prečo?“
„No ako to povedať.. dlhujem jej to.“
„A čo už máš ty spoločné s Ruby?“ prerušil ich rozhovor Dean, Cas odstúpil od Sama a prísne pozrel na Deana, na chvíľu sa odmlčal a potom vážne povedal.
„To vás nemusí zaujímať. Čo je teraz dôležité je, že som sem neprišiel ako to povedať ... oficiálne a nechcem Ruby ublížiť. Prišiel som, lebo jej chcem pomôcť. Sam, som na vašej strane, a urobím čo môžem, aby som vám pomohol.“
„Aj ja.“ Pridala sa Alex a dramaticky vošla do miestnosti.
„Alex?“ Vyslovili jej meno obaja prekvapený Winchesterovci naraz.
„Ty tu čo robíš?“ opýtal sa ako prvý Castiel.
„Tiež ťa rada opäť vidím Cas.“ Odpovedala mu Alex trochu sarkasticky.
„Vy dvaja sa poznáte?“ opýtal sa Dean keď si všimol, že sa spolu bavia ako starí známi aj keď to nevyznelo práve ako najlepší priatelia.
„Áno už som mala tú česť.“ Odpovedala Alex nie práve nadšene.
„Ale kedy? Myslím tým pokiaľ si spomínam vždy si sa snažila sa mu vyhnúť.“ Vypytoval sa Dean ďalej.
„no to je tak že ja a Alex...“ začal vysvetľovať Cas
„Neopováž sa mu niečo povedať!“ upozornila ho Alex potichu. Potom sa otočila na Deana a vysvetlila mu.
„Ide o to, že už sme sa s Castielom raz stretli, už dávno a nebolo to nič dôležité.“
„Ako presne ako hovorí Alex. Nič dôležité.“ Potvrdil dosť neochotne Cas a z pohľadu akým sa na ňu pozeral a takisto z jeho tónu pochopila, že keby boli sami mal by jej čo povedať. Castiel bol vždy veľmi zásadový, dalo by sa povedať, že bol až príliš anjel. Nedokázal klamať a tiež odsudzoval akékoľvek klamstvo takže aj to, ku ktorému ju ich brat prakticky nútil, že je len obyčajná lovkyňa. Keby to bolo na ňom dávno by to Winchesterovcom povedal, ale tiež bol príliš zásadový na to, aby porušil príkazy z hora. O to viac ju prekvapovalo, to že tam vôbec bol.
„Cas za mnou len raz prišiel a kvôli tebe a to je všetko.“ Uzavrela to Alex a Dean sa k tomu už nevracal a náhle sa vrátil k predošlej téme.
„Vy dvaja ste sa asi zbláznili keď podporujete Sama v tom šialenom nápade chrániť Ruby!“
„Dean, ja viem veľmi dobre čo robím. Neriskoval by som len tak pre nič.“ Odpovedal mu vážne Cas.
„No dobre ako chcete, ale ja s týmto nechcem nič mať. Vy si pre mňa pokojne naplánujte ako tú štetku a jej pankharta zachrániť ale ja končím!“ stratil trpezlivosť Dean a hneď ako dopovedal odišiel z knižnice pričom za sebou riadne tresol dverami.
„Dean!“ vykríkol za ním Sam a okamžite chcel bežať za ním. Alex ho však chytila za rameno a zadržala ho.
„Nie! Nechaj ho.“ Povedala mu.
„Pre neho je ťažké vyrovnať sa s celou tou situáciou. Nechaj ho radšej tak.“
„Nie, už ho dlhšie nenechám urážať Ruby a dieťa.“ Vykríkol Sam a vybehol z knižnice tak, že ho už Alex ani Castiel nedokázali zadržať. Vtedy tam ostali len oni dvaja.
„Teda braček, nečakala som, že máš dosť slobodnej vôle aby si bol na Samovej strane.“ Prihovorila sa mu Alex z úsmevom.
„Tak teraz som ti už brat?“ opýtal sa Cas možno aj trochu pobavene.
„Vieš čo radšej to nechaj tak.“ Odvrkla Alex a potom sa pobaveným tónom opýtala
„Môžeš mi povedať prečo sa taký príkladný poslušný anjelik ako ty rozhodol pomáhať démonke, ktorú chce celé nebo mŕtvu?“ Rada si s Casa robila žarty a nemohla si nechať ujsť príležitosť. Jeho prehnaná vážnosť ju k tomu neuveriteľne provokovala.
„Teba sa môžem opýtať to isté. Tvojou úlohou je chrániť Deana mala by si byť na jeho strane.“ odpovedal opäť vážne Cas.
„Možno áno, ale ja si skrátka nemyslím, že Deanov postoj je správny. Neviem prečo ale Ruby mi je celkom sympatická... na démonku. A to dieťa za nič nemôže, neverím, že by mohlo byť takou hrozbou ako tvrdia ostatní anjeli.“ Odpovedala mu Alex ale vtedy ich rozhovor prerušil hluk prichádzal odniekiaľ z domu
„To hádam nie, dúfam sa tí dvaja nepobili.“ Vykríkla Alex a potom obaja vybehli z knižnice. Našli ich hneď na chodbe. Mlátili sa ako dvaja ožrani v bare. Najprv to vyzeralo, že sily sú vyrovnané ale potom Sam získal jasnú prevahu hodil Deana na zem a začal ho mlátiť.
„Na čo čakáš Cas? Rob niečo veď ho zabije.“ Vykríkla Alex keď zazrela žltý záblesk v Samových očiach. Cas na chvíľu zaváhal, akoby sa ho bál po poslednej skúsenosti dotknúť. Ale nakoniec pribehol k nim Sama odtrhol od Deana a chvíľu na to Sam padol na zem v bezvedomí.
„Bolo to nutné?“ opýtala sa Alex.
„Povedala si aby som ho zastavil. Nič iné mi nenapadlo.“ Odpovedal pokojne Cas. Alex sa zohla k Deanovi a opýtala sa ho.
„Si v poriadku?“
„Hej som! Len tomuto už totálne preskakuje.“ Povedal nahnevane Dean a pomaly sa dvíhal zeme.
„No tak nebuď k nemu taký. Vieš, že za to nemôže v podstate to nebol on.“
„Potom už nie, ale on ma prvý udrel a to bolo predtým ako mu preplo!“
„No dobre. Prepáč ale zaslúžil si si to.“ Povedala mu Alex prísne a pokračovala
„Si k nemu priveľmi tvrdý a práve teraz keď asi najviac potrebuje brata.“
„No to je mi je jasné, že si to myslíš. Ty si na jeho strane. Vy traja si môžete pomaly založiť fanklub tej démonskej štetky.“ Odpovedal Dean nahnevane a odišiel.
„Fakt úžasné. Ten asi nedostane rozum.“ povedala si Alex viac menej pre seba.
„Nemala by si ísť za ním?“ opýtal sa Cas
„Načo? Možno ho mám chrániť, ale nie som jeho opatrovateľka. Nech sa len pekne upokojí.“ Odpovedala podráždene Alex. Potom si všimla, že Sam sa trochu pohol.
„Sam?“ prihovorila sa mu a zohla sa k nemu.
„Alex opatrne.“ Upozornil ju Cas
„neboj sa o mňa.“ Usmiala sa Alex a potom sa opýtala Sama ktorý sa práve prebral
„Ako ti je? si v poriadku.“
„áno, teda asi.“ Odpovedal Sam trochu zmätene, keď sa pomaly dvíhal zo zeme a neskôr sa opýtal
„čo sa stalo?“
„Pobil si sa z Deanom.“ Vyčítala mu Alex.
„Áno to ešte viem, ale ďalej na nič si nepamätám. Zase sa to stalo mi to stalo?“
„Áno, a už sa mi to prestáva páčiť.“ Prerušil ich Castiel. Sam sa postavil a podišiel k nemu.
„áno? A myslíš, že mne sa to páči? Že si to užívam? Tak čo keby si radšej využil ten tvoj anjelsky mozog aby si niečo vymyslel?“ vyštekol na neho.
„Sam, upokoj sa dobre?“ prerušila ho Alex. „Cas robí čo môže, ale ani on nedokáže všetko.“
„áno, ja viem. Prepáč, Cas.“ Ospravedlnil sa mu Sam. Cas neodpovedal len pohol hlavou čo mohlo znamenať že je to v poriadku.
„Tak idem za Deanom.“ Povedala Alex po chvíľke ticha
„Hovorila si, že mu nebudeš robiť opatrovateľku.“ Prekvapil sa Cas.
„Veď nebudem, len sa mu chcem pokúsiť dohovoriť.“
„Toho k rozumu neprivedieš.“ Poznamenal stále nahnevane Sam
„Možno nie. Teda asi ho nepresvedčím, aby vám pomohol, alebo aby sa tešil z toho, že bude strýkom, ale možno sa mi ho podarí presvedčiť, aby prestal vyvádzať a nechal vás. Nemôžete sa stále hádať, takto to ďalej nepôjde.“ Vysvetlila Alex
„No tak to veľa šťastia pri tej jeho tvrdej gebuli.“ Zakričal za ňou Sam keď odchádzala.
„Tak Sam už by si mi mohol povedať kde je Ruby. Potrebujem s ňou hovoriť.“ Povedal Cas Samovi keď ostali sami. Sam zaváhal a potom povedal.
„No... ja som za ňou práve chcel ísť.“
„Tak mi povedz kde sa máte stretnúť a môžem ťa tam vziať.“ Navrhol Cas.
„Cas, skutočne ti môžem veriť?“ uisťoval sa Sam.
Cas pokrčil plecami a povedal.
„Ja neviem klamať.“
„A neklameš práve ostatným anjelom?“
„Nie, nevedia síce čo práve chcem urobiť, ale nikomu som neklamal. Sam ak chceš Ruby ochrániť potrebuješ moju pomoc. Tak povieš mi to?“
Sam ešte na chvíľu zaváhal a potom povedal. „ no tak teda dobre.“

Alex potichu zaklopala, ale Dean vôbec neodpovedal. Domyslela si, že nechce z nikým hovoriť, ale aj tak pomaly otvorila dvere a vošla. Vtedy ho uvidela ako sedel na posteli s pohľadom upretým do zeme.
„Dean?“ prihovorila sa mu opatrne, ale on nereagoval, tak podišla k nemu a sadla si vedľa neho na posteľ. Jemne mu rukou zdvihla bradu a pozrela mu do očí.
„Si v poriadku?“ opýtala sa.
„Hej, je mi skvele.“ Odpovedal Dean sarkasticky.
„No nezdá sa mi.“ Poznamenala Alex
„No dobre teda, je mi na nič. Je mi na nič s toho, že ma všetci máte za najhoršieho, len preto , že nechcem ochraňovať nejakú prekliatu démonku.“ Vyštekol na ňu Dean.
„To nie je pravda. Dean ja ťa chápem. Viem aké je to pre teba ťažké a neobviňujem ťa. Nechcem od teba aby si ju chránil. Ja Sam a Cas to zvládneme aj sami.“ Vysvetľovala mu Alex, alebo sa o to aspoň snažila.
„Tak čo potom odo mňa chcete?“ opýtal sa stále podráždene Dean.
„Vôbec nič!“ Odvrkla Alex. Jeho správanie jej občas liezlo na nervy. Hlavne v posledných dňoch, ale zároveň jej aj ubližovalo. Vždy si boli taký blízky a teraz ako by sa nevzďaľoval len Samovi ale aj jej. A to ju bolelo. Bola na neho dosť naviazaná a nie len preto, že to bolo bežné pri ľuďoch, ktorých chránila. Dean bol iný ako tí ostatní a to čo k nemu cítila bolo úplne iné. Bolo to niečo čo ešte nikdy predtým k nikomu necítila a myslela si, že preto, že je z polovice anjel ani nebude. Ale Dean bol pre ňu skrátka výnimočný. Preto ju jeho správanie trápilo o to viac. Chvíľu tam len ticho sedeli a potom opäť prehovorila.
„Ja chcem len jedno. Len aby si konečne prestal vyvádzať. Nechcem od teba aby si Ruby pomáhal, alebo aby si Samov vzťah s ňou schvaľoval. Nebudem ťa presviedčať, keď vidím, že to nechceš. Chcem len, aby si sa trochu ovládal. Zmieril sa s tým a prestal stále zapárať do Sama. A tiež by si si mohol pred ním odpustiť tie urážky na Rubynu adresu. Vieš, že sa ho to veľmi dotýka.“
Dean nepovedal ani slovo. Ani nemusel z jeho pohľadu keď povedala, že sa s tým má zmieriť a neurážať už pred Samom Ruby pochopila čo si o tom myslel, ale nevzdala to a pokračovala
„Dean no tak aspoň to skús. Sam teraz prechádza veľmi ťažkým obdobím a potrebuje svojho veľkého brata. Tými stálymi hádkami ho len rozrušuješ a úprimne si myslím že to môže mať vplyv na to že sa mu tie záchvaty zhoršujú a potom sa prestane ovládať tak ako pred chvíľou.“

Sam a Castiel sa objavili na mieste kde sa mali stretnúť z Ruby. Bolo tam úplné ticho. Miesto niekde ďalej za mestom, kam málokedy chodievali ľudia a už tam neboli ani domy. Teda až ma niekoľko starých niektorých s častí zrútených chát. Stáli práve pred jednou. Táto bola asi v najlepšom stave zo všetkých. Ruby toto miesto na stretnutie zo Samom nevybrala náhodne. Myslela si, že je to dobrý úkryt pred svetom. Miesto kde ju nebo ani peklo nemôže nájsť. Ako poistku použila niekoľko čarodejníckych trikov, aby sa ukryla. Tí dvaja tam už stáli zopár minút a stále sa neobjavila.
„Kde je toľko?“ opýtal sa netrpezlivo Cas akoby sa niekam ponáhľal, ale on mal v podstate vždy naponáhlo.
„Ona príde sľúbila mi to.“ Presviedčal ho Sam
„Stále je to démonka, si si taký istý že jej môžeš veriť?“
„Nezačínaj aj ty Cas, myslel som, že chceš pomôcť.“ Urazil sa Sam.
„Ona príde.“ Dodal isto. „Ruby! Ruby som tu kde si toľko!“ vykríkol. Vtedy začul vzadu jej hlas
„Som tu, veď som váhala či sa ti ukázať keď si si doviedol spoločnosť.“ Odpovedala Ruby a pohŕdavo pozrela na anjela
„Čo tu robí tento Sam? myslela som že ti môžem veriť.“ Vyčítala mu.
„Veď aj môžeš. nikdy by som ťa nezradil.“ Presviedčal ju Sam a pristúpil k nej bližšie
„Ale ako si mohol prísť na naše stretnutie s anjelom? Vieš že ma chcú mŕtvu.“ Zvýšila na neho hlas Ruby ako keby ju zradil.
„Ruby nie je to tak...“ začal vysvetľovať Sam ale vtedy ho Cas prerušil.
„Neprišiel som ťa zabiť. Som tu lebo chcem pomôcť.“ Oznámil jej vážne.
„Ty? Pomôcť mne? Čo zamrzlo peklo a neviem o tom?“ opýtala sa Ruby z výsmechom v hlase.
„Ruby prestaň s tým. Vieš prečo chcem pomôcť. Netvár sa akoby sme sa nikdy predtým nestretli.“
„Áno stretli keď ma tvoj kamoš Uriel skoro zabil!“ vykríkla na neho
„Vieš dobre, že to nebolo naše prvé stretnutie a ani jediné.“ Pripomínal jej Castiel.
„áno, to je tiež dávno minulosť a potom ako si sa zachoval ako ste sa zachovali vy všetci, nechápem čo sa tu teraz hráš na priateľa.“
„Ruby si démonka a my sme anjeli to sa dalo čakať, že ti nebudú tak dôverovať.“
„Počkajte nechápem o čom to hovoríte. Čo ste vy dvaja mali alebo máte spoločné?“ prerušil ich rozhovor Sam. Obaja sa pozreli jeden na druhého a potom na Sama, ktorý čakal na odpoveď, ale zatiaľ jeden neprehovoril .
„No tak hovorte! Načo čakáte?“ naliehal Sam.
„Ruby sa nami pred časom spolupracovala.“ Priznal Castiel nakoniec
„Čože akoto? však je démonka.“ prekvapil sa Sam.
„Áno som, ale nie som na strane démonov. Som na vašej strane. vždy som sa snažila pomôcť tebe a tvojmu bratovi aj keď ma tak veľmi nenávidí.“ bránila sa Ruby
„áno viem, vo veľa veciach si nám pomohla, ale čo s tým majú anjeli?“
„Ruby aj nám pomohla. niekoľkokrát. A uzavreli s sme s ňou určitý druh dohody. Ak by ju akokoľvek porušila alebo nás zradila, nedopadla by práve najlepšie.“
„áno a podľa nich som práve tým čo je medzi nami a týmto dieťaťom porušila tú dohodu. síce ja som nič s toho neplánovala.“ vysvetľovala Ruby z pohrdaním v hlase ked sa vyjadrovala o anjeloch, ktorý ju z jej pohľadu zradili.
„ja viem, že nie, ale nie všetci si to myslia. A tiež si myslia, že to dieťa je veľmi nebezpečné.” odpovedal jej Cas
„a čo bola vlastne jej úloha?“ vypytoval sa ďalej Sam. Stále nechápal ako mohla Ruby spolupracovať z anjelmi a prečo sa mu o tom nikdy nezmienila. Možno naivne si myslel, že po tom všetkom čo spolu prežili, by sa mu zverila zo všetkým a teraz s ničoho nič sa dozvie toto. Ďalšiu závažnú vec, ktorú mu zatajila. Nevedel čo si o tom myslieť, občas nevedel či nerobí chybu, že jej tak verí, tak či tak jeho city k nej mu nedovolili aby o nej pochyboval.
„Jedna z nich bola, že mala sa dostať do tvojej blízkosti a zistiť niečo o tvojich schopnostiach, o tom či si ochotný začať ich používať a či sú nebezpečné, ale vieš aký názor na to máme my... no a Ruby...“
„áno oni vidia aj teba ako hrozbu tak ako naše dieťa.” dokončila namiesto Castiela Ruby, vyčítavo sa na neho pozrela a pokračovala v rozprávaní.
„Keď som si uvedomila akú silu ti dáva Azazelova krv, myslela som si, že by to mohlo byť riešenie. Že by si mohol svojimi schopnosťami zastaviť Lilith a aj celú túto prekliatu apokalypsu. Teraz už viem, že to bola chyba. Ale potom keď Dean zomrel, zblížili sme sa, začala som ťa učiť tvoje schopnosti ovládať, a to sa anjelom samozrejme nepáčilo. Považovali to za porušenie dohody. Odvtedy som sa musela ukrývať pred nebom tak ako pred peklom a potom ešte toto.
že som otehotnela bolo ďalšie porušenie podmienok dohody. Aj keď ma chceli zabiť už dávno pred tým, teraz som asi číslo jeden na ich zozname."
„Vieš čo Cas? Dean má pravdu, tie vaše pravidlá sú totálne hlúpe!" vyštekol Sam na Castiela, keď si vypočul Rubyn príbeh.
„Nemyslím si, že všetky naše pravidla sú správne. Prvýkrát po toľkých rokoch si to uvedomujem a mám pochybnosti, preto som tu a chcem vám pomôcť. Len mi musíte aspoň trochu veriť a dať mi šancu pomôcť vám." presviedčal ich Cas.
„Ja sa snažím Castiel, len vieš je to pre mňa ťažké po tom všetkom zase veriť anjelovi." odpovedala mu Ruby.
„Porušujem kvôli vám dvom pravidlá a riskujem, že skončím ako tak vy na zozname nežiadúcich osôb, tak mi aspoň dajte šancu."
„Dobre, ja súhlasím." povedal po chvíli váhania Sam.
„A ty Ruby?" opýtal sa Cas.
„Keď súhlasí Sam tak aj ja. Len dúfam, že nás nezradíš." upozorňovala ho Ruby a ani si neuvedomovala, že posledná veta znela ako hrozba a jej oči sa dokonca na chvíľu zmenili na čierne.
„Nezradím." uistil ju Cas
„A ako nám vlastne chceš pomôcť a ochrániť Ruby, pred tým aby ju tvoju bratia našli a zabili?"opýtal sa Sam.
„O tom si pohovoríme neskôr. už som preč príliš dlho. musím sa vrátiť kým sa ostatný začnú pýtať kde som. Ruby tu ťa nebude nikto hľadať, aspoň zatiaľ sa o to postarám a ozvem sa vám keď budem mať trvalejšie riešenie." povedal na rozlúčku Cas
„Cas počkaj. Nie som tu autom a k Bobbymu poriadne ďaleko ako sa dostanem naspäť?“ zakričal za ním Sam, ale Cas už bol preč.
„No super toto je úžasné fakt.“ vykríkol do prázdna.
„Pokojne Sam dostanem ťa naspať, ale nie hneď teraz.“ Prihovorila sa mu Ruby a zozadu ho objala „teraz ťa nemienim nikam pustiť.“ Dodala zvodným tónom Sam sa otočil a povedal jej
„Ruby teraz nie je vhodný čas. Musím sa vrátiť Dean bude...“
„Dean bude zúriť tak či tak. No tak nevrav, že som ti nechýbala.“ pokračovala Ruby a nežne mu prešla rukou po tvári.
„To vieš, že chýbala. Pri to všetkom čo sa teraz v mojom živote deje, stále musím myslieť na teba a na dieťa.“
„Teraz nemysli na dieťa, teraz mne len my dvaja. Chcem byť s tebou tak ako za starých čias.“ Odpovedala Ruby a pobozkala ho. Sam zo začiatku jej bozky neopätoval, bol akoby duchom niekde inde, ale potom plne podľahol túžbe a začal ju aj on vášnivo bozkávať. Hneď na to ju vzal do naručia odniesol do chaty.
„Milujem ťa.“ Pošepkal jej do ucha po ceste a znova ju začal bozkávať.
„Ja viem že áno.“ odpovedala Ruby potichu a spokojne, až démonsky sa usmiala.

Po pár minútach Alex z Deanom vyšli z izby. Alex sa ho podarilo ako tak presvedčiť a chcel sa zo Samom porozprávať, aby sa konečne zmierili. V dome však už nikto nebol, Sam ani Castiel.
„Nechápem to, kam išli?“ opýtal sa Dean a nervózne sa prechádzal po chodbe.
„Cas už asi odišiel nikdy sa nezdrží dlho a Sam to neviem.“ vysvetlila mu Alex snažiac sa ho upokojiť.
„Určite šiel za tou prekliatou Ruby.“ vykríkol Dean. Zasa sa prestával ovládať len pri pomyslení na to, že Sam je s ňou. Akoby bol celý rozhovor z Alex a celá jej snaha priviesť ho k rozumu úplne zbytočná. Možno aj bola. Možno ho to nikdy neprejde.
„No tak Dean nezačínaj zasa! sľúbil si mi, že už to necháš tak.“ napomenula ho.
„áno ja viem. ale aj tak tá predstava, že je teraz niekde s ňou ma neuveriteľne vytáča.“
odpovedal Dean a potom šiel naspäť do izby odkiaľ si len vzal bundu a kľúče od auta a hneď na to sa ponáhľal ku vchodovým dverám. Alex netušila čo ho to tak zrazu napadlo tak šla za ním. Dostihla ho keď práve nastupoval do impaly.
„Dean stoj!"zakričala za ním, ale on vôbec nereagoval, tak rýchlo nastúpila tiež. Až potom si všimol, že šla za ním. Okamžite sa na ňu pozrel nepríjemným pohľadom, ktorým jej dával jasne najavo aby odišla. Alex ho však nemienila nechať samého isť ktovie kam. rozhodne mu povedala.
„Neodídem. Nenechám ťa isť ktovie kam v takomto stave, ktovie čoho si schopný."
„Nechystám sa ísť za Samom ak sa o to bojíš. Aj tak netuším kde sa mal s tou štetkou... prepáč s Ruby stretnúť!"
„Tak kam teda ideš?"
„Hneď uvidíš keď teda tak trváš na tom, že nevystúpiš." odpovedal Dean a naštartoval. V tej chvíli mu už asi bolo jedno, že Alex je tam s ním. Celú cestu, ktorá trvala len pár minút neprehovoril a Alex sa mu ani nesnažila prihovoriť. Dúfala, že ho chvíľa šoférovania upokojí aj keď sa to nestalo. Nakoniec zaparkoval na menšom parkovisku. Alex sa poobzerala po okolí a uvedomila si, že zastali pred nejakým barom, zrejme najbližšom od Bobbyho domu. Vtedy pochopila, čo má v pláne. Chce sa opiť, čo bolo možno ešte horšie, ako keby šiel niekam hľadať Sama. Vystúpil z auta, opäť bez slova a šiel rovno do baru. Alex neostávalo nič iné ako ho nasledovať. Okamžite si sadol priamo k baru a zakričal na barmana aby mu doniesol nejaký chlasť. dokonca mu aj bolo jedno čo pil, hlavne, že to bol nejaký tvrdý alkohol. Hneď ako mu barman fľašu a poháre začal do seba prevracať jeden pohárik za druhým a za veľmi krátku chvíľu kričal na barmana, že chce ešte jednu fľašu.
„Takto si myslíš, že to vyriešiš, že sa tu opiješ?" prehovorila Alex nakoniec keď sa už tam nemohla len tak sedieť a bez slova pozerať čo robí, najradšej by ho odtiaľ aj násilím odtiahla ale to sa jej nezdalo ako najlepší nápad. Aspoň zatiaľ nie.
„a čo mám robiť? sedieť na zadku a čakať kedy sa môj braček vráti?" vykríkol na ňu Dean podráždene a hned na to do seba nalial ďalší pohárik. Alex ani nevedela koľký a pochybovala, že on sám to vedel. ešte raz si nalial a potom nalial aj do druhého pohára ktorý mu barman priniesol, posunul ho k Alex a povedal jej dosť nepríjemným opileckým tónom.
„Tu máš daj si aj ty. aspoň sa uvoľníš a nebudeš taká vážna. Ved sa správaš ako by si bola moja matka alebo kto.”
„Nie ja nechcem." odpovedala prísne Alex, posunula pohárik naspäť k nemu a potom dodala.
„Slop si koľko chceš, ale mne daj pokoj. Niekto ťa bude musieť odviesť naspäť.”
„Ja to zvládnem aj sám, vôbec tu ani nemusíš byť. Alebo tu chceš celú noc len sedieť a dávať na mňa pozor?” odbil ju Dean
„No určite to zvládneš sám." zasmiala sa Alex. „ak budeš piť týmto tempom aj naďalej nebudeš vládať ani stáť na nohách a nie ešte šoférovať."
„Vravím, nemusíš tu byť. čo dnes nemáš žiadnu s tých tvojich naliehavých súkromných záležitostí pre ktoré vždy bez vysvetľovania odchádzaš?" opýtal Dean a tak sa zdalo, že teraz sa chystá vybiť zlosť na Alex, keďže nemá nikoho iného poruke.
„Nie dnes nie." odpovedala Alex stručne. „dnes si môj jediný prípad ty.” pomyslela si. Toto má byť teda na dnes jej práca. Má dávať pozor aby to neprehnal s alkoholom? Obvykle bola jej práca zaujímavejšia. Ale čo už také boli Nateove posledné príkazy. „Nespúšťaj Deana z očí. nič teraz nie je dôležitejšie.” niekoľko krát jej to opakoval. tak jej neostalo nič iné len s ním ostať aj keby by bol k nej nepríjemný.

O nejakú hodinu keď už bola neskorá noc sa Alex podarilo Deana presvedčiť aby už odišli, že už toho vypil naozaj dosť. Ledva sa držal na nohách, ale aj tak trval na tom, že bude šoférovať. Alexiným šoférskym schopnostiam zrejme veľmi neveril. Alex ani nezvykla používať na prepravu autá. Mala niektoré anjelské schopnosti a tak to boli oveľa rýchlejšie spôsoby. Stačilo aby si pomyslela na nejaké miesto a bola tam. Ale aj napriek tomu šoférovať vedela, nie najlepšie ale v tej chvíli lepšie ako Dean, ktorý bol totálne ožratý. Nakoniec ho nejako dostala na sedadlo spolujazdca a odviezla ho k Bobbymu. Keď prišli Sam tam ešte stále nebol. Keď si to Dean uvedomil neopustil si zopár nadávok na jeho a Rubymu adresu, ale hneď ako ho Alex odprevadila do izby sa zvalil na posteľ a zaspal, ešte ho zakryla dekou a prešla ku dverám. „Tu som na dnes skončila.” pomyslela si keď sa na neho chvíľku pozerala. Nemusí na neho predsa dávať pozor aj keď spí. Aj keď práve keď spal vyzeral tak nevinne a zraniteľne, akoby by ochranu aj potreboval. Občas sa rada pozerala ako spí, ale ostala len chvíľku a hneď na to odišla. Tiež bola s toho všetkého čo sa v ten deň stalo unavená a tam mu nič nehrozilo. Bobbyho dom bol jedno z najbezpečnejších miest. Pri všetkým diablových pasciach a iných trikoch, ktoré tak Bobby nastražil pre neželaným návštevníkov. Pokojne ho tam mohla na zvyšok noci nechať aj samého.

Sam sa už v tú noc už nevrátil a rovnako ani ráno. Keď sa Dean zobudil Sam stále nebol naspäť. Aj by ho to privádzalo do zúrivosti, keby sa nezobudil s príšernou opicou a bolesťou hlavy. Kým sa dal ako tak do poriadku, Sam sa vrátil. Bolo práve krátko po desiatej ráno.
„O takomto čase sa chodí domov Sammy?” opýtal sa ho hneď ako Sam vošiel do izby.
Sam sa na neho pozrel a zaujal obranný postoj, pretože nevedel či od neho nemôže čakať ďalší útok, hlavne keď určite tušil kde a s kým strávil noc.
„Ty máš čo hovoriť Dean, koľko krát si sa ty vrátil domov až ráno, lebo si sa zabudol dakde z dákou babou? a ako na teba pozerám aj včera si sa bol niekde opiť.” vyčítal mu aby tak nejako odvrátil pozornosť od seba a ukázal mu, že ani Dean je práve nevinný a nemá ho z čoho obviňovať.
„No keď som aj ostal ostal na noc vonku bol som aspoň ako hovoríš s babou a nie z démonom ako ty.” nedal sa Dean.
„Ja ju neberiem ako démona.”
„Tak či tak ním je! Zdá sa ani nemá zmysel sa pýtať či si bol z Ruby.”
„Bol som s ňou.” povedal vážne Sam.
„Celú noc?”
„áno celú.”
„čo si s ňou preboha celú noc robil?” opýtal sa Dean ale skôr ako Sam stihol niečo povedať zastavil ho. „Nie, neodpovedaj. To radšej nechcem vedieť. Je mi s tej predstavy zle.”
„Vieš čo o tomto sa s tebou nebudem baviť. Nechcem sa zasa hádať.” ukončil to Sam a vybral sa ku dverám, že radšej odíde, kým sa zase začnú hádať a skončí ako včera.
„Nie, Sammy počkaj.” zastavil do Dean práve keď sa chystal otvoriť dvere.
„čo ešte chceš?” opýtal sa neochotne Sam.
„Ani ja sa už nechcem hádať.” dostal zo seba Dean, síce sa mu to hovorilo dosť ťažko. Sam sa na neho neveriacky pozrel. Neveril, že by sa Dean niekedy ohľadne Ruby prestal hádať.
„Včera večer som hovoril z Alex.” dodal Dean na vysvetlenie.
„Naozaj? tak to je teda fakt dobrá ak to malo na teba nejaký účinok.” poznamenal Sam sarkasticky.
„Nesúhlasím s tým tvojim vzťahom a ani nikdy nebudem a Ruby za švagrinú nikdy neprijmem.” Dean okamžite začal vykladať svoje podmienky prímeria, Sam ho však prerušil
„To od teba ani nežiadam viem že to nedokážeš.”
„Sam neskončil som, môžeš ma nechať dopovedať?” trval na svojom Dean. Sam prikývol odišiel od dverí a sadol si na svoju postel. Dean potom pokračoval.
„Budem sa snažiť rešpektovať tvoje rozhodnutie byť s ňou a mať s ňou to dieťa, síce si myslím že je to tá najväčšia chyba akú si v živote urobil, ale napriek tomu sa budem snažiť ju pred tebou neurážať, keď sa ta to tak dotýka.”
„Alečo naozaj? tomuto rozhodnutiu si dospel po tom rozhovore z Alex?” opýtal sa prekvapene Sam.
„áno aj keď nie hneď. Najprv keď som zistil, že si odišiel som ti chcel poriadne vynadať a potom som sa šiel opiť. Až dnes ráno som si uvedomil, že Alex mala pravdu. Teraz keď máš ten problém s démonskou krvou ti tie hádky veľmi nepomáhajú. A stále si môj brat, takže je moja povinnosť vždy stáť pri tebe.”
„No dobre Dean. ja len stále nemôžem uveriť že...” začal Sam ale Dean ho prerušil, nemal náladu začať tam nejaký sentimentálny rozhovor. tým sa snažil zo všetkých síl vyhýbať tak to uzavrel len jedinou otázkou.
„Takže teda sme v pohode?”
„Hej v pohode.” prikývol Sam. pochopil, že Dean to nechce veľmi rozvádzať a tiež poznal jeho zvyk uskočiť vždy keď sa téma rozhovoru obrátila na pocity, tak to už radšej nechaj tak a dúfal, že Dean aspoň dodrží čo mu teraz sľúbil.

John a Bobby sa vrátili z lovu ešte v ten deň popoludní. John bol rád, že to netrvalo dlhšie. Celý ten čas čo boli preč, aj keď to bol len jeden deň, nemohol prestať myslieť na synov. Nechali ich tam samých, práve keď sú taký rozhádaní, keď sa mohol Sam kedykoľvek prestať ovládať a mohol by Deanovi ublížiť. Vedel síce, že tam s nimi bola Alex a John poznal jej skutočnú identitu, ale aj tak ho to neupokojilo. Niekoľkokrát chcel zavolať do domu a opýtať sa či je všetko v poriadku. Nakoniec však nezavolal, v prvom rade nechcel, aby si mysleli, že ich príliš kontroluje a tiež ani nemal času nazvyš. Hneď ako z Bobbym vošli dnu, obzeral sa, aby zistil či sa niečo nestalo. Hľadal čokoľvek čo by naznačovalo, že sa niečo stalo, ale nič také nenašiel. Trochu ho to upokojilo. Takže chlapci si počas doby čo boli preč neskočili do vlasov ani nič horšie. Všade bolo ticho, možno až príliš. Prešli po chodbe, až nakoniec začuli hlasy prichádzajúce z kuchyne. John okamžite vošiel a Bobby šiel za ním. Keď vošli uvideli oboch bratov sedieť pri kuchynskom stole. Sam sedel pri notebooku a pravdepodobne niečo hľadal a Dean popíjal kolu z plechovky a v druhej ruke mal mobil. Síce sa veľmi nerozprávali, nevyzerali, že by boli pohádaní.
„Ahojte chlapci.” pozdravil ich Bobby. Obaja okamžite zdvihli hlavu od svojich činností a pozreli sa ku dverám.
„Už ste späť?” prekvapil sa Dean.
„No nemohli sme vás tu nechať dlhšie samých. Bál som sa, že mi zničíte dom.” odpovedal Bobby tak že nemohli vedieť, či žartuje, alebo to myslí vážne.
„Čo sa stalo kým sme boli preč? je všetko v poriadku?” zaujímal sa okamžite John.
„áno, všetko je v najlepšom poriadku.” odpovedal mu rýchlo Dean z jeho typickým úsmevom.
„Hej, v najlepšom poriadku.” prikývol Sam. síce jemu sa to až tak v poriadku nezdalo, ale videl Dean sa pravdepodobne rozhodol nehovoriť otcovi a Bobbymu nič s toho čo sa včera stalo. Čo bolo asi aj najlepšie. Veď to bolo presne to čoho sa obávali.
„Tak to som rád, že sa už nehádate.” vydýchol si John.
„A kde je Alex? bola s vami či nie?" opýtal sa po chvíli Bobby.
„Bola, ale neviem kde je teraz. Naposledy som ju videl včera v noci.” odpovedal Dean a pozrel sa na hodiny na stene. Vtedy si uvedomil, že od noci už prešlo dosť veľa času a dodal.
„Dúfam zase niekam bez vysvetlenia nezmizla."
„Ale nie som tu.” ozvala sa zrazu od dverí. Síce chlapci nemohli tušiť, že len vtedy prišla. Len chvíľku pred Johnom a Bobbym.
„No ešteže, už som si myslel, že si zase bez slova odišla." prihovoril sa jej Dean.
„Nie, nikam som neodišla bola som sa len trochu prejsť a niečo si kúpiť." Vyhovorila sa Alex.
Potom si sadla za stôl pri ktorom sedeli Sam a Dean a pozrela na Johna a Bobbyho, ktorý stále ostali pri dverách
„Tak ako bolo na love?" opýtala sa.
„Neboli sme na love, teda nie tak celkom." odpovedal John
„Nie? Tak kde ste teda boli?" prekvapil sa Dean, ktorý si doteraz myslel, že keď Bobby s Johnom včera odišli šli niečo loviť, veď niečo v tom zmysle aj povedali.
„Boli sme za Daveom. Včera mi zavolal, že niečo zistil, lenže teraz je v inom štáte kvôli prípadu, tak sme tam šli a trochu mu s tým pomohli." vysvetlil Bobby
„a čo teda zistil? vie o niečom čo by Samovi pomohlo?" vypytoval sa nedočkavo Dean. Celé dni čakal len na to kedy sa nájde niečo čo by vyriešilo Samov problém. Možno aj viac ako Sam samotný.
„Má istú teóriu, ale nevie naisto či to bude fungovať."
„Tak hovor." Náhlil ho Dean.
„Podľa Davea, by Sam mal nosiť toto." odpovedal Bobby a položil na stôl kovový náramok
„čo je to?" zapojil sa do rozhovoru Sam.
"Je to náramok vyrobený z posvätného kovu a okrem toho sú do neho vyryté magické ochranné symboly."
„posvätný kov? nikdy som o tom nepočul." čudoval sa Dean.
„To ani ja. Nepoužíva sa to tak často, tak ani neviem či to spoľahlivo funguje, ale je to niečo ako svätená voda alebo posvätné drevo, keby s toho vyrobíš putá alebo reťaze a spútaš do toho démona zablokuje to všetky jeho démonské schopnosti a je úplne bezmocný, potom ho môžeš pokojne poslať do pekla, alebo čokoľvek chceš." vysvetľoval Bobby
„a ako to pomôže mne? ja nie som démon.” opýtal sa Sam zatiaľ čo si prezeral náramok.
„neviem či to bude fungovať, ale podľa Davea ak budeš nosiť tento náramok mal by blokovať tvoju démonskú krv. Nemohol by si už používať žiadne zo schopností, ktoré si mal a tiež by to malo zastaviť tie záchvaty. Ale nevieme nič naisto, tak neviem či to chceš skúsiť”
„skúsim to.” Odpovedal okamžite Sam.
„Nie tak rýchlo. Mohlo by ti to byť nepríjemné, nevieme či ti to neublíži.” Pridal sa aj John, síce chcel vyriešiť Samov problém, ale nechcel nič riskovať.
Sam trval na svojom rozhodnutí
„To je jedno, takto už ďalej nemôžem. Nechcem aby sa to stalo znova a nechcem už nikomu ublížiť.”
„No dobre. Síce nevieme či to bude fungovať. Tak daj mi ruku skúsime to.” Súhlasil nakoniec Bobby.
Sam mu podal ruku, Bobby mu zapol náramok a spýtal sa
„Tak ako cítiš niečo?”
Sam chvíľu neodpovedal akoby si nebol istý až potom odpovedal.
„no trochu to páli.”
„dám ti ho dole?”
„Nie nechaj to prejde.”
„A čo tvoje schopnosti?” opýtal sa John po chvíli.
„To neviem, už som ich dlho nepoužíval.“ Odpovedal Sam a potom keď si spomenul, že ani nevie čo vlastne robil počas tých záchvatov dodal „Teda nie z vlastnej vôle.”
„Tak to skús.” Navrhol John.
„ako?” opýtal sa Sam.
„Napríklad skús pohnúť tým pohárom.” John ukázal na pohár položený na kuchynskej linke.
„Vážne? To som nikdy nerobil.”
„Ale tvoje schopnosti fungujú na nejakom princípe telekinézy.“
„Myslím že áno.“
„Tak to skús.” Trval na svojom John. Sam nič nepovedal ale súhlasil. Snažil sa sústrediť na pohár ale ten sa vôbec nepohol tak to nakoniec vzdal.
„Nejde to.”
„Takže to by malo fungovať.” Potešil sa John
„Možno áno, ale možno aj nie. Ani neviem či by som to vôbec dokázal pred tým.” Odpovedal Sam ešte si nechcel robiť nádeje. Démonská krv v jeho žilách bola prekliatím, ktorého sa nikdy nezbaví. To si veľmi dobre uvedomoval a preto len tak ľahko nemohol uveriť, že je obyčajný kus kovu by to mohol vyriešiť.
„Určite to bude fungovať.“ Zapojila sa do rozhovoru Alex, síce dovtedy len potichu sedela ale chcela ho nejako povzbudiť.
Potom sa pozrela smerom ku dverám akoby tam niečo videla alebo počula, ale nič nepovedala, stále len neprítomne pozerala na dvere.
„Alex deje sa niečo?“ opýtal sa Dean, okamžite si všimol, že sa stalo niečo z čoho Alex dosť znervóznela, aj keď sa snažila nedokázala to pred ním zakryť.
„Hej, Alex, vnímaš ma? Čo sa stalo?“ opýtal sa znova keď mu neodpovedala a zamával jej rukou pred očami.
„Nie, všetko je v poriadku. Ja... ja len musím ísť.“ Odpovedala zmätene Alex, keď zaregistrovala, že sa jej Dean prihovára a rýchlo vstala zo stoličky.
„Kam chceš zasa isť?“ zvýšil hlas Dean očividne tým nebol nadšený
„Ja.. hneď sa vrátim, sľubujem.“ Vyhŕkla zo seba Alex a čo najrýchlejšie vybehla z kuchyne skôr ako ju niekto stihol zastaviť, alebo sa jej klásť ďalšie otázky.
„čo to malo zasa znamenať?“ vykríkol nahnevane Dean.
„Určite mala dobrý dôvod odísť.“ Zastával sa jej John, keďže ako jediný vedel, kto je Alex v skutočnosti.
„Áno ako vždy a nikdy to potom nevysvetlí! Idem za ňou.“ Trval na svojom Dean vstal od stola a vybehol z kuchyne.
„Idem radšej aj ja.“ Povedal nakoniec aj John a tiež odišiel, aby skúsil Deana zastaviť.

Keď Alex vybehla s kuchyne šla rovno na miesto odkiaľ začula pre ňu už dobre známy zvuk. Signál, ktorým jej niektorí z anjelov dával najavo, že chce s ňou hovoriť. Hneď ako prišla na koniec chodby stál tam.
„Nathaniel čo tu robíš?! nemôžeš sa len tak zjaviť v tomto dome!“ vykríkla na neho.
„Alex, toto je veľmi dôležité počúvaj ma!“ Začal bez úvodu Nate.
„čo keď ťa tu niekto uvidí?"
„V tomto tele ma nespoznajú, nemám napísané na čele, že som anjel.“ Nechápal jej obavy Nate.
„Veď práve to! pre nich budeš len cudzí chlap v Bobbyho dome a to im ťažko vysvetlím! Okamžite odtiaľto odíď!“ Trvala Alex na svojom a snažila sa hovoriť čo najtichšie aj keď bola nahnevaná.
„Tak dobre ale ty pôjdeš so mnou." povedal vážne Nate a položil jej ruku na plece.
„Už koľkokrát som ti povedala, že mi toto nemáš robiť! dokážem to aj sama!” skríkla na neho keď zrazu stáli na ceste,
„Nemám čas na hádky.” Odsekol stále vážne Nate.
„No ohromné, vzal si ma pred Bobbyho dom? akoby to bolo bezpečnejšie ako vo vnútri.”
„A kam sa chceš isť porozprávať? na druhý koniec sveta?!”
„Vieš ty čo? dobre ja sa na to môžem vykašlať, ale keď ma tu s tebou niekto uvidí ja si nič vymýšľať nebudem.” Odpovedala mu Alex provokačne a dala si v ruky v bok na znak vzdoru.
„Chceš im povedať pravdu?” opýtal sa Nate.
„Kašli na to a hovor konečne čo je také súrne.“ Alex rýchlo zmenila tému, nemala náladu hádať sa zasa o tom istom. O tom prečo nemôže Winchesterovcom povedať pravdu aj keď bola stále viac presvedčená, že by to mnoho vecí uľahčilo a teraz by už chlapci boli schopní prijať pravdu.
„Naši bratia hľadali už všade, ale nikde žiadne stopy.” Prešiel Nate k veci.
„o čom to hovoríš?”
„Netvár sa že nevieš.”
„Smola Nate, ja naozaj neviem.”
„Si stále z Winchesterovcami. Nehovor, že nevieš o Ruby."
„že je tehotná? áno to viem. Ale čo to s tým má? Nie je to moja vec."
„Tvoja možno nie, ale moja áno. Nás všetkých.”
„Nechápem čo ste ňou všetci taký posadnutí, akoby bola tou najväčšou hrozbou. akoby bola horšia ako Lilith.” Vybehla na neho Alex. Naozaj nemohla pochopiť celú tú záležitosť. Toľkú vynaloženú námahu celej anjelskej armády len pre nájdenie nejakej podradnej démonky, ktorá navyše ani nikomu neubližovala. Ktorá sa previnila len tým, že otehotnela zo Samom Winchesterom. Akoby teraz keď nemajú ďaleko k samotnej apokalypse, neboli dôležitejšie veci v anjelskom programe.
„Kým čaká malého antikrista tak aj je.” Odpovedal vážne Nate.
„Ale prosím ťa. Ty tomu veríš? Veď to nemáte ani potvrdené. Pokiaľ viem antikrist by mal byť synom Lucifera.” Podpichovala ho Alex, síce vedela, že jeho nepresvedčí a žiadnom prípade ho nedostane na svoju stranu. Nate nie je Castiel. Síce doteraz práve Natea mala z nich dvoch za toho lepšieho.
„Nie to je len verzia ľudí. Vôbec to tak nemusí byť a ani nebude kým je Lucifer uväznený. Ale dieťa démonky a Sama Winchestera to môže byť podľa našich bratov hore antikrist.”
„Našich bratov hore? Ktorých napríklad?” opýtala sa Alex pochybovačne.
„Tak archanjelov napríklad!”
„Áno úžasné oni si vymyslia nejakú hlúposť a vy budete skákať ako povedia a snažiť sa zabiť nevinné dieťa skôr ako sa narodí. Rada by som vedela čo na toto všetko hovorí Boh!”
„Dávaj si pozor na reči, keď o nich hovoríš!” vykríkol Nate chytil ju za rameno a rázne pritiahol k sebe. Alex sa okamžite otočila sa a snažila sa mu vytrhnúť.
„Naozaj? mám sa ich báť? a čo mi urobia?” opýtala sa uštipačne
„Kým ťa chránim nič, ale nevieš si ani predstaviť čo by mohli urobiť!” odpovedal Nate vážnym chladným tónom.
„Okej, stačilo zastrašovania!“ Odpovedala mu a konečne sa vyslobodila z jeho zovretia. Prešla som pár krokov od neho a povedala
„Stále nechápem čo má celá táto záležitosť so mnou! Ja mám chrániť Deana. Z Ruby a Samom nemám nič spoločné.”
„Ja som len chcel... ako hovorím už sme hľadali asi všade. Chcel som sa ťa len spýtať či niečo nevieš. Nevieš kde sa ukrýva Ruby alebo či je zo Samom v kontakte? čokoľvek čo by nám pomohlo.”
„Nie neviem nič, jediné čo viem je, že Dean preto poriadne zúri a v kuse sa háda zo Samom. Mám čo robiť aby som ich udržala od seba a aby sa nepobili.” Odpovedala mu Alex a dúfala, že si nevšimne, že klame alebo, že pre ním niečo skrýva. Kde sa ukrýva Ruby síce nevedela, ale aj tak o tom vedela viac ako mu tvrdila. Anjeli nevedeli klamať a ani nemohli. Alex však bola z polovice človek a ľudia klamú prirodzene, takže dúfala, že ho dokáže oklamať a dá jej konečne pokoj.
„Dúfam, že mi hovoríš pravdu a nesnažíš ja ju kryť.” Odpovedal stále prísne Nate.
„Ja? vravím ti Nate, robím len to čo je moja úloha a to je dávať pozor na Deana. ostatné problémy napríklad Samove sa ma netýkajú, tak ma s tým láskavo neotravuj.”
„Ako som už povedal, dúfam, že je hovoríš pravdu, Alex.“ Zopakoval Nate a tentoraz z ešte väčším dôrazom. A potom dodal už príjemnejším tónom
„Ak by si sa niečo dozvedela prosím ťa daj mi vedieť.”
„Neboj sa, keby niečo zistím dozvieš sa to.” Odpovedala mu Alex a trochu síce dosť na silu sa na neho usmiala
„jasné môžeš čakať.“ Dodala potichu len tak pre seba, keď Nate bez jediného slova na rozlúčku zmizol. Asi si berie príklad s Castiela, pomyslela si a pousmiala sa nad tým. Potom sa ponáhľala naspäť do domu, skôr ako ju začnú podozrievať pre ten jej zvláštny odchod. Teda ešte viac ako už určite aj začali.

„Tak čo našiel si Alex?“ opýtal sa John keď konečne dostihol Deana na chodbe pred vchodom.
„Nie, nikde tu nie je a to som prešiel skoro celý dom.“ Odpovedal Dean a nervózne sa prechádzal z jednej strany chodby na druhú.
„Určite sa hneď vráti nechaj ju.“ Presviedčal ho John.
„Ale niekde tu musí byť nemohla predsa len tak zmiznúť.“
„Kto tu hovorí o zmiznutí Dean? Musela si len niekam odskočiť, čo si voči nej zrazu taký nedôverčivý?“ opýtal sa nahnevane John snažiac sa Alex chrániť síce nechcel kvôli nej svojmu synovi klamať.
„Ja neviem, otec. Ona, vždy sa správala čudne, ale teraz je to už priveľa. Naozaj to už s tými tajnosťami preháňa a nikdy nič nevysvetlí. Už mi to vážne lezie na nervy. Keď sa vráti bude mi to musieť veľmi dobre vysvetliť.“
„A naozaj ide o Alex?“
„O koho iného by šlo?“
„Naozaj je ten problém Alex? Nesnažíš sa si na nej len vybiť zlosť čo cítiš k Samovi?“
„Ako sa to môžeš pýtať? Myslíš, že by som mohol? Ona za moje problémy zo Samom nemôže.“ Okamžite zamietol otcove podozrenia Dean a dodal
„Len ma rozčuľuje, že stále bez vysvetlenia odchádza.“
„Pretože aj Sam bez vysvetlenia odchádzal a potom si sa dozvedel, že Ruby s ním otehotnela.“ Trval na svojom John. Bolo to trochu aj preto aby odviedol pozornosť od Alex ale tiež si to aj naozaj začínal myslieť. Predtým ako včera z Bobbym odišli, Dean tiež zúril, len vtedy otvorene na Sama. Teraz keď sa vrátili sa obaja tvárili, že všetko je v najlepšom poriadku, ale vedel, že Deana tá zlosť nemohla len tak prejsť, že to stále dusí vo svojom vnútri. Keď tak vybuchol kvôli Alexinmu odchodu nemohol si myslieť nič iné, ako že za to môže jeho potláčaná zlosť k Samovi.
„ Ale z Alex je to niečo iné ona neodchádza na stretnutia z démonom.“ Zastával sa jej ďalej.
„A si si s tým istý?“ opýtal sa nahnevane Dean
„áno som si tým istý!“
„Ako si tým môžeš byť taký istý? Nebol si tu celé roky! Nič o nej nevieš!“
„Ale áno viem a som si istý.“
„a čo také o nej vieš?“
„viem, že...“ začal John ale potom sa zastavil, pretože si uvedomil, že nemôže Deanovi len tak povedať, že Alex tak verí, pretože vie, že je anjel. Sľúbil jej, že ju nechá povedať mu to sama a tiež by to nebolo vhodné práve v tej chvíli. Dean bol príliš rozčúlený a už sklamaný zo Sama , tak by nebol pochopil prečo to celé roky tajila. Možno by ju aj znenávidel a to John nemohol dovoliť. Stále ju mal rád ako vlastnú dcéru. Chvíľu váhal, čo mu povedať a potom sa nadýchol a povedal
„Viem, že je dobrá lovkyňa a nenávidí démonov tak ako ty alebo ja. Nikdy by si zo žiadny nezačala. Alex by toho skrátka nebola schopná.“
„To sme si mysleli aj o Samovi.“
„Takže je to predsa o Samovi čo? On sklamal tvoju dôveru a preto už nemôžeš veriť nikomu?“
„Ja neviem... možno na tom čo hovoríš niečo je.“ Uznal nakoniec Dean ale potom dodal
„Ale nie je pravda, že by som si na Alex len chcel vybiť zlosť na Sama. Alex pred nami niečo tají to určite je to len môj výmysel. A my nemáme ani tušenie či to nie je tiež rovnako vážne ako to zo Samom a myslím že by sme mali....“ Dean zastal uprostred vety pretože práve vtedy uvidel Alex, ktorá sa práve vrátila.
„Tak som tu, nebola som preč celý deň ako ste si mysleli.“ Oznámila im potom si ich premerala pohľadom a bolo jasné, že kým bola preč niečo sa stalo
„čo sa deje? Vy ste sa hádali?“ opýtala sa.
„Nie nič také. Ja si len myslím, že by ste sa mali s Deanom porozprávať. Ty už vieš o čom.“ Odpovedal John predtým ako odišiel a nechal ich tam samých. Pred odchodom sa na Alex dosť prísne pozrel a z toho pohľadu a tiež tónu jeho hlasu ihneď pochopila čo myslel.
„Tak čo sa deje Dean? Prečo ste sa hádali? Musíš sa začať hádať ešte aj s otcom?“ prihovorila sa mu Alex vyčítavo.
„Mám toho dosť Alex! Dnes sa budem pýtať ja! Ty mi konečne odpovedz čo máš za problém, že stále niekam odbiehaš? kde si to bola?“ vykríkol na ňu Dean. Alex ani nebola jeho otázkou prekvapená, len nevedela, čo mu povedať. Najlepšie by bolo povedať mu konečne pravdu. Nemá zmysel mu aj naďalej klamať. Keď mu nepovie, že anjel môže si namýšľať aj niečo horšie. Ale na druhej strane, ak mu to povie, Nate s toho nebude nadšený. Koľkokrát ju varoval, že mu to nemôže povedať, za žiadnych okolností. Podľa neho, takého čestného a príkladného anjela má klamať o tom kto je, dovtedy kým sa len bude dať. To sa mu vôbec nezdalo zlé, síce inak bol na klamstvá príliš citliví, že klame ľudom na ktorých jej záležalo mu vôbec nevadilo, skôr ju k tomu nútil. Alex pochybovala, že niekedy dokáže pochopiť tie jeho hodnoty. Nakoniec sa však rozhodla, že mu nebude robiť napriek. Nebola vhodná doba. Deanovi nemôže povedať pravdu. Musí sa s toho nejako vykrútiť.
„Nebola som z démonom ako si myslíš.“ Odpovedala mu podráždene a dala mu najavo, že začula časť z jeho rozhovoru z Johnom.
„Nemyslím si, že si bola z démonom, tak som to nemyslel." odpovedal Dean ospravedlňujúc sa, za to ako asi ich rozhovor musel vyznieť.
„Ale zrejme ma z niečoho podozrievaš. Ak nie, že sa stretávam z nejakým démonom, tak s čoho?”
„Ja neviem Alex. Naozaj si neviem vysvetliť, prečo stále tak odchádzaš a práve preto sa ťa to pýtam.”
„To ako nemôžem mať žiadne súkromie? Mám ti hádam hlásiť vždy kam a kedy idem?”
„Nie to nemusíš, ale mohla by si mať aspoň lepšie vysvetlenie, ako len že musíš odísť a hneď zmiznúť. Veď čo si mám o tom myslieť?
"Ja neviem. Dean, pozri, jediné čo ti môžem povedať je, že sa nestretávam démonmi ani nič také. Nerobím nič zlé a nie som proti vám. Vždy som sa vám snažila pomáhať..."
"Áno to viem, ale po tom všetkom. Po všetkých tých záhadných odchodoch a zvláštnych výhovorkách. Ako chceš, aby som ti tak bezvýhradne veril?!”
„Toto už nie je možné!” vykríkla zrazu Alex bez reakcie na Deanovu predošlú otázku.
„Čo ťa na tom tak rozčúlilo? ja chcem len vedieť pravdu!” nechápal Dean.
„Nie to som tým vôbec nemyslela.” odpovedala mu Alex a zvláštne sa pozerala sa za neho.
„A čo teda?”
„Pozri sa tam.” ukázala smerom, ktorým som sa pozerala.
Dean sa otočil a pochopil čo Alex myslela. Síce nemohol pochopiť, prečo ju to tak naštvalo, ale Alex už skrátka mala na jeden deň všetkých anjelov dosť. A práve vtedy sa tam zjaví ešte aj Castiel.
„Cas? čo tu robíš? Nemôžeš sa tu len tak zjaviť. Nevidíš, že sme mali dôležitý rozhovor?" prihovoril sa mu nie práve príjemne Dean.
“Videl som, že ste sa hádali, ale aj toto naozaj dôležité." odpovedal vážne Cas.
Alex nechcela Deanovi povedať pravdu, tak jej prišlo celkom vhod, že Castiel prišiel. Inak by na ňu Dean naliehal, až by jej došli výhovorky a musela by mu povedať pravdu. Ale aj napriek tomu ju jeho príchod naštval. To bolo to posledné čo si v tej chvíli priala, aby sa tam zjavil ďalší anjel. Nechcela Deanovi povedať pravdu, teda vlastne aj chcela, len nemohla. Anjeli to nedovolili, lebo sa báli, že by im to bolo prekazilo plány. A síce bola momentálne naštvaná na hlavne na Natea, jej zlosť prešla na všetkých anjelov a teda aj Castiel jej prišiel vhod, aby som si ju na ňom vybila. Pristúpila bližšie k nemu , dala si ruky v bok a potom sa mu podráždeným tónom prihovorila.
“Vieš čo Cas? Na dnes vás mám už akurát dosť, ale keď už si tu, čo keby si mi pomohol vysvetliť Deanovi kde ..."
„Nemám čas na hlúposti! takže si svoje hádky nechajte na neskôr!” prerušil ju skôr ako stihla dopovedať a potom dodal
“Prišiel som vás varovať.”
„Varovať pred čim?" opýtal sa prekvapene Dean.
„Teba to nebude zaujímať. Prišiel som za Alex a Samom. Tak kde je Sam?" opýtal sa Cas.
„Pokiaľ viem tak bol v kuchyni." odpovedal Dean a potom sa opýtal
“Ide o tú prekliatu záležitosť s Ruby však?"
“Nemám čas ti to vysvetľovať. Ak ťa to zaujíma pod s nami a všetko sa dozvieš." odpovedal Cas. Obaja teda okamžite šli do kuchyne a Cas šiel hneď za nimi.

“Čo sa deje? Až sem som vás počul hádať sa." opýtal sa Sam, keď Alex z Deanom vošli do kuchyne. Nestihli však odpovedať, lebo hneď po nich vošiel Cas.
“Cas čo tu robíš? Stalo sa niečo?“ opýtal sa hneď ako ho uvidel.
“Prišiel som ťa varovať. Ostatní anjeli už čoskoro zistia kde je Ruby." začal Cas vážne.
“Čože? ako sa to dozvedeli. Cas sľúbil si...” vykríkol Sam prekvapene.
“Ja viem, ale neboj sa mám plán. Len s tým potrebujem vašu pomoc."
“No dobre, tak toto naozaj nepotrebujem počuť.” pridal sa do rozhovoru Dean, ktorý dovtedy len tak stál opretý o dvere a pobral sa na odchod.
“Hodila by sa nám aj tvoja pomoc.” zastavil ho Castiel.
“Čo by som mohol urobiť? Veď všetci viete, že by som bol najradšej, keby im to vyšlo a Ruby by nadobro poslali do pekla.”
“Dean!” napomenul ho Sam.
“Sľúbil som, že ti nebudem brániť byť s ňou, nie že jej budem pomáhať.” bránil sa Dean a po chvíli sa opýtal.
“Len zo zvedavosti, čo by som mal akože urobiť?”
“Všetci vedia, že nie si nadšený s toho, čo je medzi Samom a Ruby a presne to teraz potrebujem.” začal vysvetľovať Cas.
“Nechápem.”
“Potrebujem, aby nás niekto anjelom zradil, teda len akože. Aby si povedal anjelom, kde je Ruby, keď ti poviem, aby sme odviedli pozornosť, skôr ako na to prídu sami.”
“To teda nie. Keby som aj vedel kde je, idem tam a zabijem ju ja sám. Takže so mnou nepočítajte!“ odmietol rázne Dean a odišiel z kuchyne, potom sa však ešte otočil a vrátil a opýtal sa
„Kde sú otec a Bobby?”
“Asi v knižnici. Bobby povedal, že majú ešte nejakú prácu.” odpovedal mu Sam
“Dobre idem za nimi či nepotrebujú pomôcť.” vyhovoril sa Dean a odišiel.
“No asi to nebol najlepší nápad žiadať ho o pomoc.” skonštatoval Cas.
“A môžeš nám povedať, aký to máš plán, keď chceš sám povedať anjelom kde je Ruby?" zaujímal sa Sam.
“Taký, že keď to vyjde, zachránim Ruby a všetci jej už dajú pokoj."
“Ale čo to má spoločné s tým, že by ju Dean prezradil?”
“To je už jedno. Dean to neurobí a mi nemáme nikoho iného, kto by to spravil."
“Ja to spravím." navrhla Alex.
“Ty?" prekvapil sa Sam.
“Áno ja. Je tu hádam niekto iný? Ty to byť nemôžeš." vysvetľovala Alex svoje rozhodnutie
“Ani ty nie." odmietol rázne Cas
“Prečo by nie?" nedala sa.
“No.. pretože..." začal pomaly a potom dokončil. “Ty dobre vieš, prečo nie."
“Tak to teda neviem!” odpovedala Alex a potom povedala tichšie, aby Sam nepočul čo hovorí.
“Nate ma pred chvíľou žiadal, aby som mu dala vedieť, ak sa o nej niečo dozviem, takže by to bolo najvhodnejšie."
„Dobre teda, ty kontaktuješ anjelov, ale až keď ti poviem." súhlasil nakoniec Cas.
“A aký je zvyšok plánu?" zaujímal sa aj naďalej Sam.
"Potom musím ostatných anjelov presvedčiť, že som Ruby zabil."
“Ako ich chceš presvedčiť?"
“Ja viem ako, všetko vám vysvetlím neskôr. Najskôr by sme mali o tom informovať aj Ruby.”
“No dobre, môžeme ísť za ňou aj hneď.”
“Ty chod Sam. Ja musím ísť a dokončiť zvyšok plánu. Alex ty počkaj tu kým ti dám vedieť. Potom povieš anjelom, to čo ti poviem a ja zatiaľ pôjdem za Samom a Ruby. Potom prídeš z ostatnými práve v čas.” rozdelil úlohy Cas a okamžite zmizol. Vtedy zostali v kuchyni len Alex zo Samom. Chvíľu obaja mlčali. Neskôr sa mu Alex prihovorila.
“Asi by si už mal ísť za Ruby. Nevieme ako dlho to bude Casovi trvať.”
“Pôjdem o chvíľku.” odpovedal Sam, potom sa na ňu pozrel zvláštnym pohľadom podobným akým sa na ňu zvykol v poslednej dobe pozerať Dean, keď ju z niečoho podozrieval a opýtal sa
“Odkiaľ sa tak dobre poznáš s Casom?"
„Nepoznáme sa až tak dobre. Ako už som povedala, stretli sme sa len raz, už pred niekoľkými mesiacmi a potom až pred pár dňami." vyhovorila sa Alex.
„To nie je pravda!” odpovedal Sam trochu nahnevane.
“Prečo si to myslíš?" opýtala sa Alex tváriac sa, že nechápe.
“Lebo včera som vás spolu videl a počul som ako ste sa spolu rozprávali. Boli ste ako starí priatelia. A aj teraz sa zdalo, že sa dobre poznáte. Napríklad si mu niečo povedala a on hneď súhlasil. A aj to ako sa s tebou rozprával. On o tebe vie niečo čo my nie. Pritom ak si spomínam, vždy si sa stretnutiam s ním vyhýbala, dokonca si sa o ňom práve najlepšie nevyjadrovala. Tak prečo si s ním zrazu taká priateľka?” vysvetlil Sam všetky pochybnosti, ktoré ohľadom toho mal.
“Sam už začínaš aj ty?!“
“Začínam s čim?”
“Dean ma stále vypočúva a myslí si, že pred vami niečo tajím a teraz už aj ty?”
“Ja ťa nechcem vypočúvať Alex. Len sa pýtam na teba a Casa. Prečo sa s tebou tak záhadne rozprával, akoby niečo nechcel povedať nahlas? A o čo si mu to vtedy povedala, že si si tak dala záležať na tom, aby som to nepočul.”
“Sam, najradšej by som ti už konečne všetko povedala. Tebe aj Deanovi.” prerušila ho Alex. Teraz už nie nechápavo, alebo urazene, ale nahnevaným podtónom, vyjadrujúc zlosť voči Nateovi za to, že ju núti klamať.
“Tak prečo nepovieš?” opýtal sa Sam
“Pretože nemôžem. Aspoň teraz nie.”
“Deje sa niečo? Prečo nemôžeš to povedať?” nechápal Sam.
“Teraz máš svoje problémy. Nechcem aby si sa zaťažoval aj tými mojimi.”
“Alex ak máš nejaké problémy, mohli by sme ti pomôcť. Vždy si tu bola pre mňa teraz mi pomáhaš aj z Ruby, tak keby niečo potrebuješ ..”
“Všetko je v poriadku Sam. Myslela som to tak, že ťa teraz nechcem zaťažovať, tým čo sa deje v mojom živote, keď nie som tu.”
“V poriadku necháme to teda tak. Keď bude po všetkom môžeme sa o tom porozprávať.” navrhol Sam.
“Potom keď sa toto vyrieši, tak sa uvidí.” prikývla Alex. “A teraz by si už mal isť ja tu počkám.“
“Idem, potom mi zavolaj keď sa Cas ozve.”

Sam odišiel a Alex uvažovala čo robiť ďalej . Či bolo vôbec bolo správne, že sa do tohto všetkého zaplietla. Musela uznať, že jej Ruby, bola od začiatku sympatická. Čo bolo dosť zvláštne, keďže Ruby je démon a Alex anjel. Ale zdalo sa jej, že chce skutočne pomôcť. Síce stále nevedela, či jej môže veriť. Vždy bolo možné, že sa ich len snaží podviesť a Sama na to využíva. Ale teraz bola iná situácia. Sam ju miluje a ešte je tu to dieťa. Nevedela či pretože, že je s časti anjel, alebo za to mohla tá ľudská časť, skrátka nemohla dopustiť, aby im ublížili. Ak pre nič iné tak kvôli Samovi. V poslednej dobe si vytrpel už akurát dosť. Nechcela aby trpel aj pre stratu dieťa, ktoré tak veľmi chcel. Uvedomovala si, že ak by niečo nevyšlo, mohla by sa dostať do problémov. A potom netušila, či by sa jej Nate zastal, síce sľúbil, že ju vždy ochráni. Ale už raz sa na to dala a teraz to už nemôže vzdať. Uvažovala ako strávi čas, kým sa Castiel ozve a nakoniec sa rozhodla, zájsť za Deanom. Zaklopala na dvere knižnice, pomaly otvorila dvere a vošla.
“Neruším?” opýtala sa.
“Vôbec nie len poď Alex.” odpovedal Bobby, ktorý sedel pri stole na hrubou knihou rovnako ako aj Dean a John.
Dean dosť nahnevane zatvoril knihu, keď si ju všimol a zas sa na ňu nepríjemne pozrel.
“Nemáš zo Samom a Casom zachraňovať Ruby a toho jej bastarda?”
“Áno mám, ale Sam šiel za Ruby a Cas musel ešte niečo vybaviť. Dajú mi vedieť keď niečo budú potrebovať.”
“Ešte stále sa hádate?” opýtal sa John.
“Ja sa nechcem hádať.” odpovedala mu Alex. “To len Dean sa v poslednej dobe nejako nevie ovládať. Najprv musel zapárať do Sama a teraz sa pre zmenu zameral na mňa. Ale to je jedno. Prišla som sa spýtať, či vám môžem s niečím pomôcť vidím, že na niečom pracujete."
“Áno, týka sa to prípadu na ktorom pracuje Dave, požiadal ma aby som niečo pozisťoval." vysvetlil Bobby.
Alex si teda sadla k nim a keď jej Bobby vysvetlil o čo ide začala si tiež prezerať knihy,
Po nejakej tej hodine odložila knihu a postavila sa na odchod.
“Čo je zas musíš odísť?" zapáral znova Dean.
“Áno musím." odsekla Alex
“A zas nám nevysvetlíš kam a prečo?"
“Idem za Castielom, ak to musíš vedieť! A týka sa to Ruby, takže viac ani nechceš počuť." Odpovedala Alex, nahnevane zasunula stoličku a potom vybehla z knižnice.
“Dean, nemohol by si jej už dať pokoj?" opýtal sa ho vyčítavo Bobby
“Možno, ale až potom čo mi všetko nejako dobre vysvetlí." Odpovedal Dean a tiež sa postavil a zamieril ku dverám
“Kam zas ideš dúfam, že nie za ňou?”
“Za ňou nie! Nech si robí čo chce! Len skrátka potrebujem vypadnúť niekam na vzduch!”

Dean stále dosť nahnevaný vybehol z domu. Nastúpil do Impaly a naštartoval. Chvíľu sa len tak prevážal po okolí. Snažil sa trochu upokojiť, utriediť si myšlienky. Dialo sa toľko vecí súčasne, že sa mu zdalo, až príliš aby pri tom všetkom ostal pokojný. Sľúbil, že Sama už nechá na pokoji, ale bolo to pre neho až príliš ťažké, keď videl ako sa snaží brániť Ruby a osoby, ktoré si myslel, že budú s tomto na jeho strane sa mu snažia pomôcť. Nemohol nič urobiť proti Ruby, lebo by mu to Sam nikdy neodpustil. Veď nešlo len o to, že Sam bol do nej zamilovaný, ale šlo aj o jeho dieťa. Ani on by nebol schopný odpustiť, ak by mu niekto zabil dieťa ak by bol nejaké mal. Ďalší dôvod, prečo nemohol zasiahnuť bol Cas. Bol to jeho priateľ, a dlžil mu tak veľa. Dostal ho s pekla, zachránil Samovi život a mnoho iných veci. Nemohol ho zradiť. Ďalším dôvodom prečo, bol stále viac rozčúlený bola Alex. Nemohol pochopiť, ako je možné, že si celé tie roky nič nevšimol a vôbec mu nepripadalo podozrivé jej správanie. Teraz ho každý jej odchod bez vysvetlenia neuveriteľne vytáčal, tak ako aj každá slabá výhovorka. Musela mu tajiť niečo veľmi dôležité, keď to tak vytrvalo zapierala. Po ceste zazrel ten istý podnik, v ktorom bol včera večer z Alex. Okamžite zahol tým smerom. Myslel si, že by mohol znova skúsiť, utopiť svoj hnev v alkohole, aspoň na chvíľu nemyslieť na Sama a na Alex. Zaparkoval na parkovisku, bolo v tej nočnej hodine už prázdne, síce podľa hlasnej hudby a hlasov prichádzajúcich z vnútra, tam bolo stále dosť rušno. Dean vystúpil a zamkol Impalu. Keď vykročil smerom ku dverám objavil sa pred ním muž zo zbraňou v ruke.
„Navaľ prachy.“ Vykríkol na neho. Dean sa pokúsil siahnuť po zbrani, ktorú vždy nosil pri sebe, ale uvedomil si, že ostala v dome. Odišiel odtiaľ narýchlo, že vôbec nepomyslel na to, že by mohol potrebovať zbraň. „sakra.“ Zanadával potichu.
„Si hluchý? Povedal som navaľ prachy a hneď.“ Vykríkol na neho znova muž zo zbraňou.
„Nie, počul som ťa, ale moja odpoveď je nie.“ Odpovedal Dean a pokúsil sa ubrániť vlastnými silami. Pokúsil sa mužovi vyraziť zbraň z ruky, ale on ho premohol, celou silou ho hodil o auto a keď Dean ostal ležať na zemi ešte ho kopol do brucha.
„Dobre ako chceš hrdina. Mohli sme to spraviť po dobrom, ale teraz to bude po zlom.“ Povedal mi slizkým tónom a zo smiechom a znova ho kopol do brucha.

„Som rád, že si prišla tak rýchlo.“ Prihovoril sa Cas Alex, keď prišla na miesto na ktorom sa predtým dohodli.
„Predpokladám, že nemáme veľa času tak som ťa nechcela nechať čakať.“ Odpovedala mu Alex a potom sa priamo opýtala.
„Tak čo mám teba urobiť?“
„Pôjdeš za Nathanielom. Keďže on sám ťa žiadal, aby si mu povedala, keď niečo zistíš, nebude podozrivé, keď za ním pôjdeš a povieš mu kde je Ruby. Keď mu to povieš, nebude trvať dlho kým povie ostatným a tí pôjdu za ňou. Ja medzitým pôjdem za Ruby a...“ začal vysvetľovať Cas, ale zrazu uprostred vety zastal. Všimol si, že Alex mala dosť neprítomný pohľad a zdalo sa akoby by ho ani nevnímala. Na chvíľu zavrela oči a položila si ruku na brucho, akoby by ju niečo zabolelo.
“Alex čo sa deje?” opýtal sa ustarostene Cas.
“Musím isť... ja... musím odísť... hneď.” Dostala zo seba Alex pomaly roztraseným hlasom.
“Teraz nemôžeš, len tak odísť. Čo náš plán? Musíš isť za Nathanielom.“
“To musí počkať.” Odpovedala Alex odhodlane.
“My nemôžeme čakať. Sama si povedala nemáme veľa času!“ naliehal naďalej Castiel.
“Cas, ty chod za Samom a Ruby. Ja to Nateovi poviem, sľubujem. Len predtým musím niečo vybaviť.” Odpovedala Alex a potom sa znovu chytila za brucho a zavrela oči.
“Čo ti je? bolí ta niečo ?”
„Mňa nie, som v poriadku. Ja len cítim, keď sa s niekým z ľudí, ktorých chránim niečo deje. Prepáč naozaj musím isť.” Odpovedala a okamžite bola preč.

Len malú chvíľku na to stála na tmavej ulici. Hneď si uvedomila, že pred nejakým barom a po chvíli si uvedomila, že je to ten kde bola včera z Deanom.
“Dean?” vykríkla, ale všade bolo ticho.
“Dean ?!“ zakričala znova a potom sa premiestnila na druhú stranu budovy na parkovisko. Vtedy už uvidela Deanovu Impalu, a aj Deana ktorý ležal na zemi a muža, ktorý na neho mieril pištoľou.
“Hej ty tam.” vykríkla na neho. Muž ktorý bol pravdepodobne nejaký zlodej sa otočil k nej a tentoraz namieril zbraň na ňu.
“Radšej sa do toho nepleť dievčatko a choď domov. A zabudni na to, že si niečo videla.”
“Nie som žiadne dievčatko. Takže na to zabudni, mňa nezastrašíš.” Odpovedala mu Alex priamo a nahnevane.
“Nechcel som to tak komplikovať, nechcel som nikomu ublížiť. Stačilo aby tu hrdina tu urobil to o čom som ho žiadal, kým som ho pekne žiadal. Ale on nie a teraz sa do toho musíš pliesť aj ty. Ak chceš zomrieť, ak chcete zomrieť obaja len tak pre nič, tak...” rozhovoril sa zrazu, ale Alex prerušila jeho príhovor.
“No do toho, strieľaj, na čo čakáš?” provokovala ho. Za iných okolností by možno aj mala strach. Veď bola spolovice človekom, teda nebola nezraniteľná. Na rozdiel od iných anjelov, mohol ju zabiť. Ale v tej chvíli ju len zaujímal len Dean. Verila, že ak vystrelí bude dosť rýchla, aby ju nezasiahol. Toho chlapa však svojím hrdinským postojom očividne dosť nahnevala a tak aj splnil svoje vyhrážky a vystrelil. Alex len jediným pohybom ruky letiacu guľku zastavila a tá padla na zem len kúsok pred ňou.
„Teda to bolo tesné.“ Pomyslela si a trochu sa jej uľavilo, síce problém stále nebol vyriešený. Ten chlap bol dosť šokovaný s toho čo videl, aj keď si ani nemohol byť istí či to naozaj videl. Zbraň mu vypadla z rúk. To Alex situáciu len zjednodušilo. Zase len pohybom ruky odhodila chlapa k najbližšej stene. Potom sa rozbehla k Deanovi. Zohla k nemu, aby skontrolovala či je v poriadku.
“Dean, no tak Dean vnímaš ma?” opýtala sa a trochu ním zatriasla.
“Alex? čo tu robíš?“ opýtal sa Dean zmätene a obzeral sa okolo seba. Potom pokúsil vstať, ale išlo mu to dosť ťažko tak mu Alex pomohla na nohy. Vtedy sa pozrel k stene kde ležal zlodej, ktorý sa stále nestihol spamätať.
„Ako si to spravila?” opýtal sa prekvapene.
“Čo som spravila?” opýtala sa Alex tváriac sa, že nevie o čom hovorí.
“Objavila si sa tu len tak z ničoho nič. Vystrelil na teba, ale ty si zastavila si guľku a potom si ho len tak odhodila až tam a ani si sa ho ani nedotkla.”
“Čože? to sa ti len zdalo, asi si priveľa vypil.” Zasmiala sa Alex a snažila sa nejako s toho vyhovoriť. Zo začiatku dúfala, že nevnímal čo sa stalo, ale také ľahké to mať nebude.
“Nič som nepil, práve som sem prišiel!“ zamietol jej výhovorku Dean a potom zasa nahnevane povedal
„Viem veľmi dobre čo som videl!“
“Asi by sme mali zavolať na políciu .” navrhla Alex za pozrela smerom k chlapovi pri stene, ktorý sa pomaly zdvíhal zo zeme a znova ho pritlačila k stene, bez toho aby si to Dean všimol.
“Naozaj? A čo im chceš povedať? “
“Tak čo napríklad, že ta prepadol a vystrelil na mňa?”
“Aj to ako si ho odzbrojila pomocou nejakých zvláštnych schopností? Radšej by sme mali odtiaľto vypadnúť.” zamietol Dean nahnevane a nastúpil do auta.
“No dobre, keď ho chceš nechať len tak odísť.“ Súhlasila Alex síce neochotne a tiež nastúpila.
“Vieš Alex. Nejaký prekliaty zlodej ma teraz zaujíma najmenej!” Vykríkol Dean keď naštartoval a vyrazili preč.
“Vedel som, že mi niečo tajíš! Ale že až niečo takéto by mi nenapadlo. Čo si vlastne zač, keď dokážeš takéto veci?”
“Dean stále netuším o čom to hovoríš.” Odpovedala Alex, snažiac sa aby to vyznelo čo najvážnejšie.
“Prestaň! Viem čo som videl!” Vykríkol Dean a nahnevane udrel päsťou po volante.
“No dobre teda, zastav.” Povedala Alex rázne. Vtedy si uvedomila, že sa s toho už nevyhovorí a nepresvedčí ho, že nevidel to čo videl. Bude mu to musieť všetko vysvetliť, ale nie tam a nie za jazdy. Nemôže šoférovať taký rozčúlený, veď by mohli havarovať.
“Prečo by som mal zastaviť?!” Opýtal sa Dean nahnevane a bolo vidieť, že sa zastaviť rozhodne nechystá.
“Povedala som zastav!” vykríkla Alex a zrazu brzdy zaškrípali a Impala zastala na kraji cesty.
“A teraz povedz, že sa mi to len zdalo! Čo malo byť zas toto?!” vykríkol Dean teraz viac rozčúlene ako doteraz a ani Alex už neostala pokojná a podráždene povedala.
“Dobre, dobre nič sa ti nezdalo! Všetko čo si videl som naozaj urobila. A teraz pôjdeš so mnou!”
“Čože?! Kam?!“ nechápal Dean. Alex nepovedala ani slovo, len mu položila ruku na plece a zrazu boli na inom mieste.
“Čo si to.. kde to dopekla sme?!” vykríkol Dean keď sa porozhliadal po dome v ktorom sa ocitol.
“No v pekle určite nie.“ Usmiala sa Alex. To miesto malo veľmi ďaleko od pekla, skôr naopak. Bolo miesto, kde sa Alex stretávala z anjelmi.
„Počkaj hneď sa dozvieš.” Odpovedala mu záhadne a potom začala kričať na prázdnu miestnosť.
“Nate! Nate! Nathaniel! Na čo čakáš no tak ukáž sa.“
Vtedy sa pred nimi zjavil a keď uvidel s kým Alex prišla, prísne na ňu pozrel a potom sa nepríjemným tónom opýtal
“Čo toto má znamenať?! Ako si ho sem mohla doviesť?!“
“Priviedla som ho, pretože videl čo dokážem, a s toho sa už nedokážem vyhovoriť.“ Vysvetlila mu Alex.
“O čo tu ide? čo ste zač?! A čo so mnou chcete urobiť?” kričal stále rozčúlený a zmätený Dean.
“Dean, neboj sa nikto ti tu neublíži.” Odpovedala mu Alex úplne pokojne
“Naozaj? Lebo mi to vyznelo inak!” vykríkol Dean. Hlavou mu vírilo toľko otázok. Kto do čerta je Alex? A kto je tento chlap s ktorým očividne spolupracuje. O čo im vlastne ide? Musí to byť niečo naozaj dôležité, ak ho pre to Alex dokázala klamať celé roky a hrať sa na jeho priateľku. Ale čo chce? A čo bude teraz s ním? Alex mu práve tvrdila, že mu neublíži. Pred chvíľou mu zachránila život, čo to len potvrdzovalo. Veď aký by malo zmysel riskovať, že sa odhalí aby ho zachránila, ak by ho potom zabila? Zdalo sa mu neuveriteľné, že o nej tak uvažoval, ale v tej chvíli mu nenapadalo nič iné. Ale dobré na tom bolo aspoň to, že nech sa s ním stane čokoľvek, aspoň konečne odhalí Alexino tajomstvo.
“Nikto ti to neublíži, my sme tí dobrý.” Potvrdil mu po chvíli aj Nate.
“Oh naozaj tak kto teda ste?” opýtal sa konečne na rovinu.
“No tak Nate, mne si to nikdy nedovolil. Tak do toho, vysvetli mu kto sme a prečo si ma za ním pred rokmi poslal.” povedala mu Alex provokačne a čakala čo na to povie.
“No dobre, keď už si musela byť taká neopatrná a nechať sa odhaliť!” súhlasil nakoniec Nate síce nie práve najochotnejšie.
“No dovoľ! čo som mala akože robiť? Musela som ho nejako zachrániť a vieš, že bez mojich schopností toho veľa nedokážem. Nie som žiadna hrdinka a proti chlapovi zo zbraňou nič iné nezmôžem. Veď ja väčšinou ani nenosím zbraň.” urazila sa Alex.
“Aj tak to bolo poriadne hlúpe. Veď nielen Dean, ale aj ten chlap to videl.” pokračoval vo výčitkách Nate. Alex videla, že je poriadne nahnevaný a len tak ľahko je to nezabudne. Ale veď ona sa predsa neprezradila úmyselne. V tej chvíli ani nepomyslela na to, že by ju niekto mohol vidieť. Aj keď sa jej uľavilo, že sa to aspoň konečne odhalilo a nebude musieť ďalej zapierať, neurobila by to naschvál. Teraz len dúfala, že to čo sa stalo nezničí jej vzťah z dvoma najdôležitejšími mužmi v jej živote. Nateom, ktorý bol jej veľký brat a napriek tomu, že sa často hádali veľmi jej na ňom záležalo. A Deanom, mužom ktorého už dlho tajne milovala, síce sa naučila svoje city potlačiť, pretože si s ním nerobila žiadne nádeje.
“Možno si nebude nič pamätať.” vyhovorila sa a potom ďalej uvažovala
„A aj keby nie, nikomu nič nepovie. Veď potom by musel vysvetľovať aj to čo urobil.”
“Prepáčte že vás prerušujem, ale môžete mi konečne vysvetliť o čo tu ide?!” prerušil ich Dean stále viac nahnevane.
„Pravdaže. Prepáč Dean zabudol som sa predstaviť. Volám sa Nathaniel, som anjel.”
„Anjel?” zopakoval prekvapene Dean. Čakal naozaj čokoľvek a myslel na tie najhoršie veci, ale nikdy by ani nepomyslel na to, že sa Alex stretáva z anjelom.
“áno, anjel.” potvrdil znova Nate.
„Ale to stále nevysvetľuje čo s tým má Alex.”
„Alex je jedna z nás.”
„čože?!” prekvapil Dean
„áno, Dean som anjel. Síce len z polovice ale aj tak som.” odpovedala mu Alex.
„Ale ako... ja nechápem.”
„Alexin otec bol anjel jej matka je človek. Už roky patrí k nám.“ Vysvetlil Nate čo najstručnejšie a potom dodal „Už musím ísť zvyšok ti Alex vysvetlí sama."
„Nie Nate počkaj ešte.” zastavila ho Alex.
“čo ešte?” opýtal sa Nate tónom ako by ho obťažovala.
“Zistila som to na čo si sa ma dnes popoludní pýtal.” odpovedala mu Alex. Až vtedy na poslednú chvíľu si spomenula, čo mala podľa plánu urobiť, predtým ako sa to všetko začalo. Pri tom skoro zabudla na Casa a Ruby.
“čo presne myslíš?” opýtal sa Nate.
“Viem kde sa ukrýva Ruby.” oznámila mu.
“Naozaj? a len tak mi to prezradíš?”
“prečo by som nemala?”
“pokiaľ viem Sam je tvoj priateľ a dnes si sa jej dosť zastávala.”
“no.. áno nepáči sa mi, že ju chcete zabiť, ale nie som tu preto, aby som sa jej zastávala. Nechcem ísť proti vám.” vyhovárala sa Alex, aby Nateovi nebolo podozrivé, že tak rýchlo zmenila názor.
“Ale čo. vždy si bola prvá, kto išiel proti príkazom z hora.” povedal dosť ironicky Nate.
“To áno a stále sa mi nepáčia. Tento že všetkým najmenej, ale kašlem na to. Skrátka ti to poviem a viac ma to nezaujíma.”
„No dobre hovor.” súhlasil Nate.
Alex mu opísala miesto, o ktorom jej Cas povedal, že sa tam Ruby ukrýva a podľa
jeho plánu sa všetko malo odohrať tam. Potom Nate odišiel a nechal ju tam z Deanom samých, aby mu vysvetlila čo ešte bude treba vysvetliť.
“Musím uznať, že si skvelá herečka.” skonštatoval Dean po chvíli dosť sarkastickým tónom.
„Buď ticho! Tu nás môžu počuť.” napomenula ho potichu Alex.
“Ja som myslel to, ako si nám dokázala celé roky klamať.” odpovedal Dean. Alex pochopila, že sa na ňu hnevá, síce to aj mohla čakať. Neprijme to predsa len tak ľahko. John to síce pochopil a vôbec sa na ňu nehneval, ale John je v poslednej dobe úplne iný, tak ho z Deanom nemohla porovnávať.
„Musela som.” odpovedala mu s ľútosťou v hlase.
„Poďme odtiaľto a všetko ti vysvetlím.” dodala po chvíli a potom sa ho znova dotkla a v okamihu boli zasa v Impale na mieste kde ju odstavili.
„Na toto si nezvyknem.”
„Ale áno zvykneš, aj ja som si zvykla.” odpovedala mu Alex z úsmevom.
„Nie ja myslím, to že si nezvyknem, na to kto si, že dokážeš takéto veci.” odpovedal Dean, ale potom sa chvíľu odmlčal, akoby si to potreboval v hlave trochu urovnať.
„Ale čo ostatní? otec, Bobby a Sam musia sa to dozvedieť." prehovoril znova po chvíli.
„no vieš..."
„Nemysli si, že budem mlčať. Nebudem to pred nimi tajiť. Zaslúžia si vedieť pravdu o tom kto si!" prerušil ju Dean stále nahnevane, keďže si myslel, že od neho chce aby udržal jej tajomstvo, a to by on v žiadnom prípade nemohol.
„áno ja viem. ja len..." začala Alex
„čo?" prerušil ju znova Dean.
„Tvoj otec to už nejaký čas vie."
„čože?!"
„Keď sa vrátil, neviem síce ako ale zistil to, vraj keď ma uvidel, hneď vedel na mne niečo zvláštne a potom si niečo pozisťoval a pochopil to."
„Ale prečo mi o ničom nepovedal? mal nám to povedať a nie ťa kryť." vykríkol Dean. Teraz mal pocit, akoby ho nezradila len Alex, ale aj jeho vlastný otec.
„On za to nemôže, ja som ho o to požiadala. Prosila som ho aby ma nechal povedať to tebe a Samovi sama." zastávala sa ho Alex. Nemohla dovoliť, aby sa Dean pohádal aj s Johnom a to len kvôli nej. Možno to od neho vôbec nemala vtedy žiadať a rovno povedať pravdu všetkým.
„A keby si nám to mienila povedať?” opýtal sa Dean podráždene
„Ja neviem. Chcela som, len som mala strach. Na jednej strane mi v tom bránil Nate a na druhej som sa bála, že vás stratím, že mi už nebudete dôverovať. To nechcem, nechcem aby ste si o mne mysleli niečo zlé, pretože som vám nikdy neublížila, snažila som sa vám pomáhať, ako som mohla. Ty, Sam a John ste pre mňa ako rodina. A tiež teraz keď máte toľko iných problémov nechcela som vám pridávať aj toto.” snažila sa ospravedlniť svoje konanie Alex.
„Ale Sam a Bobby sa to musia dozvedieť, hneď ako ich uvidím im to poviem, teda ak to nespravíš ty sama.”
„Dobre, zajtra im všetko vysvetlím.” súhlasila Alex. Trochu sa aj bála ich reakcie, ale už nemalo zmysel to dlhšie tajiť. Nie pred nimi. Im dvom predsa mohla dôverovať, že to nikomu ďalšiemu nepovedia.
„Myslíš, že mi to niekedy dokážeš odpustiť?” zmenila po chvíli tému.
„Ale ja sa na teba nehnevám. Si predsa anjel nemám ti čo odpúšťať.” odpovedal Dean, ale ani sa na ňu nepozrel. Celý ten čas čo tam sedeli v aute na kraji cesty, sa pozeral len do zeme, alebo von z okna. Na ňu sa skoro vôbec nepozrel, už s toho mohla Alex usúdiť, že sa na ňu hnevá a preto jeho odpovedi, že sa nehnevá vôbec neverila.
„Nie? pretože, sa mi zdáš dosť naštvaný.” prekvapila sa.
„Áno som naštvaný Alex, pretože toto som od teba nečakal. Vždy som ti dôveroval a tajila si mi niečo také dôležité celých šesť rokov. Šesť rokov to nie je žiadna maličkosť!”
„Nemohla som vám to povedať hneď ako sme sa spoznali. Uvedom si, že to bolo ešte predtým, ako sa toto celé začalo. Vtedy ešte anjeli nechodili na zem. Nikdy si žiadneho nestretol. Dokonca si spomínam, že si neveril že vôbec existujú.” vysvetľovala Alex. Dobre si spomínala, na tie prvé roky čo občas spolupracovala z Winchesterovcami. Čo na nich dohliadala. Vždy keď prišla reč na náboženstvo, Boha alebo anjelov, práve Dean bol ten prvý, kto z najväčšou istotou vyhlásil, že nič také neexistuje, že nie je žiadne vyššie dobro, že je len zlo. Vždy si vtedy pomyslela, že keby tak vedel ako sa mýli, ale nikdy nič nepovedala. Vtedy bola presvedčená, že to nikdy jemu ani ostatným nikdy nepovie. Vtedy nečakala, že niekedy sa Winchesterovci budú z anjelmi bežne stretávať.
„Ak by si mi to hneď bola povedala, uveril by som.” protirečil jej Dean, síce si ani sám nebol istý. Veď vtedy pred toľkými rokmi bol úplne iný ako je teraz.
„No neviem Dean. Nikdy by som si nezískala vašu dôveru, keby prídem a poviem, že som anjel a poslali ma aby som na teba dala pozor.” odpovedala Alex a trochu sa usmiala na tej predstave. Ak by to len raz niekomu tak na rovinu povedala, myslel by si, že je blázon a nikdy by ju nepustil do svojej blízkosti.
„A toto je Nateova úloha. On vždy vymyslí príbeh čo mám chránencom povedať a všetko pripraví tak, aby všetci uverili, že som kto tvrdím.” dodala na objasnenie.
„Takže teba vlastne anjeli nútia klamať?” opýtal sa Dean stále nie presvedčene.
„Vlastne áno. Ale nie ste tu len vy, sú aj iný. Iný ľudia ktorých chránim a ktorý neveria v nadprirodzeno a nikdy by mi neverili kto som. Povedali by, že som blázon, takže mi neostáva nič iné ako klamať.”
„Okej, tak to, že si mi to nepovedala hneď, lebo som na anjelov neveril, to by som ešte pochopil. Ale čo potom čo ma Cas dostal z pekla? Veď odvtedy už o anjeloch viem a je to už nejaký rok.”
„Áno, ale nezabudni na to akú mienku si o nich zo začiatku mal. Možno by si ma znenávidel, za to že k nim patrím. Veď koľko ti trvalo aj kým si Casovi začal ako tak veriť. A v poslednej dobe som vám veľmi chcela povedať pravdu, len mi to Nate nedovolil.” do vysvetľovala Alex a čakala na Deanovu reakciu, ale on už nič nepovedal. Chvíľu tam len tak sedel a potom naštartoval a vyrazil preč.
„Čo to robíš?” prekvapila sa Alex.
„Nebudem tu len tak stáť uprostred cesty celú noc. Idem naspäť k Bobbymu.” odpovedal jej Dean podráždene a šliapol na plyn a pridal rýchlosť.
„To je ako všetko? Nemáš žiadne ďalšie pripomienky ani výčitky? Na nič sa ma už neopýtaš?”
„A nemáš niečo dôležitejšie na práci ako strácať tu so mnou čas? Veď si predsa anjel, isto máš toto veľa na programe.”
„V podstate ani nie. Myslím, že mám ešte chvíľku.”
„A čo tá vec z Ruby?”
„Svoje som spravila. To už zvládnu. Cas vie čo má robiť.”
„Okej teda, keď chceš ostať ostaň.” odpovedal Dean a potom už nič nepovedal len pustil na hlas hudbu a zvyšok cesty Alex ignoroval. Až kým nezaparkoval pred Bobbyho domom neprehovorili ani jeden. Potom Dean vypol rádio ale nezdalo sa, že by chcel vystúpiť.
„Keď máš teda čas, mal by som predsa len zopár otázok." prehovoril neskôr.
„No dobre pýtaj sa."
„Veľmi to nechápem, ako je možné, že tvoj otec je anjel."
„Tak je to dosť komplikovaný príbeh. Môj otec bol anjel a matka ako som ti už vravela je čarodejnica."
„Takže ona sa ako čarodejnica bežne stretáva z anjelmi alebo tak nejako?”
„Nie. Myslím, že mama o anjeloch nič nevie a ani v nich neverí. Ako vravím, venuje sa mágii. nie je veriaca.”
„Teda tvoja mama nevie kto je tvoj otec? teda myslím to, že je anjel?"
„Nie, doteraz to nevie. Ani nevie čo teraz robím. Nikto s mojej rodiny. Myslia si, že pracujem v zahraničí. Niekedy ich zájdem pozrieť a to je asi všetko."
„Ale potom nechápem. Ako sa to celé stalo? Ako si sa dostala k anjelom keď tvoja mama o nich nevie. Potom si nevedela od začiatku kto si?"
„Nie, mala som v podstate normálne detstvo. To čo mama robila, som sa vždy snažila čo najviac ignorovať. Neverila som tomu. Predtým ako som sa dozvedela pravdu o tom kto bol môj otec, bola som veľmi racionálna. Už ako malé dievča. Nebola som veriaca. neverila som v boha ani anjelov, v mágiu, vo vôbec nič nadprirodzené ako sú duchovia démoni a všemožné príšery, s ktorými sa ty bežne stretávaš už od detstva. Neverila som ničomu, čo som nevidela na vlastné oči a aj keď som niečo nevysvetliteľné videla snažila som sa to nejako racionálne vysvetliť, aby som nemusela pripustiť, že to bolo niečo nadprirodzené."
„Teda, kto by to bol povedal. Nikdy by som nepovedal, že si bola taká. vždy sa mi zdalo ako by si v takomto svete žila vždy." usmial sa Dean
„Nie, to iba tak posledných šesť rokov.”
„Ako si sa teda dozvedela, že si anjel?"
„Zistila som to keď som mala osemnásť, ale zvláštne schopnosti som začala mať už v pätnástich. Aj keď som si to vtedy veľmi nepripúšťala. Ako prvé som mala schopnosť vidieť duchov. Potom som mala isté predtuchy, alebo sny ktoré sa splnili. Mama, keďže ona mala z nadprirodzenom skúsenosti si myslela som, že médium a vzala mak miestnej veštici. Tá tvrdila, že je vo mne niečo zvláštne, ale nevedela to pomenovať. Snažila sa ma naučiť tieto schopnosti využívať, ale vôbec mi to nešlo. Síce som nebola veriaca, neskôr som začala mat zvláštne sny, ktoré sa vždy nejako týkali anjelov. Vtedy som sa o to začala zaujímať. Prečítala som si nejaké knihy o anjeloch, ale len tak zo zvedavosti. Stále som ničomu s toho neverila. Len pár dní po osemnástich narodeninách za mnou prišiel Nathaniel a povedal mi kto v skutočnosti som. Potom mi dal návrh. Dajú mi väčšiu silu a naučia ma využívať schopnosti ,čo by som už aj tak mala a on sám si ma vezme pod ochranu, ak sa teda pridám k nim.”
„A to si akože, len tak hneď uverila a prijala to?” opýtal sa Dean.
„Nie hneď nie. Nejaký čas som o tom uvažovala. Nevedela som čo robiť, lebo mi to zmenilo celý život a nemohla som sa s nikým ani poradiť, takže to bolo len na mne. Mohla som mať normálny život, skončiť školu nájsť si prácu, ale vždy som mala pocit, že to nie je nič pre mňa. A aj tak by som už nemohla, len tak normálne žiť a zabudnúť na to čo som sa dozvedela. Nateov návrh znamenal niečo úplne iné, niečo čo by som by som inak nikdy nezažila, pretože ako obyčajný človek, by som asi nikdy neopustila rodné mesto. Ale takto som mohla som spoznať svet. Pomáhať ľudom a využiť svoje schopnosti na niečo dobré a nie ich len tak nechať nevyužité. skrátka som to nemohla odmietnuť. Takže som sa stala jednou z nich. Teda jednou zo strážnych anjelov a odvtedy chránim ľudí za ktorými ma pošlú."
„Strážni anjeli aj takí existujú?” prekvapil sa Dean
„áno je to jedna pod skupinka anjelov, v podstate to ani nie sú pravý anjeli. Ale väčšinou predtým boli ľuďmi. Do tejto skupiny vyberajú výnimočných ľudí, ktorý už v živote konali dobro. Niektorí s tých čo chránim, sú práve tí vyvolení, ktorí sa po smrti stanú strážnymi anjelmi."
„Tvoj otec bol tiež patril do tej skupiny? bol pred tým človekom?"
„Nie, môj otec bol pravý anjel, tak ako Cas alebo Nate. Mal nejakú úlohu pre ktorú ho poslali na Zem a tu sa zoznámil z mojou mamou."
„čo s ním stalo?"
„V podstate ani neviem. Nikdy som sa o to nezaujímala. Ale pokiaľ viem, tým čo bolo medzi ním a mamou porušil pravidlá a za trest ho poslali na zem. Všetko čo viem, je že sa narodil sa ako človek a ani nevie kým predtým bol."
"Len ešte jedno nechápem. Čo má táto záležitosť so mnou? teda prečo ma chrániš? chcú mať zo mňa tí hore anjela keď zomriem, alebo ako?” opýtal sa Dean trochu pobavene pri tej predstave, že by práve on mal byť anjelom. Práve on. Síce už teraz mal v žilách krv anjela, ale to ešte nič neznamenalo.
"Ja neviem Dean, to mi nikdy nepovedali.” odpovedala mu Alex. Nikdy si nemyslela, že práve toto by bol dôvod, prečo ho mala chrániť. Ak išlo len o to Nate je to vždy na rovinu povedal, s Deanom teda musia mať nejaké iné plány.
„Nate vždy tvrdil len, že na teba musím dohliadnuť, pretože pre teba majú veľmi dôležité plány v budúcnosti, ale nikdy mi nepovedal o čo presne ide.”
„A to miesto keď si ma to vzala, čo je to vlastne za miesto?" zmenil tému Dean a tú predošlú radšej nechal tak.
„Je to zvláštne miesto. Ten dom je vlastne niečo ako kus neba tu na Zemi. Tam sa zdržiavajú anjeli, ktorí majú dole nejakú úlohu. Je to niečo ako ich veliteľstvo."
„a kde to je, že si to nikto nevšimol?"
„Nemôže si všimnúť. Len anjeli ten dom dokážu vidieť a takisto len anjeli sa do neho dostanú."
„Máte to tam pekné." skonštatoval Dean, síce toho nevidel veľa. Postate len jednu miestnosť a aj v tej chvíli myslel na toľko vecí, že si nestihol, ani všimnúť kde je.
„To áno." Súhlasila Alex z úsmevom.
„Nejako tak to vyzerá aj v nebi?"
„Ako to mám vedieť? Nikdy som tam nebola."
„Akože nebola? myslel som, že keď si..."
„Len úplní anjeli sa tam môžu ísť. Ja keďže som s časti človek a mám teda ľudské telo nemôžem.” vysvetlila Alex a potom sa znova usmiala a opýtala sa „tak máš ešte nejaké otázky?”
„Nie, myslím, že na teraz už nie.” odpovedal Dean potom kývol hlavu smerom k tomu a opýtal sa
„Ideme dnu?”
„Chod, ja už pôjdem.”
„Myslel som, že chceš Samovi a Bobbymu povedať pravdu.”
„áno ale nie teraz, už je veľmi neskoro. Bobby už isto spí a Sam má teraz iné problémy. Nechajme to na zajtra.” navrhla Alex.
„Dobre ale potom sa s toho už nevyhovoríš.” povedal Dean zasa tým istým nahnevaným tónom ako predtým, ktorý sa už predtým počas ich rozhovoru takmer stratil a vystúpil z Impaly.
„Veď to ani nechcem. Neboj sa.” uistila ho Alex, keď tiež vystúpila. Potom už chcela odisť ale Dean ju ešte zastavil
„Počkaj ešte. už mi môžeš povedať kde vlastne ideš?”
„Teraz za Casom. Pozrieť sa ako pokračuje jeho plán a potom domov si trochu oddýchnuť.” odpovedala mu Alex priamo, veď teraz už nemala dôvod niečo tajiť.
„Domov? Nikdy som sa nespýtal kde to vlastne bývaš.”
„V New Yorku.”
"V New Yorku? to je dosť ďaleko, ale to ti očividne nerobí problém."
„Nie. Môžem ísť aj ďalej. Napríklad aj za rodinou a chvíľu na to byť zase tu. To sa mi na tom všetkom čo dokážem páči najviac."
"áno je to praktické, ušetríš tým veľa času." súhlasil Dean.
"no áno, ale ty by si aby svoju Impalu nemenil." podpichla ho Alex zo smiechom.
"Nie, ja mam najradšej staromódny spôsob. a moju krásku by som za nič na svete nevymenil." súhlasil Dean, potom ešte dodal.
„tak teda zajtra."
„Budem tu hneď ako budem môcť." potvrdila mu Alex, mala pocit, že si myslí, že sa bude chcieť, nejako vyhnúť tomu, aby ostatným povedala pravdu.
„Dobrú noc Dean.” povedala mu ešte na rozlúčku.
„Aj tebe dobrú noc Alex.” prikývol Dean, ale Alex už bola preč. Dean sa inštinktívne poobzeral sa okolo seba, ako keby čakal, že tam ešte niekde je. pretože si na to, ešte nezvykol a potom vošiel do domu.

„Takže sa tváriš, že mi pomôžeš a nakoniec tvoj plán je, že ma chceš zabiť?” zhrnula Ruby potom čo jej a Samovi Castiel vysvetlil celý plán.
„To len akože. v skutočnosti sa ti nič nestane.” snažil sa vysvetliť Cas.
„Ja viem. Len som žartovala. Nepochopíš vtip? Tam v nebi musí byť poriadna nuda, keď ste tam všetci takí ako ty.” odpovedala mu Ruby posmešným tónom, čo Castiela očividne nahnevalo a oplatil jej to rovnako.
„Hlavne, že v pekle je taká zábava čo? tak prečo si potom neostala tam?” opýtal sa podráždene.
„No tak prestaňte! Teraz nepotrebujeme, aby ste sa tu pohádali.” prerušil ich malú výmenu názorov Sam, ktorý tam väčšinu času len sedel a zdržal sa akýchkoľvek komentárov.
„Veď ja nič nerobím.” zatvárila sa urazene Ruby. „Len som sa snažila trochu rozveseliť nášho okrídleného priateľa, ale vidím, že to asi nebude také jednoduché, ak nie rovno nemožné.”
„Jedno nechápem Ruby, pri tom všetkom čo sa deje, ako môžeš mať takú dobrú náladu?”
poznamenal Sam.
„Ja sa len snažím nenerváčiť ako vy dvaja.”
„Ako mám byť pokojný? Veď ide predsa o tvoj život a o naše dieťa?”
„Nič sa nestane, Castiel predsa sľúbil, že neublíži mne ani dieťaťu. Ty mu neveríš?”
„O to nejde, že by som neveril. Len mám strach.”
„Pokiaľ všetko pôjde podľa plánu, všetko dobre dopadne. Budete môcť byť spolu a vychovať vaše dieťa. Len Ruby sa bude musieť stále ukrývať, pretože ak niekto zistí, že žije dostaneme sa všetci do veľkých problémov." dodal Cas, aj keď tam inak, keď už všetko vysvetlil, inak len ticho stál opretý o stenu. Už nepovedal ani slovo, aby sa zase nezačal hádať z Ruby.
„Áno hlavne ty. Takže ti ďakujem, že to pre nás robíš. Síce ani neviem prečo." poznamenal Sam.
„Ty a Dean ste jediný priatelia, ktorých tu na Zemi mám, takže keby niečo vždy rád pomôžem. A Ruby nám svojho času dosť pomohla, síce to ostatní tak nevidia, takže je to dlhujem." vysvetlil svoje konanie Castiel. Potom sa na chvíľu odmlčal a neskôr prehovoril ale už na inú tému.
„Pri tom všetko čo sa tu deje, nemal som čas pozisťovať niečo o tom tvojom probléme Sam. Keď sa toto skončí, sľubujem, že zistím čo sa dá robiť."
„Vďaka Cas. Ale myslím, že už to nebude treba."
„Akože nie?"
„Jeden Bobbyho priateľ mu povedal, že mám nosiť tento náramok vraj je z posvätného kovu a zablokuje to všetky moje schopnosti. Zdá sa, že to funguje pretože, odkedy ho mám, nemal som žiadne problémy ako predtým." vysvetlil Sam zatiaľ čo si vyhrnul rukáv a ukázal anjelovi náramok.
Cas si len ticho prezrel náramok a potom povedal.
„No vyzerá to, že by to mohlo fungovať. Posvätný kov je silné, ako to povedať kúzlo takže, by nemalo nechať nič démonské nechať prejsť na povrch. Len si ho nesmieš dať dole, lebo ktovie čo by sa stalo."
„To je úžasné, že sa problém vyriešil, ale čo ja? Ja neviem neublíži mi to keď sa ho náhodou dotknem?" opýtala sa Ruby, očividne mala ako démonka problém z vecami, ktoré boli vysvätené alebo nejakým spôsobom posvätné.
„Ja neviem môžeš to skúsiť." odpovedal Cas s trošku sarkastickým podtónom.
„Ale čo niekto, predsa len vie povedať vtip. kto by to povedal." znovu ho podpichla Ruby.
„Nie vážne. Môžeš to skúsiť. Inak nezistíme čo to spraví." povedal Cas teraz už vážnym tónom, takže to vyzeralo, že to naozaj myslí vážne a nežartuje.
„Nie vďaka, radšej nie."
„Ale nemalo by ti to ublížiť, teda nie keď s tým prídeš len náhodou do kontaktu." dopovedal Cas a zapozeral do prázdna a chvíľu ostal ticho, až potom prehovoril.
„Idem sa trochu prejsť po okolí a zistiť ako to vyzerá. Ostaňte tu a tvárte sa ako by sa nič nedialo.” Len čo dokončil vetu už ho nebolo.
„áno, to sa povie, akoby sa nič nedialo. Keď sa tu každú chvíľu môže objaviť celá anjelská armáda." zašomral Sam viac menej len tak pre seba.
„Len pokoj Sam, určite to dobre dopadne. Trochu sa uvolni." povedala mu Ruby zvodným tónom, a nežne ho pohladkala po tvári.
„Teraz nie Ruby. Skutočne sa na to necítim." odmietol Sam, chytil jej ruku a dal si ju preč z tváre.
„No dobre ako chceš, chcela som ťa trochu rozptýliť. Ale ak sa ti to viac páči, môžeme tu len tak sedieť a čakať." odpovedala Ruby urazene si prekrížila ruky a už viac neprehovoril rovnako ani Sam, len tam tak sedeli a čakali čo sa bude diať.

„Tak som tu Cas." prihovorila sa Alex anjelovi, keď za mu objavila za chrbtom, zdalo sa že bez toho aby si to všimol, lebo keď sa mu prihovorila tak sa trochu mykol.
„Nemôžeš takto... vyľakala si ma." napomenul ju trochu nahnevaným hlasom.
„Ale čo, aj anjeli sa boja? to som nevedela." doberala si ho Alex.
„Tak predstav si, že ja sa." odpovedal stále podráždene Cas.
„Si nervózny. Je toho na teba asi priveľa, braček."
„Tak zrazu som ti brat?"
„Vždy si bol. Trochu mi trvalo, kým som to prijala vzhľadom na to za akých okolností sme sa stretli, ale si môj brat. Či nie?"
„Áno som tvoj brat. Síce teoreticky som tvoj strýko." opravil ju Castiel.
„Nate vždy vravel, že ste viac moji bratia, ale to je teraz jedno."
„Trvalo ti to nejako pridlho.” zmenil tému Cas aj keď hovoril stále rovnako podráždene.
„Áno viem, trochu sa to skomplikovalo. Ale Nateovi som to povedala, takže by malo byť všetko podľa plánu" vysvetlila stručne Alex. Nemala náladu práve vtedy rozoberať detaily toho čo sa stalo.
„A je v všetko v poriadku , s tvojim chránencom?" opýtal sa Castiel, viac menej len zo slušnosti pretože, obyčajne sa nezvykol zaujímať o to čo Alex robila. To bola Nathanielova úloha a on mal na starosti iné veci.
„S Deanom? áno v najlepšom poriadku."
"Bola si za Deanom?"
Alex prikývla.
„To si ma tam nechala stáť a všetko nechala tak, aby si letela za svojim milovaným?” vybehol na ňu Cas znova nahnevane. Nikdy jej neprestal vyčítať jej city k Deanovi. Už odkedy sa pre ním preriekla. Akoby lásku považoval za hriech. Ale on bol anjel nemohla od neho čakať, že by to pochopil
„Nemiešam svoje city s prácou Cas. Šla som tam lebo išlo o život! Jasné?" vyštekla na neho. Potom sa na chvíľu zamyslela a opýtala sa ho.
„Počuj čo je to dnes s tebou? Takéhoto som ťa ešte nevidela. vždy si taký vážny a povedala by som, že až prehnane pokojný.”
„Možno máš pravdu a skutočne je to na mňa priveľa.” priznal Cas.
„Nuž sám si sa na to dal, nikto ťa o pomoc nežiadal.”
„Ja viem.”
„Tak a ako to ide?”
„Podľa plánu, Sam je z Ruby v tom dome čo som ti hovoril ja idem za bratmi. pridám sa k nim akoby nič. Budeš tam aj ty?”
„Nie, nemyslím, že je to dobrý nápad vzhľadom na to, že som Nateovi povedala, že mu poviem kde je Ruby a viac ma to nezaujíma. Idem domov potom mi daj vedieť ako to dopadlo.” odpovedala mu Alex. Síce bola zvedavá čo sa tam bude diať ale nechcela sa pliesť niekam kam nepatrí. Toto bola záležitosť pravých anjelov. Vojakov. Nie jej. Ktorej úlohou bolo chrániť, nie bojovať. Bola by vzbudila príliš pozornosti, keby tam bola. Hlavne po tom čo tvrdila, že ju to nezaujíma, a čo bude z Ruby je jej úplne jedno.
„Tak dobre.” súhlasil Castiel. Alex už čakala, že odtiaľ hneď zmizne pretože, on sa nikdy nezvykol rozlúčiť, ale on ešte ostal.
„Čo sa vlastne stalo z Deanom?” opýtal sa.
„Myslela som, že vieš všetko.”
„Bol som zo Samom.” odpovedal Cas, ako vysvetlenie toho, že nemal čas zisťovať čo sa deje, keď bol zamestnaný niečím iným a mimo anjelského diania.
„Myslím, že sa to všetko aj tak dozvieš a teraz nemáme čas na vysvetľovanie.” odpovedala mu Alex a dodala „Tak teda držím palce.” Hneď nato zmizla.
Castiel tam ostal stáť sám na lúke neďaleko domu v ktorom sa ukrývala Ruby. Chvíľu len zamyslene pozeral do tmy, síce pre neho tma nebola, keďže anjeli vidia aj v tme a potom tiež zmizol.

Najbližšiu hodinu sa nič neudialo. Sam a Ruby stále len sedeli pri stole jeden vedľa druhého. Ruby sa ešte pár krát pokúsila Samovi prihovoriť a nejako ho upokojiť, ale bez úspechu. Sam bol celý večer a rovnako celú noc úplne bez nálady, tak to nakoniec vzdala.
„Sú tu.” prehovorila po dlhšej dobe ticha.
„Si si tým istá?” opýtal sa Sam, ktorý okamžite spozornel, keď začul tie slová.
„áno som. Keď sú nablízku anjeli, cítim to. Je to ako... no ani neviem, je to skrátka dosť nepríjemný pocit, ver mi sú tu.”
„čo budeme robiť?” okamžite začal panikáriť Sam.
„Nič, necháme to na nich. Castiel povedal, že sa máme tváriť, akože nič nevieme.”
odpovedala mu Ruby, snažiac sa ho upokojiť, aby neurobil nejakú hlúposť, ktorou by všetko pokazil.
„No dobre ja len....” Sam zastal uprostred vety, pretože ho prerušil hlas prichádzajúci z vonka. pravdepodobne jedného z anjelov.
„Vieme, že ste tam, tak radšej vyjdite, lebo to môže byť ešte horšie.” vyhrážal sa. Rozhodne ani trochu neznel ako anjel, pomyslel si Sam. Síce ho to neprekvapovalo. Skutočných anjelov a nie tých dobrých z nedeľnej školy, už nejakú tú chvíľu poznal.
„No čo stojíš, ideme nie? to aby nás vyhodili do povetria aj z domom, alebo čokoľvek myslel tým, že to bude horšie, v pláne nebolo.” zažartovala Ruby.
„Idem, ale určite mu môžeme veriť?” rozmýšľal stále Sam.
„Ako tak vidím v tejto chvíli nemáme inú možnosť. Castiel je naša jediná šanca, tak pod už.” naliehala Ruby a potiahla ho za ruku smerom ku dverám potom otvorila a vyšla ako prvá.
„Už som tu, majte trochu trpezlivosti.” prihovorila sa im Ruby jej typickým provokačným spôsobom. Potom odvážne vykročila s nim a prezrela si skupinku anjelov čo tam stála, všetkých ich pohľadom premerala a hľadala medzi nimi Castiela, tak ako sľúbil, že tam bude.
„Teda, musím povedať, že som polichotená, to všetci ste prišli len kvôli mne?” podpichovala ich aj naďalej.
„Vieš dobre, prečo sme tu tak si nechaj tie zbytočné reči.” prehovoril znovu anjel, ktorí stál vpredu, pravdepodobne ich veliteľ.
„áno viem, že ma chcete zabiť, ale prečo by sme si nemohli predtým trochu pokecať v mene starých časov. Viete napriek všetkému vás rada zase vidím. Teda niektorých vás vidím prvý krát, ale z niektorými som už mala tú česť. Napríklad ty.” ukázala smerom ku Castielovi.
„Musím povedal, že si bol môj najobľúbenejší. Vždy taký vážny a poslušný. Ako sa to voláš, mal si také zvláštne meno.... Áno už viem Castiel. Rada ta opäť vidím Castiel.” provokovala ho z úsmevom
„Ja nemôžem povedať to isté Ruby. Vždy si bola len klamárska potvora, takže nemôžem povedať, že som rád, že ťa vidím. Najviac môžem povedať, že som rád, že je to naposledy.” prihovoril sa jej Castiel, snažiac sa tváriť čo najdôveryhodnejšie pred svojimi bratmi, síce klamanie nebolo jeho silnou stránku, vlastne to nikdy predtým ani neurobil. Pohol rukou a Ruby odhodil naspať k domu, práve keď sa Sam odvážil vyjsť von, aby videl čo sa deje. Okamžite pribehol k nej a chcel jej pomôcť stať.
„Nechaj ma Sam, toto zvládnem sama.” odstrčila ho Ruby. Keď chcela vstať Castiel sa nečakane objavil pri nej a silno ju pritlačil k stene.
„Bude lepšie ak sa nebudeš brániť” povedal jej a potom jej položil ruku na čelo, tak ako keď anjeli zabíjali démonov. Ruby mu však stihla zobrať dýku a chladne mu povedala.
„Nebudeš to mať také ľahké, anjelik.”
„Čo tým chceš urobiť? myslíš, že mi dokážeš ublížiť?” vysmieval sa jej Castiel
„No za pokus nič nedám.”
„No tak to skús, ale radím ti rýchlo.” odpovedal jej Castiel a zrazu držal v ruke druhú dýku a bez váhania Ruby bodol. Nasledoval záblesk a hneď na to sa Ruby zviezla k zemi.
Sam zúfalo vykríkol jej meno a okamžite sa rozbehol za ňou. Zdvihol ju zo zeme a objal ju. Potom zdvihol hlavu a z nenávisťou sa pozrel na Castiela, ktorý stále stál pred ním a vyčítavo sa opýtal
„Cas, ako si mohol? myslel som, že si môj priateľ."
„Mrzí ma to Sam, ale priateľstvo s človekom, veľmi nezaváži proti príkazom z hora.” odpovedal mu Cas a potom zmizol, hneď na to aj ostatní anjeli.
„No dobre len si zmizni! veď čo iné od vás čakať?! všetci ste len banda debilov!” kričal za nimi nahnevane zatiaľ čo stále objímal Ruby, ktorá naozaj pôsobila ako mŕtva. Všetko to vyzeralo tak dôveryhodne, že Sam dokonca na chvílu aj uveril, že je mŕtva, a že ich Castiel zradil. Nevedel si predstaviť, čo by v takej situácii robil. Keby bola navždy preč ona aj dieťa, ktoré síce nikdy nemal v pláne mať, ale uvedomil si, ako ho veľmi chce.
„Mohol by si prestať s tou melodrámou? už sú všetci preč.” prerušila jeho úvahy Ruby keď zrazu otvorila oči.
„Ja myslel som si... Vyzeralo to tak reálne.” Prehovoril Sam prekvapene, ale zároveň z úľavou.
„To bol plán. Keby to nevyzeralo reálne, neuverili by tomu.” odpovedala mu Ruby zatiaľ čo sa zo Samom dvíhali za zeme.
„Ale vyzeralo, to že ťa naozaj bodol a to svetlo.”
„Nejaký anjelsky trik, Castiel je v tom dobrý.”
„Myslíš, že mu to uverili?”
„To neviem, ale keby nie len tak by neodišli. Ale naisto to asi budeme vedieť, až keď sa znova stretneme s Castielom.”
„No dobre, dúfam že sa čoskoro ukáže." súhlasil Sam. Nervózne poobzeral okolo a potom pozrel znova na Ruby.
„Poďme odtiaľto nemyslím, že je dobrý nápad ostávať.”
„Nezdá sa mi, že by sa sem plánovali vrátiť, ale ak potom budeš pokojnejší tak poďme.” súhlasila Ruby.
„Ale kde pôjdeš teraz?”
„O to sa netráp, viem ešte o pár miestach kde by som mohla ísť a ostať tam pár mesiacov. Teraz bude jednoduchšie sa ukryť, keď anjeli ma už nebudú hľadať.”

Alex sa zobudila na závan vzduchu v izbe. Okamžite sa strhla, otvorila oči a posadila sa na posteli. Keď sa v pološere lepšie po izbe poobzerala uvidela ho. Stál pri okne tak ako vždy vo svojom dlho kabáte a tváril sa veľmi vážne.
„Castiel toto mi nerob, zobudil si ma.” prihovorila sa mu trochu nahnevane a načiahla sa k nočnej lampe aby rozsvietila.
„Prepáč ja... občas zabúdam, že potrebuješ aj spať.”
„Pravdaže potrebujem spať, som spolovice človek, Cas.” Odpovedala mu Alex z úsmevom. Potom keď sa trochu zorientovala opýtala sa
„Koľko je hodín?”
Castiel ukázal na hodiny stojace na nočnom stolíku. Ukazovali niečo po šiestej ráno. To by už mohla aj vstať. Síce keď sa to tak vezme, ani veľa nespala. Ľahla si až neskoro po polnoci. Ale na druhej strane ona nepotrebovala spať veľa, stačilo jej len pár hodín a bola oddýchnutá. Anjeli nespia a aj keď ona spala, tak asi pre tú anjelsku časť nepotrebovala spať tak dlho, ako ostatní ľudia.
„No dobre, dobre, už som hore.” odpovedala mu a postavila sa z postele. Mala oblečené len tričko v ktorom zvykla spávať a staré kraťasy, ale pred ním sa nemusela cítil, trápne. Bol to anjel a navyše jej brat. Prešla k skrini a začala niečo hľadať pritom sa opýtala.
„Prečo si tu? stalo sa niečo?”
„Nie, ale povedala si, že ti mám dať vedieť ako to dopadlo.” odpovedal jej Cas zatiaľ čo sa ju snažil nesledovať. Síce stále ho prekvapovalo, že sa správala ako človek. On ju nikdy nebral, ako človeka, skôr ako anjela, ale musel uznať, že čiastočne patrila do oboch svetov. Alex skončila z prehrabávaním sa skrini a potom odišla do kúpeľne odkiaľ o pár minút vyšla už oblečená ako obyčajne. V modrej blúzke a džínsoch. Castiel stále čakal pri okne, ani sa nepohol.
„A môžeš tu hovoriť či, radšej pôjdeme na nejaké bezpečnejšie miesto?" opýtala sa ho.
„Čo? .. nie, myslím, že tu je to bezpečné." odpovedal jej Cas akoby ho vytrhla, zo zamyslenia. Nech už myslel na čokoľvek. Alex si nevedela predstaviť, na čo asi tak anjeli myslia, alebo o čom bežne uvažujú.
„Tak tak teda hovor." navrhla mu a tiež sa oprela o okno vedľa neho. Zvykla pri tom okne stáť a pozerať sa na mesto. Pravdaže keď na to mala čas, pretože, v tom byte, ktorý jej pred rokmi zohnal Nate, keď sa rozhodla, žiť v spojených štátoch, keďže väčšinu chránencov mala práve tam, netrávila veľa času.
„Všetko dopadlo ako malo. Pre všetkých je Ruby mŕtva" odpovedal jej Cas stručne.
„Aha, to som rada, že všetko vyšlo podľa v plánu. Takže bratia sú spokojní?"
„Vieš Alex, tým sa zasa všetko nevyriešilo, stále je tu veľa iných problémov.”
„O tom mi hovor. tiež ich mám akurát dosť.” vzdychla si Alex.
„Prečo? čo sa deje?” opýtal sa Cas. Alex až prekvapovalo, že o ňu prejavuje taký záujem. Veď za ten čas čo sa poznali neboli práve najlepší priatelia. Vždy sa k nej správal odmerane ako aj ona k nemu.
„Ide o Deana, teda o Winchesterovcov.”
„Včera si hovorila, že je v poriadku.” nechápal Castiel.
„Veď je. Ale už vie o mne celú pravdu. Myslím, že to nevzal práve najlepšie a navyše chce aby sa dozvedeli aj Sam a Bobby.”
„Vie o tom Nathaniel?”
„áno, včera som s ním aj o tom hovorila.”
„Ale keď to už Dean vie. Nemáš dôvod to ďalej tajiť. Jednoducho im to povedz.”
„Vďaka Cas. To nie je také ľahké. Bez urážky, ale anjel, ktorí nemá z ľuďmi veľa skúseností a nevie ako to medzi nimi chodí, mi asi veľmi neporadí.”
„áno je pravda. Nemôžem ti radiť v ľudských záležitostiach.” odpovedal Cas takým tónom, že nevedela či sa urazil, alebo nie.
„Ja im to nejako poviem. Netráp sa tým.” odpovedala mu.
„No dobre ja už musím isť.”
„Pravdaže, tiež máš svoje povinnosti. Len choď.” súhlasila Alex „A rada som sa s tebou porozprávala, aspoň raz bez hádok.” dodala a usmiala sa. Castiel len prikývol bez toho, aby sa aspoň pokúsil opätovať jej úsmev, však prečo by aj, on sa nikdy neusmial, tak ako ani žiadny anjel, ktorého Alex dovtedy stretla, a potom zmizol.

Keď sa Alex konečne odhodlala ísť za Winchesterovcami, bolo už po ôsmej. Tento krát nevošla prednými dverami ani neklopala. Bobby jej niekoľko krát povedal, že ona tak isto ako Dean a Sam tam môže prísť kedykoľvek, to teraz využila. Veď už nemalo zmysel skrývať svoje schopnosti. Aj tak sa všetko dozvedia. Prechádzala po chodbe a rozmýšľala, za kým isť ako za prvým. Dean pravdepodobne ešte spí. Aj keby nie, asi by k nej nebol práve najmilší. V tej chvíli by jej padlo najlepšie porozprávať sa z niekým, kto ju pochopí. Napríklad z Johnom. Ale skôr ako sa stihla rozhodnúť otvorili sa dvere a vošiel Sam. Vyzeral prekvapene, keď ju uvidel.
„Alex čo tu robíš takto skoro?"
„Len teraz som prišla a ako vidím aj ty." prihovorila sa mu.
„áno, bol som s Ruby, pomáhal som jej zabývať sa v novom úkryte. Zdá sa, že to včera dopadlo dobre." odpovedal jej Sam. Ako sa tak na neho Alex pozerala, pôsobil spokojne a uvoľnenejšie ako v poslednej dobe. Posledné týždne boli pre neho obzvlášť ťažké, ale zdalo sa, že sa to aspoň čo sa jeho týkalo obrátilo k lepšiemu. Alex to tešilo kvôli nemu aj keď nevedela či je dobrý nápad teraz mu hovoriť pravdu. Pridávať mu ďalšie problémy , keď ich už mal akurát dosť. Ak by to bolo na nej asi by ešte počkala, ale potom by zasa nenašla správny okamih ktovie dokedy. A hlavne už to nebolo na nej. Ak to nepovie ona, Dean to urobí bez váhania.
„áno viem hovorila som s Casom." odpovedala mu.
„Kedy si s ním hovorila?" prekvapil sa Sam.
„Bol za mnou ráno."
„Tak predsa ste až taký dobrý priatelia?"
„Neviem či by som ho nazvala priateľom." odpovedala Alex pri pomyslení na to, aký bol vždy ich vzťah od začiatku raz sa hádali potom boli zadobre a potom dodala
„Ale poznáme sa už dosť dlho.”
„Ale odkiaľ sa s ním poznáš? veď si sa mu vždy vyhýbala." nechápal Sam „alebo je to jedna s tých veci o ktorých nechceš, alebo nemôžeš hovoriť?"
„Nie Sam, už nechcem žiadne tajnosti. Všetko ti vysvetlím, ale bola by som rada keby bol pri tom aj Bobby, tiež si to zaslúži vedieť."
„A čo Dean?"
„Ten to už vie. Hovorila som s ním o tom včera a myslím, že sa na mňa hnevá. Zaobídem sa aj bez jeho pripomienok.”
„No dobre pôjdem po Bobbyho o tomto čase už bude určite v knižnici.” súhlasil Sam.
„A ak stretneš Johna povedz aj jemu, myslím že by sa mi hodil aj niekto kto by ma podporil."
„No dobre. Poviem aj otcovi síce vôbec nechápem o čom hovoríš."
„Hneď sa všetko dozvieš." uistila ho Alex a potom Sam odišiel za Bobby a Alex zamierila do obývačky. Snažila sa ešte na rýchlo si zopakovať, čo im vlastne povedať, aj keď stále nemala vlastne nič pripravené. Po chvíli sa Sam vrátil aj s Bobby a Johnom. Alex sa uľavilo, že prišiel aj on. Aspoň tak bude niekto kto ju možno podporí.
„Sam hovoril, že chceš s nami hovoriť. Niečo sa deje Alex?" opýtal sa Bobby.
„Všetko je v poriadku. Ja len, len vám musím povedať niečo veľmi dôležité čo som vám roky tajila. Chcem aby ste vedeli, že to nie je nič zlé a nikdy som vám nechcela ublížiť...”." začala vysvetľovať Alex ale vtedy ju prerušil Dean, ktorý sa objavil vo dverách.
„Prestaň sa vykrúcať a povedz to rovno. alebo mám ja?" Prihovoril sa jej nepríjemným tónom, z ktorého bolo poznať, že pravdu stále neprijal.
„Dean." povedala Alex potichu. Práve on bol práve v tej chvíli ten posledný koho tam chcela vidieť.
„Nie ja to poviem sama." odmietla Alex
„Tak teda ja čakám." odpovedal stále nepríjemne Dean
„Dean daj jej pokoj a nechaj ju hovoriť." napomenul ho John.
„No dobre ako chceš Dean tak na rovinu.” odpovedala Alex a venovala mu podobne nepríjemný pohľad akým on v poslednej dobe pozeral na ňu.
„Už som vám hovorila o svojej rodine. Teda, že som vyrastala len z mamou a otca som nikdy nepoznala. To aj vlastne aj pravda. Nikdy som sa s ním nestretla, ale už nejakú dobu viem kto to je, teda presnejšie kto bol."
„Nerozumiem. čo s tým má spoločné tvoj otec?" nechápal Sam
„To že Alexin otec nebol obyčajný človek. Teda vôbec to nebol človek. Bol to anjel." dopovedal za ňu Dean, ktorému došla trpezlivosť.
„Vďaka Dean. Pretože sama by som to nepovedala čo?” vybehla na neho Alex nahnevane.
„Nemám náladu na polhodinové predslovy o tvojej rodine.” nedal pokoj Dean.
„Dean mohol by si do nej už prestať zapárať? síce nechápem čo sa medzi vami stalo a ako si to zistil, ale ona za to nemôže. a neurobila nič zlé.” zastal sa jej John.
„Vďaka John, ja to zvládnem.” odpovedala mu Alex
„áno je to pravda. Môj otec bol anjel."
„Anjel? Ale to... to nie je možné. nikdy som nepočul o niečom takom.." uvažoval Sam.
„Keď sa na tým zamyslíš dáva to zmysel. Keď som si na Alex začal všímať niečo zvláštne, preštudoval som si pár kníh a skutočne sa v mnohých starých príbehoch píše. O anjeloch, väčšinou padlých, ktorý mali deti z ľuďmi. Oni potom boli väčšinou ľudia, ale mali schopnosti ako anjeli." vysvetlil John.
„Tiež som o tom už čítal ." potvrdil Bobby „Ale nikdy by mi nenapadlo, že sa to mohlo naozaj stať a v dnešnej dobe. A nikdy by mi nenapadlo, že ty..." zastavil sa uprostred vety a prísne sa pozrel na Alex.
„Ja viem. Chápem, že je to pre váš všetkých šok. A chápem aj to, ak sa hneváte, ale prosím nech už urobíte čokoľvek. Aj ak ma už nebudete nikdy chcieť vidieť. Nechajte ma to vysvetliť." žiadala ich Alex a Bobby aj zo Samom prikývli. Alex sa zdalo, že nevyzerali tak nahnevane ako Dean, ktorý na ňu od dverí stále len nepríjemne zazeral, tak dúfala, že ju dokážu pochopiť. V skratke im porozprávala to čo minulú noc Deanovi a potom jej neostalo nič iné ako dúfať, že jej to jedného dňa dokážu odpustiť, aj keď si uvedomovala, že to už nikdy nebude to také ako predtým.

Po nejakom čase

Dean sa pripravoval sa na ďalší prípad, sám. V poslednej dobe bol na všetko sám. Chvíľu uvažoval, že zavolá Samovi, aby šiel s ním, ale potom ten nápad zavrhol. Sam aj tak nebude chcieť, má predsa teraz iné priority, v prvom rade sa musí hrať na otecka. Zo začiatku sa Dean snažil udržať si dobrý vzťah z bratom tak ako mu to sľúbil, ale musel pripustiť, že sa odcudzili. Hlavne odkedy sa mu narodila dcéra. Sam bol posledné týždne skoro stále s ňou a Ruby. Možno by to nebolo tak keby Dean nebol taký tvrdohlavý, keby sa dokázal zmieriť s tým, že Sam má teraz aj inú rodinu. Keby dokázal byť pre tú malú strýkom. Ale nedokázal to. Nedokázal sa na ňu ani len pozrieť a preto Sam vzdal snahu presvedčiť ho, že jeho dcéra nie je zlo. Takže Samovi zavolať nemohol, alebo lepšie povedané nechcel. Ďalšia možnosť bola otec alebo Bobby. Oni by mu určite radi pomohli. Veď John sa vrátil k loveniu. Aj keď už nie zo svojimi synmi. Uznal, že sú už dospelí a dosť skúsení na to aby to zvládli sami. Však za posledné roky to dostatočne dokázali. Väčšinou lovil sám, občas z Bobbym a niekedy pomáhal Samovi a Deanovi. Ale už to bolo inak ako ich spoločné lovy pred rokmi, predtým všetkým. Nesnažil sa im rozkazovať, nechal ich rozhodovať samostatne. Obaja si museli uvedomiť, ako sa zmenil a už neloví z rovnakou vášňou ako predtým. Robil to len preto že, nič iné nevedel robiť a dobrých lovcov nebolo nikdy nebolo dosť. Bol však už miernejší a snažil sa vyhýbať násiliu ako sa len dalo. Práve preto sa Dean rozhodol nevolať ani jeho. Nechcel ho to lovenia zbytočne ťahať keď videl, že by najradšej skončil. Zvládne to aj sám. Už na niekoľkých prípadoch robil sám. Predtým aj teraz. Problém nebol v tom, by nezvládol loviť sám, ale v tom, že nezvládal byť stále len sám, prípadne z neznámymi ľuďmi s ktorými ako prichádzal do kontaktu počas vyšetrovania, alebo keď sa chcel rozptýliť a vybral sa do nejakého miestneho baru. Takéto známosti mu však nevynahradili rodinu. Tak či tak aspoň ho nový prípad aspoň privedie na iné myšlienky. Balil si veci do tašky zahĺbený do svojich myšlienok a vôbec nevnímal okolie. Ani si nevšimol, že nejakú chvíľku už nebol sám. Nevšimol si kedy tam Alex prišla. Ona dokázala objaviť úplne nepozorovane a takisto ona bola posledná, koho by čakal. Možnosť zavolať jej zavrhol hneď na začiatku. Za posledný rok odkedy sa dozvedel pravdu sa s Alex takmer nestretával, a už to vôbec nebolo tak ako predtým. Sam aj Bobby síce vzali pravdu o nej celkom dobre a John sa s tým zmieril už dávno predtým, ale Dean sa s tým nedokázal vyrovnať. Síce sa snažil tváriť, že je všetko poriadku, ale Alex cítila, že jej stále neodpustil. Takmer s ňou ani neprehovoril. Preto Alex s ním netrávila viac času, ako bolo nutné, aby sa uistila, že je v poriadku a aby tak splnila svoju úlohu. Keďže jeho správanie jej ubližovalo, radšej sa mu vyhla. Až keď sa dobalil, zavrel tašku a položil ju na posteľ, porozhliadol po izbe a Alex si všimol. Musel uznať, že ho aj trochu potešilo, že aspoň niekto o neho nestratil záujem. Aj keď je to vôbec nedal najavo, pretože na druhej strane ho jej príchod nahneval.
„Ako dlho si tu?” opýtal sa jej.
„Pár minút.” odpovedala mu Alex neprítomne. Stála tam opretá o okno a pozerala sa do zeme. Ani len nezdvihla hlavu aby sa na neho pozrela. Dean nahnevane vstal a pristúpil k nej.
„Ako si tu predstavuješ? Nemôžeš sa tu takto zjaviť, neviem čo to máte všetci za sprostý zvyk. Vy anjeli vôbec neviete čo je to súkromie!” rozkričal sa na ňu. Alex však nepovedala ani slovo na svoju obranu, ani len nezdvihla hlavu, tak Dean pokračoval.
„Začínam si myslieť, že bolo lepšie keď som nevedel kto si. Aspoň si si toto nemohla dovoliť!” kričal na ňu. Alex však stále nereagovala, čo ho ešte viac nahnevalo.
„Dopekla! Aspoň sa na mňa pozri!" vykríkol na ňu.
„No dobre tak prepáč! Nemôžem sa takto zjaviť, ako tomu hovoríš, len tak niekde vonku kde sú ľudia a videli by ma." prehovorila Alex trochu urazene a konečne zdvihla zrak zo zeme a pozrela sa mu do tváre. uvidela v nej to čo očakávala a čo jej najviac ubližovalo. Hnev, možno až nenávisť. Preto sa predtým nechcela na neho pozrieť.
„Tak si mala prísť ako normálni ľudia bez anjelských trikov!" pokračoval vo výčitkách Dean. Alex sa vtedy nahnevala a zaujala obranný prístup. Pristúpila k nemu bližšie a pozrela sa mu do oči. Potom prehovorila tiež hlasnejšie ako zvyčajne.
„Ja nie som ako normálni ľudia Dean! Prečo by som sa trepala po schodoch na tretie poschodie keď nemusím?!"
„Ale čo panička je zrazu aká rozmaznaná!" poznamenal sarkasticky Dean.
„Vieš keby si si na toto zvykol, tiež si bol.” odpovedala Alex stručne. Dean na to už nič viac neodpovedal tak prehovorila znovu ona už trochu prísnejším tónom.
„Dokedy chceš byť ku mne takýto? Vieš, že mi tým dosť sťažuješ prácu?"
„Akú prácu?"
„Stále som tvoj strážny anjel a ako mám na teba dávať pozor, keď ma k sebe nepustíš?"
„Tak čo keby si šla hore, sedela tam na obláčiku a ochraňovala ma odtiaľ?!”
„Vieš dobre, že to tak nefunguje a že ja tam ani nemôžem ísť! Ale ak ti tak prekážam môžem zasa odísť. Vidím, že si v najlepšom poriadku a nechcem ťa obťažovať." odpovedala Alex urazene a už aj chcela zase odísť keď ju Dean v poslednej chvíli chytil za ruku a prehovoril.
„Nie ostaň, prosím ťa.”
„A prečo aby si mi zasa niečo vyčítal?" Nedala sa Alex a okamžite sa mu vytrhla, potom si však uvedomila čo povedal. On ju prosil aby ostala? prečo by to robil keď je k nej takýto? a uvedomila si aj tón akým to povedal. Už v ňom nebolo poznať hnev, ale naopak niečo úplne iné smútok či zúfalstvo. Dean rezignovane si znovu sadol na posteľ a teraz sa on zapozeral do zeme akoby nechcel aby ho videla.
„Už nechcem byť sám." prehovoril
Alex v tej chvíli úplne prešla všetka zlosť, čo pred chvíľou cítila. Sadla si k nemu a rukou mu zdvihla bradu aby sa na ňu pozrel. Keď sa mu pozrela do očí, mal taký smutný pohľad, aký ju vždy dokázal úplne odzbrojiť. Aj vtedy za starých čias. Okamžite si rozmyslela svoj odchod, aspoň na chvíľu. Nemôže ho predsa nechať takto. Ani ako jeho strážny anjel, ani ako človek... ako žena.
„A kde je Sam?" opýtala sa ho po chvíli.
„To nevieš? Trávi takmer všetok čas zo svojou novou rodinou."
„Ah áno z Ruby a ich malou." spomenula si Alex.
„Ako vieš že je to dievča? Myslel som, že sú mimo anjelsky radar." prekvapil sa Dean
„To sú, ale vieš Sam sa so mnou ešte rozpráva."
„Aj ja sa s tebou rozprávam."
„Tých pár slov čo si mi povedal za posledný rok, by som tak asi nerátala. A teraz sa so mnou bavíš len preto, že sa cítiš osamelý a náhodou som prišla."
„Neprišla si náhodou."
„Prečo myslíš?"
„Anjeli predsa nechodia, len tak na návštevu."
„Nie som len anjel. Dean poznáme sa celé roky. Stále ťa pokladám, za priateľa. Mrzí ma ak ty už nie.”
„Alex veľa sa toho zmenilo. Nemôžem ťa brať tak ako predtým keď to viem.”
„Áno viem asi sa s tým nikdy nezmieriš. Tak veľmi nás nenávidíš."
„Nie je pravda, že by som vás nenávidel."
„Oh nie? tak prečo si bol vždy taký nepríjemný ku Casovi a ku všetkým anjelom s ktorými si sa stretol? a odkedy vieš pravdu ku mne si presne taký ako k nim." vyčítala mu Alex ale Dean nepovedal ani slovo, ani aby to poprel, ani aby na ňu zase nejako zaútočil.
„No dobre teda nechajme to tak. Fakt by som sem radšej nebola chodila, keby som vedela, že budeš takýto." prehovorila Alex znova po chvíli. „radšej predsa len pôjdem."
„Nie Alex ostaň.” zastavil ju znovu Dean.
„Nemyslím, že to má nejaký význam.”
„Našiel som jeden prípad. Chcel som zavolať Sama, ale asi ho nechám nech je kde je. Tak možno, by si mohla ísť so mnou.” navrhol jej
„Chceš aby som s tebou išla na lov?” prekvapila sa Alex.
„Áno, bola si predsa lovkyňa. Alebo to už nerobíš?”
Alex pokrčila plecami
"Bez vás ani nie." odpovedala mu. Veď prečo by to robila? Nikdy nebola lovkyňa. Ak to robila bola to len súčasť jej krytia, ktoré už nepotrebuje, keď to všetci vedia. Už si ani nepamätala kedy bola naposledy na love, pretože to bolo ešte predtým. Keď ešte Dean nepoznal pravdu. Teraz ju žiadal aby išla s ním. Úplne ju tým zaskočil. Nečakala to, ani to, že by chcel tráviť čas v jej prítomnosti. Doteraz sa jej snažil čo najskôr zbaviť.
„Dobre ako chceš ja to zvládnem aj sám.” odpovedal Dean Alex síce priamo neodmietla ale on to bral ako nie.
„Nepovedala som, že nepôjdem."
"Chceš ísť?"
"Pôjdem, ale len ak nebudeš taký ako si v poslednej dobe. To nemienim znášať.”
„Budem sa snažiť.” prikývol Dean. Alex si síce nerobila nádeje, že s tou snahou sa ďaleko dostane, ale predsa len bola rada, že ju aspoň konečne znovu pustil k sebe. Možno by sa jej časom mohlo znovu podariť získať si jeho dôveru.
„No dobre tak kde to je?” zmenila rýchlo tému.
„V Indiane.”
„To je odtiaľto ďaleko.”
„Odkedy je to pre teba problém?" opýtal sa Dean znovu rovnakým provokačným tónom ako vždy keď narážal na to kto je.
„Pre mňa nie. Ale asi nebudeš chcieť, aby som ťa tam zobrala.”
„Nie, pôjdem autom.”
„Je to päť hodín cesty.”
„Mne to nevadí.”
„No dobre ako chceš." súhlasila Alex a usmiala sa. Pravdaže mu to nevadilo. Naopak o si dlhé cesty autom priam užíval. Chcela dodať niečo v tom zmysle, ale radšej ostala ticho. Nechcela aj ona začínať, tak radšej prehovorila na inú tému.
"Tak čo keby sme sa stretli tam? ešte si musím niečo vybaviť.” navrhla mu.
„Áno jasné. Pre teba by bolo priveľa sedieť päť hodín v aute.” zaútočil znova Dean. Akoby si skrátka nedokázal odpustiť tie poznámky. Alex si uvedomovala, že ak s ním pôjde, tomuto sa určite nevyhne a to ju odradzovalo viac ako tá päť hodinová cesta autom. To že by to bolo v takejto spoločnosti. Vedela si to živo predstaviť. Buď by bol celú cestu ticho, alebo by mal nejaké podobne poznámky a tomu by sa najradšej vyhla.
„Nikdy som nebola na dlhé cesty autom." vyhovorila sa.
„Nemôžem uveriť aká si iná.”
„Neuveríš ale, už aj keď som bola ešte malá a nevedela som kto som, neznášala som cestovanie." vysvetľovala Alex. A hovorila mu pravdu. Spomínala si ako neznášala keď musela niekam ďalej cestovať. Do školy chodila našťastie v neďalekom meste takže aspoň veľmi nemusela. A keby sa nepridala k anjelom. Keby nezískala schopnosť dostať sa kamkoľvek v priebehu pár sekúnd, asi by nikdy neopustila rodný kraj.
„Nemyslím len toto. Myslím celkovo. Mám pocit, že Alex, ktorú som roky poznal bola len postava, ktorú si predo mnou hrala.” odpovedal Dean trochu urazene.
„Áno, možno niečo s toho, ale nikdy som ti neklamala viac ako bolo nutné. Nehrala som pred tebou žiadne divadlo. Dean ty si ma skutočne poznal tak ako len málo kto. Teda moju ľudskú polovicu.”
"Tak či tak len tú polovicu, nikdy som nevedel kto skutočnosti si." skonštatoval Dean
"Ale to je už jedno. Pôjdem aby som tam do večera bol." odpovedal jej.
"Dobre, vybavím čo mám a prídem za tebou." súhlasila Alex a keď sa Dean otočil, Alex tam už nebola. Vzal si teda bundu a batoh s postele a odišiel z motelovej izby.

Alex vôbec nemala v to popoludnie nič dôležité na práci. To bola len výhovorka, aby nemusela s Deanom stráviť tých päť hodín v aute, pri tom aký k nej v poslednej dobe bol. Veď jeho poznámok a urážok si isto ešte užije aj tak dosť, ak s ním chce pracovať na prípade. Sama bola prekvapená, že jej to navrhol a ešte viac, že súhlasila. Ale v posledných dňoch bola situácia až príliš pokojná. Síce to Alex považovala len, za ticho pred búrkou, tak neprestávala byť ostražitá. V ten deň sa však vôbec nič nedialo a čo sa nestávalo veľmi často, Alex nemala čo robiť. Teda nič čo by jej Nate dal za úlohu. Od rána bola navštíviť niekoľkých svojich chránencov, len tak z nudy aby sa uistila, že sú v poriadku, síce keby neboli, isto by to bola cítila. Tak sa v to popoludnie dostala aj k Deanovi. A asi preto aj tak rýchlo prijala jeho ponuku. Skrátka už bola príliš znudená, a toto bola príležitosť dostať sa znova do diania. Veď pri lovoch z Winchesterovcami nikdy nebola nuda. Tiež to bola príležitosť znova sa priblížiť k Deanovi, možno teraz keď sa cíti tak osamelý, mohol by ju konečne pustiť bližšie. Keď Dean vyrazil na cestu, Alex zašla navštíviť Sama, pretože nepredpokladala, že Dean sa vôbec obťažoval dať mu vedieť, že odchádza alebo kam ide. Alex si za posledný rok práve zo Samom rozumela oveľa viac ako z Deanom a Sam bol na tom dosť podobne. Dean sa hneval na nich oboch len z rôznych dôvodov. Sam Alex nikdy nič nevyčítal ohľadom toho, že im tajila svoj pôvod a Alex mu zase nikdy nevyčítala jeho vzťah z Ruby. Síce o nej občas mala pochybnosti, ale nikdy nič nepovedala, však aj tak jej podozrenia neboli nejako odôvodnené. Nedokázala jej veriť tak veľmi ako Sam, len preto, že bola démonka, a to by Sam mohol považovať za diskrimináciu alebo zaujatosť. Ale s tým aj tak nemohla nič urobiť anjeli sa z démonmi skrátka nikdy priateliť nebudú.
„čo tu robíš Alex?" prekvapil sa Sam, keď sa objavila v domčeku v ktorom z Ruby bývali. Sedel na pri kuchynskom stole zo svojou spiacou dcérkou na rukách a očividne bol myšlienkami niekde inde.
„Prišla som ti len povedať, že Dean odišiel, pretože si údajne našiel nejaký prípad v Indiane. Nemyslím si, že by sa obťažoval ti to povedať, ale mal by si to vedieť.” odpovedala mu.
„Mám tam ísť za ním?" opýtal sa Sam
„Nie, ostaň. Ja pôjdem."
„Ty? Ale veď... pri tom ako sa k tebe s poslednej dobe správal..."
„Áno viem, ale tak sám mi to navrhol a možno s tým už konečne prestane."
„Dobre, ale povedz mu nech sa mi aspoň ozve." Odpovedal Sam trochu nahnevane pri pomyslení na svojho brata.
„Poviem, ale neviem či to urobí, je strašne tvrdohlavý.” súhlasila Alex a sadla si na voľnú stoličku.
„Inak kde je Ruby?" opýtala sa po chvíli.
„šla niečo vybaviť. každú chvíľu by mala prísť." odpovedal jej.
Niečo vybaviť. Alex zaujalo ako to povedal. Bola si istá, že Sam nemá ani tušenia čo. Ani len netuší čo jeho žena robí keď nie je s ním. A ani nevyzeral, že by ho to trápilo. Alex nechápala ako môže byť taký pokojný a tak jej veriť. Taktiež nechápala ako mohol ich vzťah tak dlho vydržať ak funguje na takomto princípe, nech ju už Sam miluje akokoľvek. Chcela ohľadom toho niečo povedať, ale radšej si to nechala pre seba. Samov osobný život predsa vôbec nebola jej starosť, a nechcela aby vyznela, že Ruby z niečoho obviňuje, alebo, že sa pridala na Deanovu stranu. Zapozerala sa spiace dieťa v Samovom náručí. Vyzerala tak pokojne a nevinne. Musela uznať, že napriek všetkým obavám čo ohľadom nej bolí Sam má skutočne krásnu dcéru.
„To je Diana?" opýtala sa keďže si nebola celkom istá menom.
„áno. Diana."
„Prečo ste vybrali práve toto meno?"
„Chcel som aby sa volala po starej mame, ale pochopíš, že Deana by asi nebol najlepší nápad." vysvetlil Sam z úsmevom.
"No to teda nie." zasmiala sa Alex. "Takže si zmenil jedno písmeno to je zaujímavý nápad. Ale aj Diana je pekné meno."
"Deanovi sa stále nepáči."
"Tomu sa na nej nepáči nič." poznamenala Alex trochu nahnevane.
„Ale to je jeho problém, pretože podľa mňa je krásna Sam, vyzerá ako úplne normálne dieťa."
„A čo si čakala, že bude mať rohy ako nejaký čert alebo čo? aj ty vyzeráš ako obyčajný človek nevidím na tebe žiadne krídla či svätožiaru!" urazil sa.
„Prepáč, tak som to nemyslela." ospravedlňovala sa Alex. Až vtedy si uvedomila, že jej poznámka vyznela inak ako mala.
„Ja len, že anjeli sa jej tak báli, že sa ju snažili zabiť. Dean ju má stále za to najväčšie zlo, a pritom je to len obyčajné nevinné dieťa." dodala na objasnenie.
„A tak to aj zostane. urobím všetko preto aby som ju ochránil pred tým, čím som si musel prejsť ja. Aby ona nemusela bojovať zo zlom."
„Dúfam, ale bude to pre teba aj Ruby ťažké. Nezabudni, že je to predsa len polodémonka, a aj u mňa sa moja anjelská polovica začala sama od seba prejavovať od istého veku a nedokázala by som sa toho zbaviť.”
„Ale ty ani nemusíš, tvoje schopnosti sú pôvodom dobré a môžeš ich využiť na pomoc ľudom.”
„To áno. Vďaka Sam.”
„Za čo?”
„že ma chápeš a si ku mne celý čas taký milý. Neznenávidel si ma za to kto som, tak ako Dean."
„Nemyslím, že by ta nenávidel, len je tvrdohlavý. Mne tiež do dnes neodpustil, že mám dieťa z Ruby. Chápem ťa pretože viem aké to je byť iný a mať v sebe niečo nadprirodzené. Ale ty máš šťastie."
„Prečo myslíš že je to šťastie?" prekvapila sa Alex. Síce bolo rada, že sa pridala, z anjelom a svoje rozhodnutie neľutovala, ale nikdy to nebrala ako šťastie, že nie je ako ostatný ľudia a už vôbec nie zo začiatku keď začala mať zvláštne schopnosti a nechápala prečo. Vtedy to vôbec nepokladala za šťastie. Naopak desilo ju to.
„Ja mám démonskú krv a vždy som s tým mal len problémy, vždy som musel bojovať preto aby som sa nestal zlom, ale u teba je to iné. Si s polovice anjel. Nemusíš sa báť že by si bola zlá."
„Ale aj tak nie som práve svätá. U mňa je to práve tá ľudská polovica čo ma niekedy ťahá k zlu.” zasmiala sa na jeho pripomienke Alex, a presne to by jej mohol každý kto ju poznal potvrdiť, že jej správanie sa len málokedy podobalo správaniu anjela.
„Ale nech sa stane čokoľvek, nikdy nedovolím aby bola Diana zlá to prisahám.” povedal odhodlane Sam, Alex mu už však nestihla nič povedať, pretože sa práve otvorili dvere.
„Teda netušila som, že budeme mať návštevu." ozvala sa Ruby od dverí.
"Ja som prišla len na chvíľku. vlastne som už na odchode." odpovedala Alex a rýchlo stala od stola, prítomnosť démonky jej vôbec nebola príjemná, a nechcela tam byť navyše tak odtiaľ chcela čo najskôr zmiznúť.
„Čo tu vlastne robíš? Nevideli sme sa hádam dva roky.” opýtala sa Ruby nie práve nadšene, že ju vidí. Očividne jej bolo rovnako nepríjemné byť s ňou v jednej miestnosti ako Alex.
„Áno nevideli. Ale dosť som o tebe počula.”
„Áno, aj ja o tebe. Sam mi to povedal. To kto v skutočnosti si.”
„Samozrejme. Zdá sa, že pred sebou nemáte žiadne tajnosti, aspoň zo Samovej strany.”Alex si nemohla odpustiť to spomenúť, síce sa snažila nekomentovať, že pred Samom toho určite veľa tajila.
„No ja som Samovi roky netajila kto som tak ako ty! Takže keď hovoríš o tajomstvách mala by si sa zamyslieť nad sebou.” nedala sa Ruby.
„No tak stačilo, nezačnite sa tu hádať, zobudíte malú.” prerušil ich začínajúcu výmenu názorov Sam.
„No dobre tak som anjel a čo? Preto sa zo mnou ešte nemusíš baviť takýmto tónom.” pokračovala Alex neberúc na vedomie Samove slová.
„Anjeli sa ma pokúšali zabiť, aj moju dcéru!”
„Áno, ale ja som s tým nič nemala. Ak som aj mala, tak len to, že som sa ti snažila pomôcť, síce sama nechápem prečo! a nezabúdaj, že anjel bol aj ten kto ťa nakoniec zachránil!”
„Predsa len ja som démon a ty si anjel. Nečakaj že budeme priateľky.”
„To ani nechcem nebav obavy." zasmiala sa Alex. nečakala však na ďalšiu Rubynu poznámku a vrátila sa k pôvodnej myšlienke - čo najskôr sa odtiaľ dostať.
„Ako som povedala už som na odchode. Tak sa tu teda majte.” povedala im a namierila si to k dverám. Síce uvažovala nad tým prečo chce ísť dverami. Mohla odtiaľ dávno zmiznúť tak ako prišla vyhnúť sa tejto nepríjemnej situácii. To však nechcela to urobiť, pretože práve to sa jej na jej bratoch najmenej páčilo, keď zmizli bez jediného slova uprostred rozhovoru len aby sa niečomu vyhli.
„Alex počkaj.” skúšal ju zastaviť Sam.
„Nie, už naozaj musím ísť. Povedala som ti čo som chcela, tak tu nemám čo robiť.” nedala sa presvedčiť Alex a čo najrýchlejšie odišla z domu skôr ako by ešte niekto stihol niečo povedať.

O dve hodiny neskôr sa Alex premiestnila k Deanovi. Opäť bez upozornenia, aj keď tušila, že si zasa neopustí nejaké pripomienky ohľadom toho.
„Alex toto mi nerob, vyľakala si ma." Vyčítal jej hneď ako ju uvidel.
„Prepáč. Viem, že som sa tu nemala len tak zjaviť. Mala som ti najskôr zavolať." ospravedlňovala sa Alex.
„Nechaj tak. Ty sa už nezmeníš." odpovedal Dean, síce to určite neznamenalo, že mu to nebude vadiť, ak by to ešte v budúcnosti spravila.
„No asi nie.” usmiala sa Alex a potom rýchlo zmenila tému. „Sam ťa pozdravuje."
„Bola si s ním?" prekvapil sa Dean.
„áno, niekto mu musel dať vedieť, že si odišiel z mesta ak by ťa náhodou hľadal."
„Nemyslím, že by ho to zaujímalo."
„Ale áno zaujímalo. Nie je to on kto odišiel. To ty ho od seba odháňaš tým, že síce si to sľúbil nedokážeš prijať Ruby ani ich dcérku.” vyčítala mu Alex potom sa na chvíľu odmlčala a nakoniec sa opýtala
„Videl si ju už vôbec?"
„Nepotrebujem vidieť toho pankharta." odbil ju Dean z jasným odporom v hlase.
„Dean je to tvoja neter!"
„Je to démon!"
„Nie, to teda nie je! Je to len obyčajné dieťa. žiadny démon ani antikrist. A aby si vedel je to skutočne krásne dieťa! Keby si ju videl, pochopil by si, že nie je žiadne zlo" vyčítala mu Alex. Dean jej však neodpovedal namiesto toho prudko zabrzdil.
„Sme tu.” prehovoril nakoniec.
„Tak rýchlo?”
„Áno, tak rýchlo! Možno podľa teba keď si šla kratšou cestou!”
„Zasa začínaš?”
„Z ničím nezačínam. V tomto moteli sa ubytujeme teda aspoň ja, pretože, ty asi budeš spať doma v New Yorku, ak sa nemýlim.”
„To ešte uvidím. Ak budeš takýto pôjdem tam rovno hneď.” urazila sa Alex, síce sa jej domov vôbec ísť nechcelo, ale radšej bude sama sedieť v tom byte a pozerať telku, ako celý večer počúvať Deanove narážky. Pomyslela si, že nie je až taká zúfalá alebo znudená aby bola na to odkázaná. Veď tento pokoj nemôže trvať dlho a skôr či neskôr sa isto niečo zomelie. Mala na starosti niekoľkých chránencov, a hocikedy ju môže niektorý z nich potrebovať.
„Neurážaj sa hneď, veď som nič také nepovedal.” bránil sa Dean. Alex však neodpovedala počkala kým vystúpil z auta a potom vystúpila aj ona, ešte nie pevne rozhodnutá či ostane alebo odíde.
„Idem sa ubytovať potom sa zájdeme niekam najesť a poviem ti čo som zistil o prípade." povedal jej. Alex však zase neodpovedala len prikývla.
„Teda, predpokladám, že aj ty jedávaš." dodal Dean z úsmevom
„áno jedávam Dean, stále som aj človek ak si zabudol." odpovedala podráždene Alex, ona už od neho brala každú poznámku o tom kto je ako urážku aj keď on to tak nemusel myslieť.
"Chod ja ťa tu počkám." navrhla mu.
„Dobre, a nieže mi niekam zmizneš." upozornil ju stále z úsmevom a zamieril do motela.
„Neboj sa to nemám v pláne." zakričala za nim Alex. Potom sa oprela o Impalu a čakala kým sa vráti. Čakala tak niekoľko minút. Stále sledujúc vchod motela. Dean mohol vyjsť každú chvíľu, ale stále nevychádzal. Stála tam a už sa jej to zdalo, že až priveľmi dlho. Nevedela presne ako bolo, ale všimla si, že za ten čas čo čakala sa zotmelo, síce na to bolo ešte skoro. Tiež bolo cítiť vo vzduchu, že sa ochladilo. Predtým bol horúci letný deň, teraz sa však priebehu krátkej doby až príliš ochladilo a vzduch bol vlhký. Niekde v diaľke zahrmelo. Žeby nejaké zlé znamenie? pomyslela si Alex. Nie, určite nie, zrejme len bude búrka. Len obyčajná letná búrka. Snažila sa upokojiť. Sama dnes rozmýšľala nad tým, že ten pokoj čo vládol v posledných dňoch, je len tichom pred búrkou. Ale určite nečakala, že to bude tak doslova. Myslela, skôr, že sa niečo stane. Ozvalo sa ďalšie zahrmenie tentoraz už bližšie. Alex sa obvykle búrok nebála. Naopak, mala ich rada. Už od mala sa jej zdalo, že je v nich niečo krásne. Vždy sa rada pozerala cez okno ako prší a ako blesky osvetľujú nočnú oblohu. To však bola iná doba. Vtedy bola len obyčajné dievča, len človek. Tie časy sú dávno preč. Vtedy bol svet pokojnejší. Dnes chýbalo len málo k apokalypse, aspoň jej bratia to neprestávali tvrdiť už takmer dva roky síce sa stále nič nestalo. Stále sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu, že sa niečo stane, alebo sa už deje. Po tele jej prešli zimomriavky, nevedela či to malo niečo spoločné z tým pocitom ktorého sa nedokázala zbaviť, alebo jej jednoducho začala byť zima, keďže mala len v tričko s krátkymi rukávmi a výrazne sa ochladilo. Nič iné ani nemala pri sebe, nemohla sa teda lepšie obliecť. Zima ju však trápila najmenej. Keby chcela mohla do minúty byť doma, prezliecť sa o byť späť skôr než sa Dean vráti. To však nechcela. Nebolo to dôležité. Teraz musí zistiť čo znamená ten nepokoj. Prečo ju tak vydesila obyčajná blížiaca sa búrka? Snažila sa zistiť, či by to nemohlo byť spojenie na niektorého z chránencov. Či ju niektorí z nich nepotrebuje. Ale musela uznať, že toto bolo niečo iné. Keď išlo o niekoho z nich jasne to cítila, aj to o koho ide. V každom prípade je to niečo temné. Najlepšie by bolo keby zašla za anjelmi opýtať sa čo sa deje. Ale mohla to byť len jej paranoja. Je predsa len z časti človek. Možno sa len bojí. Anjeli nepoznali strach ona však áno. Znova zahrmelo, tentoraz hlasnejšie ako predtým a potom sa spustil dážď. Alex sa pozrela na hodinky. Dean je už preč viac než pol hodinu, uvedomila si. Dážď rýchlo silnel tak sa rozhodla radšej ísť dnu a zistiť kde Dean toľko trčí. Hneď ako vošla na recepciu motela uvidela ho. Videla ako z jeho typickým úsmevom flirtuje z recepčnou, blondínkou asi v Alexinom veku. Alex v tom okamihu už necítila strach, naopak ho vystriedala zlosť, dalo by sa povedať, že žiarlivosť. Prečo Dean flirtuje z každou ženou, ktorá je aspoň trochu pekná a na ňu sa ani nepozrie? Nie je dosť pekná? Nie je jeho typ? Ale ako pozerala na recepčnú nechápala čo má ona a Alex nie. Obyčajná prefarbená blondína. Alex bola v postate tiež blondína, len jej vlasy boli trochu tmavšieho odtieňa, pretože si ich nikdy nezosvetľovala, ako väčšina dievčat. Bola spokojná z farbou, ktorú mala. Deanovi sa páčia blondíny, to jej bola jasné. Ale ona očividne nie. Žeby nebola dostatočne blond? Dosť! zastavila sa. Na čo to zrazu myslí? Pred chvíľou ju trápili oveľa dôležitejšie veci a teraz, teraz sa trápi preto, že sa nepáči nejakému chlapovi? sukničkárovi akým očividne Dean bol. To bolo v jej pozícii skutočne absurdné. Netúži byť predsa ďalšia na jeho zozname a o trvalom vzťahu ona nemohla uvažovať a už určite nie s ním. Napriek tomu ako ho sledovala stále sa v nej stupňovala zlosť. Nemohla to vydržať a šla k nemu.
„Neruším?” prihovorila sa mu prehnane pokojným tónom.
„Alex.” vyslovil jej meno Dean prekvapene. Akoby ju nečakal, akoby úplne zabudol, že tam vonku na neho čakala. Alex to neskutočne štvalo. Nemohla to však dať najavo. Dean si nemôže všimnúť ako žiarli.
„Čakala som ťa viac ako pol hodinu.” vyčítala mu
„Alex... ja...” začal sa vyhovárať Dean.
„Počkať, počkať. Kto je to Dean? tvoja priateľka?” prerušila ich recepčná.
„Nie, nie. My len...” začal vysvetľovať Dean. Alex ho však prerušila.
„Nemaj obavy. Sme len kolegovia.” vysvetlila zo sileným úsmevom
„a máme tu prácu ak dovolíš.” snažila sa Deana odviesť.
„Ah áno. Dean spomínal, že ste z FBI, že ste sem prišli niečo prešetriť.”
„Áno a presne preto už musíme isť.” naliehala Alex.
„No dobre teda.” odpovedala očividne sklamane. potom sa usmiala na Deana a pošepkala mu „Zavolaj mi.”
Dean jej úsmev opätoval a prikývol. Potom ho Alex chytila za ruku a odtiahla nabok.
„Neuveriteľné!” vyčítala mu.
„No tak čo sa deje? čo tak vyvádzaš?” nechápal Dean.
„Vieš čo sa deje? ak si chcel toto. Ak si tu chcel baliť recepčné, čašníčky alebo kohokoľvek nemal si ma ťahať zo sebou. Ja nie som Sam nebudem čakať v motelovej izbe kým sa pôjdeš niekam zabaviť! prišli sme sem pracovať.”
„Ale no tak nevrav mi, že žiarliš.” podpichoval ju Dean.
„Nebuď smiešny.” vyštekla na neho snažiac sa poprieť, že to bola pravda. Neskutočne žiarlila tak ako vždy keď ho videla zo ženou.
„Ide o to, že si sa šiel len prihlásiť a nechal si ma tam čakať viac než pol hodinu. a ak si si nevšimol medzitým aj začalo pršať, tak som prišla sem a čo vidím ty sa tu pokojne bavíš s tou ženskou!”
„No, dobre. Dobre ako chceš. Poďme.” Súhlasil Dean, keďže sa mu očividne nechcelo hádať.
„Kam chceš ísť? nepočul si čo ti hovorím? vonku sa spustila poriadna búrka!”
„To je jedno ja som už príšerne hladný. Vieš strávil som päť hodín v aute a vôbec nič nejedol.”
„áno, to muselo byť pre teba neskutočné utrpenie.” podpichla ho Alex pri pomyslení na jeho apetít.
„no dobre tak teda podme. a potom sa budeme venovať tomu prečo sme sem prišli.” súhlasila a spolu odišli z recepcie. Hneď na to sa Alex vrátil pôvodný pocit ktorý mala tam vonku. Znova ten nepokoj. Niečo sa musí diať, tým si bola istá. Ak ju to neprejde ešte dnes večer pôjde za Nateom. Ak sa niečo deje. On o tom musí vedieť.

„‬Dean to nemyslíš vážne tomu hovoríš prípad‭?" ‬prekvapila sa Alex keď si sadli v miestnej reštaurácii blízko motela a Dean jej vysvetlil okolnosti prípadu,‭ ‬kvôli ktorému tam prišiel.
‭„‬Niekoľko miestnych toho ducha videlo.‭" ‬odpovedal Dean tváriac sa akoby šlo o vážny prípad.
‭„‬A ublížil hádam niekomu‭?"
„Nie.‭ ‬Podľa svedkov sa na nich len vyškieral.‭"
„A to je akože zločin‭? ‬chceš to vyšetrovať,‭ ‬pretože vystrašil pár ľudí‭? ‬možno‭ ‬sa len zabáva.‭" ‬trvala na svojom Alex.‭ ‬tentoraz sa už neudržala a začala sa smiať,‭ ‬už na tej predstave,‭ ‬že sa nejaký duch baví na tom,‭ ‬že sa vyškiera okoloidúcim ľudom.‭ ‬Celé jej to znelo len ako paródia nejakého hororu.
‭„‬Alex ak sa ti do toho nechce nemusíš do toho ísť som mnou.‭ ‬Kľukne môžeš isť domov alebo kamkoľvek chodíš.‭”‬ urazil sa Dean.
‭„‬Nevravím,‭ ‬že do toho‭ ‬nejdem.‭ ‬Len sa mi to nezdá ako poriadny prípad.‭ ‬To nikde nemajú nič poriadne‭? ‬Čo upíri, démoni alebo vlkolaci si vzali hádam voľno‭?"
„To neviem,‭ ‬ale nezistil som s nimi žiadne veľké problémy.‭ ‬Žiadna zvýšená démnoská aktivita.‭ ‬Nijaké upírske útoky teda aspoň zaznamenané a spln bude až asi o dva týždne.‭ ‬Toto bolo jediné čo som našiel.‭ ‬Uznávam,‭ ‬že to nie je nič ‬moc ale povedal som si že to stojí zato‭ ‬to prešetriť.‭"
"to je zvláštne.‭" ‬poznamenala Alex.
‭"‬čo‭?"
"že sa nič nedeje.‭"
"to je predsa dobre či nie‭?"
"Ja neviem,‭ ‬desí ma to.‭"
"Teba desí, že príšery nevychádzajú a neútočia na ľudí‭?" ‬zažartoval tentoraz Dean,‭ ‬ale Alex už tentoraz nebolo do smiechu.‭ ‬tá‭ ‬dobrá nálada ktorú mala keď jej Dean rozprával o prípade ju už prešiel a vystriedal ju zase ten istý nepokoj čo pociťovala už predtým.‭
"Viem,‭ ‬že je to zvláštne ale áno.‭”‬ odpovedala mu vážne a pokúsila sa mu vysvetliť čo sa podľa nej deje.
‭„‬Nie je to len toto čo si povedal ty.‭ ‬Aj ja som si všimla,‭ ‬že sa nič nedeje.‭ ‬Pozri,‭ ‬za poslednú dobu nemám vôbec žiadne správy od anjelov.‭ ‬Nate mi nedal žiadnu úlohu.‭ ‬Keby len to,‭ ‬posledný mesiac som ho ani nevidela,‭ ‬teda vôbec žiadneho anjela.‭ ‬A moji chránenci.‭ ‬Občas ich zájdem skontrolovať,‭ ‬ale všetci sú v poriadku.‭ ‬Neuveríš,‭ ‬ale začínam sa nudiť.‭"
"Len stále nechápem čo ťa na to tak desí,‭ ‬prečo si skrátka neužiješ voľno‭?"
"Nechápeš to Dean‭? ‬Anjeli stále hovoria o apokalypse,‭ ‬že už chýba tak málo pečatí napriek tomu sme‭ ‬prežili ďalší rok a nič sa nestalo.‭ ‬A teraz toto nemôžem si pomôcť pripadá mi to ako ticho pred búrkou.‭"
"Ak sa pozrieš z okna uvidíš,‭ ‬že tá búrka je už tu.‭" ‬zažartoval znova Dean,‭ ‬neopúšťala ho dobrá nálada,‭ ‬aj napriek tomu,‭ ‬že Alex hovorila vážne.
‭"‬Dean toto nie vtipné,‭ ‬ja sa tu snažím hovoriť vážne.‭" ‬napomenula ho.
‭"‬No dobre prepáč,‭ ‬ja to len nechápem.‭"
"Nemyslím búrku doslova.‭ ‬Ja len mám pocit,‭ ‬že sa niečo stane.‭ ‬Niečo zlé.‭ ‬Možno sa už aj deje,‭ ‬len my o tom nevieme.‭ ‬Nemôžem si pomôcť mám taký zvláštny pocit,‭ ‬zlú predtuchu.‭ ‬Akoby sa niečo malo stať.‭"
"je to jedna s tvojich schopnosti‭? ‬si aj veštica‭?" ‬opýtal sa Dean stále nie veľmi vážne.
‭"‬Pokiaľ viem nie.‭ ‬Toto sa mi ešte nestalo.‭"
"Ale zdá sa,‭ ‬že s tým nemôžeme nič robiť,‭ ‬len čakať čo s toho bude.‭"
"no asi áno,‭ ‬aj keď mohla by som sa pokúsiť zistiť niečo od anjelov.‭ ‬Môžem ísť do toho domu a kričať na Natea až kým sa mu neuráči objaviť a vysvetliť mi čo sa to do pekla deje‭! ‬Som predsa jedna z nich nemôžu ma len tak zo všetkého vynechať‭!"
„No dobre,‭ ‬hlavne sa upokoj.‭ ‬To počká.‭" ‬napomenul ju Dean,‭ ‬keď si Alex ani nestihla uvedomiť,‭ ‬že pomyslenie na Natea ju zase len rozčúlilo a dosť zvýšila hlas až sa ľudia v reštaurácii začali obzerať.‭ ‬keď si to uvedomila cítila sa trápne a bola rada,‭ ‬že aspoň nepovedala‭ ‬nič čo by mohlo vyznieť zvláštne,‭ ‬keby to niekto začul.‭ ‬Nechcela vyznieť ako cvok čo sa rozprava z anjelmi.‭ ‬Deanovi už k tej téme nič nepovedala a rýchlo zmenila tému.
‭"‬Dobre tak čo teda preveríme ten prípad‭?‬"
“No tak‭ ‬keď teda chceš lebo nič zaujímavejšie asi nenájdeme.‭”

Keď odišli z reštaurácie rozhodli sa,‭ ‬že prípad nechajú na druhý deň pretože,‭ ‬Dean tvrdil,‭ ‬že je strašne unavený a už by nebol schopný ničoho.‭ ‬A tiež sa mu nechcelo naháňať ducha v búrke.‭ ‬Dohodli sa teda,‭ ‬že sa stretnú ráno.‭ ‬Alex pôvodne navrhovala o ôsmej ale Dean to nakoniec presunul na desiatu pretože,‭ ‬nebol na skoré vstávanie aj keď Alex toho veľa nenaspala.‭ ‬Na druhý deň plánovali ísť‭ ‬za údajnými‭ “‬obeťami‭”‬ a vypočuť si ich verziu toho čo sa v ten osudný večer stalo.‭ ‬Potom mali v pláne ich prezrieť aj tú ulicu,‭ ‬veď možno sa ten duch zjaví aj im.‭ ‬Rozlúčili sa pred motelom a Alex sa‭ ‬vrátila do svojho bytu.‭ ‬Ľahla si do postele ale dlho nemohla zaspať.‭ ‬Silná búrka ktorá bola v Indiane bola takisto aj v New Yorku a Alex ani netušila kde všade ešte. Rozptyľovalo ju hrmenie a blesky ktoré osvetľovali celú izbu.‭ ‬Búrka vôbec neprestala po celú noc a Alex neprešiel ten zvláštny pocit.‭ ‬Preto ani celú noc skoro nespala.‭ ‬Stále ju napadali všelijaké teórie,‭ ‬o tom čo sa môže diať.‭ ‬všelijaké šialené‭ ‬teórie,‭ ‬ktoré boli len‭ ‬výplodom jej možno neopodstatneného strachu.‭ ‬Možno mal Dean pravdu a ona len preháňa.‭ ‬Možno by si mala naozaj radšej užiť to,‭ ‬že sa nič nedeje.‭ ‬Pretože to‭ ‬nepotrvá dlho a tiež sa to‭ ‬nestáva často.‭ ‬Keď sa jej nad ránom podarilo zaspať aj tak sa zobudila už o siedmej a už nedokázala zaspať.‭ ‬Búrka už vtedy‭ ‬našťastie prestala a vonku už len trochu pršalo.‭ ‬Keď sa jej stále nedarilo pustiť z hlavy čo a deje,‭ ‬alebo‭ ‬skôr nedeje rozhodla sa sama niečo pozisťovať aspoň prostredníctvom internetu,‭ ‬kým pôjde za Deanom.‭ ‬Jediné čo však po dvoch hodinách prechádzania‭ ‬rôznych stránok zistila bolo to‭ ‬isté čo jej povedal Dean,‭ ‬že sa naozaj nič‭ ‬nadprirodzené nedeje alebo ako si ona myslela,‭ ‬že to aspoň dobre skryté.‭ ‬Ďalšia otázka teda bola prečo.‭ ‬Už sa jej minuli vysvetlenia a jediné riešenie videla u anjelov.
‭“‬Nate počuješ ma‭? ‬naozaj by mi pomohlo keby‭ ‬si prišiel.‭ ‬Nate no tak‭!”‬ vykríkla na prázdnu miestnosť ale bez odozvy.‭ ‬no dobre skúsime niekoho iného.‭ ‬pomyslela si.
‭“‬Cas‭ ‬môžeš prísť aspoň ty‭? ‬No tak ktokoľvek‭!”‬ kričala‭ ‬ďalej stále viac nahnevane.‭ ‬Stále bez odozvy.‭ ‬Je to možné‭? ‬oni ju ignorujú‭? ‬to sa ešte nestalo.‭ ‬Nate predsa prišiel vždy‭ ‬keď ho zavolala.‭ ‬Sľúbil jej to.‭ ‬Už keď s ním začala spolupracovať povedal jej,‭ ‬že ho môže kedykoľvek zavolať a on príde a za celé tie roky to aj dodržiaval,‭ ‬pretože vedel,‭ ‬že Alex ho nikdy nebude volať ak to nebude skutočné dôležité,‭ ‬ale teraz nič.‭ ‬Už niekoľko týždňov nič.‭
“No dobre ako chcete‭! ‬Ak sa nikomu neuráči prísť kašlem na vás‭!”‬ vykríkla do‭ ‬prázdna naposledy a pozrela sa na hodinky.‭ ‬Bolo niečo po deviatej.‭ ‬Nič sa nestane‭ ‬keď pôjde za Deanom o hodinu skôr.‭ ‬Už si pospal dosť,‭ ‬teda ak vôbec spal.‭ ‬Alex nemala istotu či bol naozaj taký unavený ako jej tvrdil alebo či šiel‭ ‬hneď spať aj‭ ‬keď si radšej myslela,‭ ‬že áno.‭ ‬Snažila sa nemyslieť na recepčnú z toho motela,‭ ‬ktorá sa mu viditeľne páčila a takisto aj on jej.‭ ‬Radšej‭ ‬si myslela,‭ ‬že s ňou už nebol inak‭ ‬by sa neubránila žiarlivosti.‭ ‬Vzala‭ ‬si‭ ‬mobil,‭ ‬čo bola jediná vec čo pri sebe zvykla nosiť.‭ ‬Viac vecí nepotrebovala.‭ ‬Pretože sa podľa potreby mohla pre to čo potrebuje kedykoľvek vrátiť,‭ ‬takže nemusela zo sebou vláčiť kopu veci.‭ ‬Len mobil ak by jej volal niektorí‭ ‬z jej‭ ‬chránencov.‭ ‬Aj‭ ‬keď nepotrebovala telefón aby vedela kedy ju‭ ‬potrebujú a oni ani nevedeli kto je.‭ ‬Ale‭ ‬aj tak jej z času na čas niektorí zavolal,‭ ‬pretože ju brali za priateľku prípadne kolegyňu,‭ ‬záviselo od toho aký krycí príbeh pred nimi použila.‭ ‬Teda už bola pripravená odísť.‭ ‬Bola tak zahĺbená do svojich myšlienok,‭ ‬že si ani neuvedomila,‭ ‬že vyšla na chodbu.‭ ‬Hneď ako za‭ ‬sebou zavrela dvere sa však spamätala.‭ ‬To bola taká zamyslená,‭ ‬že ani nevie čo robí‭? ‬Kam chce ísť‭? ‬Veď Dean predsa nie je na druhej strane chodby‭ ‬ani niekde cez ulicu,‭ ‬dokonca ani nikde v New Yorku.‭ ‬Je odtiaľ kilometre ďaleko.‭ ‬Musí byť poriadne‭ ‬rozladená‭ ‬keď na to vôbec nepomyslela.‭ ‬Vrátila sa teda naspäť do bytu.‭ ‬Dávala sa si veľký pozor aby nepoužila svoje schopnosti niekde kde ju mohli‭ ‬vidieť aj‭ ‬keď na ten chodbe nikto nebol.‭ ‬Keď za sebou zavrela dvere,‭ ‬znova sa‭ ‬premiestnila do motela.‭ ‬Pre istotu urobila výnimku a len pred dvere Deanovej izby.‭ ‬Nemala predsa istotu či je sám a nechcela sa‭ ‬objaviť v nevhodnej situácii.‭ ‬Zaklopala teda na dvere.‭ ‬Nikto jej však neodpovedal.
‭“‬Dean to som ja môžem vojsť‭?”‬ opýtala sa stále bez odpovede.‭ “‬Dean no tak si tam‭?”‬
až vtedy sa otvorili dvere.
‭“‬Alex‭? ‬teda to je prekvapenie.‭ ‬odkedy chodíš dverami‭?”‬ opýtal sa prekvapene Dean.
‭“‬Veď si to predsa chcel nie‭?”
“áno,‭ ‬chcel.‭”
“a tiež som si nebola‭ ‬istá či si sám.‭”
“S kým by som bol‭?”
“Ja neviem,‭ ‬napríklad s tou recepčnou zo včera.‭”
“Som sám.‭ ‬Bol som v‭ ‬kúpeľni,‭ ‬preto som‭ ‬hneď neodpovedal.‭”‬ vysvetlil Dean a odstúpil‭ ‬od dverí aby jej uvoľnil cestu do izby.
‭“‬Tak a už si pokojnejšia‭?”‬ opýtal sa jej potom.
‭“‬Pokojnejšia prečo‭?”‬ prekvapila sa Alex.
‭“‬Včera si bola dosť nervózna ako som si všimol.‭”
“Táto situácia ma znepokojuje nemôžem si pomôcť.‭”
“A zistila si niečo..‭ ‬od anjelov‭?”
“Snažila som sa.‭ ‬Volala som Natea,‭ ‬volala som Casa.‭ ‬Neodpovedali ani jeden.‭ ‬totálne ma ignorujú.‭”‬ odpovedala mu Alex zase nahnevane pri pomyslení na nich.
‭“‬Vitaj v klube.‭ ‬Mňa tiež ignorujú vždy‭ ‬keď ich volám.‭”‬ odpovedal Dean z úsmevom.
‭“‬Kedy ich ty voláš‭?”
“Volal som pár krát Casa,‭ ‬keď som potreboval s niečím pomôcť neodpovedal.‭ ‬Inak ako sa má‭? ‬nevidel som ho už rok.‭”
“Je v nebi,‭ ‬alebo tak niekde.‭ ‬Myslím,‭ ‬že mu dali nejakú inú misiu.‭ ‬Tiež som ho už dlho nevidela.‭”
“‬No super takže na anjelskú pomoc sa nemôžeme spoľahnúť.‭ ‬No čo už‭ ‬pomôžeme si sami.‭”‬ odpovedal Dean odhodlane.
‭“‬No len či budeme na to stačiť.‭”‬ začala skepticky Alex.‭ ‬Ona skrátka nemala Deanovo sebavedomie.‭ ‬Nedokázala veriť,‭ ‬že si poradí s čímkoľvek aj bez pomoci.
‭“‬No máme ešte jedného anjela.‭”‬ poznamenal Dean.‭ ‬Alex však vyzerala,‭ ‬že nechápe ktorého má na mysli.‭
“Myslím tým teba.‭”‬ dodal na vysvetlenie.
‭“‬Vďaka,‭ ‬že mi tak veríš Dean,‭ ‬ale‭ ‬nemyslím,‭ ‬že to bude stačiť.‭ ‬Som anjel len z polovice a pritom nemám ani z polovice takú moc ako‭ ‬ostatní riadni anjeli.‭”‬ vysvetľovala Alex.
‭“‬No čo už bude to musieť stačiť.‭ ‬Na tento prípad určite bude.‭”
“Tento prípad zvládneme aj bez nadprirodzených síl.‭ ‬Ak to je vôbec prípad.‭”‬ zasmiala sa Alex.‭ ‬„Ale tak‭ ‬môžeme ísť na to,‭ ‬ak si teda pripravený.‭”
“Len sa najprv naraňajkujem a potom‭ ‬môžeme.‭ ‬Mali by sme ísť za jedným starším manželským párom,‭ ‬ktorý toho ducha videl.‭”
“No len sa najedz.‭ ‬Keď budeš hladný nebude s tebou reč.‭”‬ podpichla ho Alex.

Niekedy pred poludním teda zašli za‭ ‬údajnými svedkami.‭ ‬Pri ich‭ ‬výsluchu však nastal problém a to,‭ ‬že šlo o‭ ‬kórejský pár a nehovorili dobre po anglicky,‭ ‬alebo lepšie povedané vôbec.‭ ‬Dean to s nimi teda veľmi rýchlo vzdal odviedol‭ ‬Alex kúsok nabok a povedal jej:
‭“‬Hovoria nejakou čudnou rečou.‭ ‬Myslím,‭ ‬že s nich nedostaneme čo videli.‭"
"Nechaj ma to skúsiť.‭" ‬navrhla mu Alex.
‭"‬nemyslím že by si mala úspech im nerozumie ani sám boh.‭"
"No anjel možno bude.‭" ‬usmiala sa Alex.‭ "‬skrátka ma to nechaj skúsiť.‭" ‬trvala na svojom Alex.‭ ‬Dean len nechápavo pokrčil plecami a Alex odišla za tými dvoma.
Potom len prekvapene sledoval ako sa s‭ ‬nimi plynule rozprávala tou ich čudnou rečou až kým sa po pár minútach nevrátila.
‭"‬Povedali,‭ ‬že‭ ‬keď prechádzali večer tou ulicou videli tam nejakého muža.‭ ‬Chvíľu na nich pozeral so šialeným úsmevom a potom len tak zmizol.‭ ‬Stále to znie veľmi zvláštne.‭" ‬oznámila mu Alex.
‭"‬Ty hovoríš tým...‭ ‬tým čokoľvek to je‭?‬" opýtal sa prekvapene Dean
"Je to kórejčina,‭ ‬a áno práve teraz áno.‭" ‬usmiala sa Alex
"Ale ako to‭?"
‬"To vieš,‭ ‬anjeli hovoria takým jazykom aký práve‭ ‬potrebujú aj túto schopnosť som po otcovi zdedila.‭"
"Chceš mi povedať,‭ ‬že hovoríš všetkými jazykmi‭?"
"‬Nie.‭ ‬Nie stále.‭"
"Nechápem.‭”
“Hovorím takým jazykom aký práve potrebujem,‭ ‬keď sa rozprávam s‭ ‬Kórejcami tak im rozumiem,‭ ‬inak by som toho po kórejsky len tak z fleku veľa nepovedala.‭ ‬Veď ani angličtina nie je môj pôvodný jazyk.‭" ‬vysvetľovala mu Alex
"Nie je‭? ‬ja...‭ ‬myslel som že...‭" ‬prekvapil sa Dean
"Som z‭ ‬Francúzka Dean.‭"
"To si nikdy nepovedala.‭ ‬Vedel som,‭ ‬že si z‭ ‬Európy,‭ ‬ale nikdy si nepovedala z ktorej‭ ‬krajiny.‭ ‬Ale aj tak to nechápem.‭ ‬Nehovoríš ako‭ ‬Francúzi,‭ ‬vôbec nemáš ich prízvuk.‭"
„Žijem tu asi sedem rokov a vieš ako anjel sa rýchlo prispôsobím okoliu.‭"
"Ale tvoje meno.‭ ‬Alex nie‭ ‬Francúzke meno.‭ ‬Alebo ani to nie je pravé‭?"
"Je to moje pravé meno a vôbec nie je iba americké.‭ ‬Meno Alexandra sa‭ ‬používa asi po celom svete.‭" ‬vysvetlila mu Alex
"Teda každý deň ma niečím prekvapíš.‭ ‬Akoby som ťa predtým ani nepoznal.‭”‬ dodal Dean stále prekvapene.
‭“‬Je toho veľa čo nevieš o mojej‭ ‬anjelskej časti ale ako človeka ma‭ ‬poznáš.‭”
“Ani tým si už nie som taký istý.‭ ‬Ani neviem tvoje pravé meno.‭”
“Hovorím ti je to moje pravé meno.‭”
“Myslím celé meno.‭ ‬Vždy sme ta poznali len ako Alex.‭ ‬Nikdy si nepovedala celé meno.‭”
“Volám sa Alex Parkerová.‭ ‬Stačí‭? ‬alebo chceš vidieť‭ ‬moje doklady‭?”‬ opýtala sa Alex už trochu urazene,‭ ‬že ju toľko vypočúva.‭ ‬No ale zase na druhej strane aspoň sa s ňou rozpráva,‭ ‬a po‭ ‬tom všetkom čo sa stalo je prirodzené,‭ ‬že bude mať otázky.‭ ‬Musela uznať,‭ ‬že mal pravdu.‭ ‬V podstate ju‭ ‬nepozná,‭ ‬keď si to tak vezme asi ju úplne‭ ‬nepozná vôbec nikto.‭ ‬Každému hovorí len to čo sa jej hodí.‭ ‬Dokonca o nej všetko nevie ani jej‭ ‬vlastná rodina.‭ ‬Aj tým nahovorila,‭ ‬že si našla obyčajnú prácu v‭ ‬Amerike,‭ ‬vôbec netušia čo robí naozaj.‭ ‬Ale s tým nič nenarobí,‭ ‬keď sa už raz rozhodla pre takýto život.‭ ‬Je to cena za to,‭ ‬že má nadprirodzený pôvod.
‭“‬Nie,‭ ‬netreba.‭ ‬Ale zasa to neznie veľmi‭ ‬Francúzky.‭”‬ znova pochyboval Dean.
‭“‬Dean neber to tak doslova.‭ ‬Narodila som sa vo‭ ‬Francúzku,‭ ‬aj moja mama,‭ ‬ale naša rodina tam nežila‭ ‬od začiatku.‭ ‬Pozri,‭ ‬nepoznám tak dobre svoj rodokmeň a nemyslím,‭ ‬že ty by si poznal celú Wichesterovskú históriu.‭”
“No dobre nechajme to.‭" ‬súhlasil nakoniec Dean a rýchlo prešiel na inú tému.
‭“‬Tak teda tu máme ešte‭ ‬ďalších štyroch svedkov čo toho‭ ‬šialeného ducha videli.‭ ‬Dúfajme,‭ ‬že tí už budú hovoriť po anglicky.‭”
“No ak nie tak aspoň budeme mať nejakú stopu.‭ ‬Ten duch rád‭ ‬straší cudzincov.‭”‬ zažartovala Alex.‭ ‬Ostatní štyria však už boli‭ ‬Američania.‭ ‬Rôzneho veku aj pohlavia takže o spojitosti čo by odhalila‭ ‬niečo o duchovi nič nesvedčilo.‭ ‬Zdalo sa,‭ ‬že len rád‭ ‬straší kohokoľvek kto ide okolo.‭ ‬Večer sa teda rozhodli‭ ‬ísť na tú ulici kde ho videli.‭ ‬Dean to tam prešiel EMF metrom,‭ ‬ale zo začiatku nemal žiadne známky aktivity duchov.‭ ‬až neskôr niečo zaznamenal a stopa viedla k starému pravdepodobne neobývanému domu na kraji tej ulici.‭ ‬Rozhodli sa teda tam isť pozrieť.‭ ‬Predtým však Dean šiel k‭ ‬Impale otvoril a kufor,‭ ‬aby si odtiaľ vzal zbrane,‭ ‬pre prípad keby sa niečo zomlelo.‭ ‬Keď si zobral brokovnicu a podal jednu aj Alex.
‭"‬čo s tým‭?‬.‭"
"Potrebuješ zbraň.‭"
"nie nepotrebujem.‭”‬ odmietla Alex.
‭"‬Predtým si predsa vždy mala pri sebe zbraň‭ ‬keď sme šli na lov.‭" ‬trval na svojom Dean
"To bolo predtým.‭ ‬Len ako súčasť krytia‭ ‬keď som nemohla otvorene použiť svoje schopnosti.‭" ‬vysvetlila Alex.
‭"‬Nemala by si to zasa tak preháňať čo‭ ‬keď to niekto uvidí‭?"
"no tak či tak by ma videl‭ ‬použiť nadprirodzene schopnosti proti nejakej nadprirodzenej bytosti to by bolo už jedno.‭”‬ zasmiala sa Alex ale potom povedala už vážnejšie.
‭“‬Pozri Dean,‭ ‬ja nemám rada zbrane.‭ ‬Som strážny anjel,‭ ‬som viac pacifista.‭ ‬nerada používam‭ ‬násilie,‭ ‬ja nedokážem nikomu ublížiť.‭"
"Veď tvoj otec nebol...‭"
"áno môj otec bol vojak.‭ ‬ale ja nie som ako on.‭ ‬prosím ťa nepripomínaj mi ho.‭"
"prepáč,‭ ‬ja som nechcel.‭"
"Nikdy pre‭ ‬mňa nebol otcom.‭" ‬povedala Alex nahnevane.‭ ‬Aj‭ ‬keď ani nevedela‭ ‬čo‭ ‬cítila viac hnev alebo smútok.‭ ‬Nikdy v živote jej otec nechýbal.‭ ‬Nechcela ho poznať.‭ ‬Keď sa dozvedela kto to bol naučila sa ho nenávidieť.‭ ‬Ale v poslednej dobe,‭ ‬sama nechápala prečo chýbal jej.‭ ‬Začínala túžiť po tom spoznať ho,‭ ‬alebo sa o ňom aspoň niečo viac dozvedieť,‭ ‬aj‭ ‬keď sa neodhodlala spýtať sa na neho.
‭"‬Možno preto,‭ ‬že ho poslali na zem skôr ako si sa narodila a bez všetkých spomienok.‭" ‬zastal sa ho Dean.
‭“‬Chceš sa ho zastávať‭?”‬ urazila sa Alex aj‭ ‬keď musela uznať,‭ ‬že na tom je niečo pravdy zato, že pri nej nikdy nebol on nemohol,‭ ‬ale napriek tomu k nemu stále cítila hnev.
‭“‬Aj tak to nemal urobiť.‭ ‬Vôbec som sa nemala narodiť.‭"
"Tak nehovor nebolo to až také zle.‭"
"čo‭?"
"že si sa narodila.‭ ‬myslím tým že pomáhaš ľudom,‭ ‬konáš dobro...‭"
"Ďakujem že to tak‭ ‬vidíš.‭" ‬odpovedala Alex prekvapene.‭ ‬Naozaj nečakala,‭ ‬že to on povie.‭ ‬Po tom ako sa‭ ‬k nej‭ ‬správal,‭ ‬aj‭ ‬keď je možné že je konečne začal‭ ‬odpúšťať.
‭"‬No tak teda podme zistiť čo sa deje v tom dome.‭" ‬typicky zmenil tému Dean a zavrel kufor auta a namieril si to k domu.‭ ‬Alex však zostala stáť a zapozerala sa smerom cez ulicu.‭
“Alex deje sa niečo‭?”‬ opýtal sa Dean,‭ ‬keď si všimol,‭ ‬že zastala a vrátil sa k nej.
‭“‬Čo ten tu robí‭?”‬ opýtala sa dosť neprítomne.
‭“‬Vidíš niekoho‭? ‬toho ducha.‭”
“Nie,‭ ‬toho ducha nie.‭ ‬Len jedného kolegu.‭”
“čože‭? ‬vôbec ti nerozumiem.‭”‬ nechápal Dean.‭
“Poďme potom ti to vysvetlím.‭”‬ naliehala Alex chytila ho za ruku a odtiahla na druhú stranu ulice.‭ ‬Dean až potom uvidel muža‭ ‬ktorého o spomínala,‭ ‬vyzeral úplne obyčajne ako‭ ‬každý iný človek,‭ ‬ale Alex ho nazvala kolegom,‭ ‬je to teda anjel‭? ‬Dean musel uznať,‭ ‬že pôsobil inak ako anjeli ktorých doteraz stretol.
‭”‬Ahoj Nick,‭ ‬čo tu‭ ‬robíš deje a niečo‭?”‬ prihovorila sa Alex neznámemu.‭ ‬Nick‭? ‬to‭ ‬predsa vôbec neznelo ako meno anjela,‭ ‬Dean už vôbec nič nechápal.‭
“Povieš mi už čo sa deje‭?”‬ prerušil ich zvítanie‭ ‬.
‭“‬Ah áno prepáč.‭ ‬Dean toto je Nick môj bývalý chránenec.‭ ‬Nick,‭ ‬Dean môj súčasný chránenec.‭”‬ predstavila ich Alex.
‭”‬Teší ma Dean.‭”‬ odpovedal slušne Nick.
‭“‬Bývalý‭?”‬ nechápal Dean.
‭“‬áno,‭ ‬odkedy som zomrel,‭ ‬už ním nie som.‭”‬ Vysvetlil Nick tak pokojne,‭ ‬až Deana prekvapovalo ako môže niekto taký tónom hovoriť o vlastnej smrti.‭ ‬Síce už vôbec nechápal kto ten Nick je.
‭“‬Počkať vôbec nechápem.‭ ‬Akože zomrel‭? ‬nechápem ako‭ ‬môžeš byť mŕtvy,‭ ‬nevyzeráš ako duch.‭”
“Dean,‭ ‬pozri to je takto.‭ ‬Nick bol mojim chránencom a‭ ‬keď zomrel stal sa strážnym anjelom.‭ ‬Hovorila som ti,‭ ‬že‭ ‬chránim okrem iných aj budúcich strážnych anjelov.‭”‬ vysvetľovala Alex
‭“‬aha áno spomínam si.‭”‬ prikývol Dean
‭“‬No dobre,‭ ‬tak keď‭ ‬sme si to ujasnili.‭ ‬Nick,‭ ‬prečo si vlastne tu‭?”‬ prešla Alex priamo k téme.
‭“‬Myslím,‭ ‬že by sme si mali pohovoriť sami.‭”‬ navrhol Nick.
‭“‬Deanovi‭ ‬môžeš veriť vie o mne všetko.‭”‬ namietla Alex,‭ ‬keďže už viac nechcela mať pred Deanom žiadne tajnosti tých už bolo za posledné roky dosť.‭ ‬Preto sa aj nevyhovárala ale rovno ho Nickovi predstavila.‭ ‬Nech‭ ‬vie kto je a s kým sa stretáva.
‭“‬No dobre teda.‭" ‬súhlasil nakoniec Nick.‭ “‬Myslím,‭ ‬že sa niečo deje,‭ ‬neviem čo ale znepokojuje‭ ‬ma to,‭ ‬Musela si si to aj ty všimnúť.‭”
“Všimla som si akurát že sa nič nedeje.‭”‬ odpovedala Alex trochu z úsmevom.‭ ‬Síce v skutočnosti jej to vtipne nebolo ani trochu.
‭“‬Veď práve.‭ ‬Je tu až priveľký pokoj a anjeli úplne zmizli.‭ ‬Možno si si myslela,‭ ‬že sa‭ ‬neozývajú len tebe,‭ ‬ale nejde len o teba ale o nás všetkých.‭ ‬Už nejaký čas nám vôbec nedávajú žiadne úlohy.‭ ‬A preto si myslím,‭ ‬že sa niečo deje.‭ ‬Niečo vážne‭ ‬keď je celé nebo tak,‭ ‬zaneprázdnené,‭ ‬že sa vôbec nezaujíma o strážnych anjelov a ich prácu.‭”

wiki: Protože to do tohoto okamžiku znám z toho jednoho "nejmenovaného fóra", hrozně mě zajímá pokračování.

Janča viem že som ťa nechala veľmi dlho čakať a aj ostatnych čo to čítali na tom fore ale na pokračovani pracujem a už ho skoro aj mam tak predpokladam že v najbližšich dnoch to sem konečne dám

Tak konečne som napísala aj kúsok z nového pokračovania. veľmi sa dej dopredu nepohne a nechala som sa pri písani trochu uniest tak som to spravila trošku vtipnejšie. Teda dúfam som to neprehnala.

„áno tiež si to myslím, len nechápem prečo si s tým prišiel za mnou." Odpovedala mu Alex.
“Nie je to jasné?" opýtal sa Nick akoby to Alex mala vedieť, ale ona nechápala pretože si až taký blízky neboli, veď sa nevideli už pár mesiacov.
“Ani nie."
“Lebo ta najlepšie poznám. Poznali sme sa ešte keď som bol človek.“.
“áno, a kvôli mne si zomrel." Pripomenula mu Alex smutne.
“Alex, myslel som, že sme si to vysvetlili. Nebola to tvoja vina. Nemohla si nič urobiť. Stalo sa to tak rýchlo a nemáš takú moc aby si ma zachránila.“
“Možno máš pravdu, ale to nevysvetľuje prečo si prišiel. Aj keď sme priatelia, ja nemôžem nič spraviť. Neviem ako vám pomôcť.”
“Áno to viem. Ale ty nie si ako ja a ostatní. Ty patríš k pravým anjelom. Takže máš známych na vyšších miestach ako ja alebo hocikto z nás. My sme v kontakte len z anjelmi, ktorý majú na starosti strážnych anjelov.”
“To je teraz jedno aj tak mi neodpovedajú nech a akokoľvek snažím.“ Vysvetlila mu Alex. Strávila už dosť veľa času volaním na Natea, Casa alebo ktoréhokoľvek anjela a už to aj vzdala. Pomyslela si, že sa vykašle na nich. veď po viac než šiestich rokoch vie aj sama čo robiť. Má svoje schopnosti aj svojich chránencov tak si nejako poradí. Problém bol, že aj keď mala obavy aj doteraz Nickova návšteva ich zdvojnásobila a rovnako ako on vedela, že nič nezmôže.
“Ale aj tak sľubujem, že ak sa niečo dozviem dám ti vedieť.“Sľúbila mu
„Dobre ale čo máme zatiaľ robiť? Všetci sú znepokojení a nemajú žiadne príkazy.“ Vysvetľoval Nick.
„Ja neviem. Ja nemám právomoc rozdeľovať úlohy. Jediné čo ti môžem môžem povedať je, robte to čo ja. Dohliadajte na ľudí, ktorých ste mali na starosti už doteraz a čakajte čo sa bude diať. Skôr či neskôr sa musia ozvať a ja sa pokúsim niečo zistiť síce neviem ako. Ale teraz máme Deanom ešte nejakú prácu.“
„Akú prácu.“
„Musíme chytiť jedného šialeného ducha.“ Odpovedala Alex a pousmiala sa.
„Aha takže Dean je nejaký lovec duchov?“ prekvapil sa Nick.
“Keď sa to tak vezme áno som. Netušil som, že nejaký anjel nevie nič o lovcoch.“ Zapojil sa do rozhovoru Dean trochu urazene.
„Som len ochranca, nie anjel z akými sa stretávaš, nemusím vedieť všetko. Už som počul o ľuďoch čo lovia príšery, ale nikdy som žiadneho nestretol.“ Vysvetlil Nick.
„Ale nechám vás pracovať a ja idem teda skontrolovať tých chránencov.“
„Dobre, ozvem sa ti Nick.“ Súhlasila Alex a potom Nick zmizol.
Po Nickovom odchode Dean ostal chvíľu ticho až kým ho Alex neprerušila.
„Tak teda ideme?“ opýtala sa.
„áno jasné poďme.“ súhlasil Dean a spolu vykročili k opustenému domu.
„Si si istá, že nechceš žiadnu zbraň.“ opýtal sa znova.
„áno istá. Neboj sa keby čokoľvek poradím si. Ešte si ma nevidel použiť moje schopnosti ale neboj sa zvládnem to.“ uisťovala ho Alex.
Vtedy si Dean spomenul na to málo čo videl, z toho čo Alex dokáže. Spomenul si ako pred viac ako rokom odhalil kto je. Vtedy si dobre poradila z ozbrojeným mužom a takisto bez zbrane. Takže nejakého ducha, ktorý podľa všetkého ani nie je nebezpečný by mala bez problémov zvládnuť a stále je tu aj on. On je predsa lovec, takže bojovať s ním je jeho práca keby to bolo potrebné. Ona tam bola, ako si začínal uvedomovať, len aby na neho dohliadla a chránila ho. Bolo to zvláštne pripustiť si to, že jeho, veľkého odvážneho lovca, ktorý už porazil toľko démonov a iných príšer má chrániť žena. Tá istá žena, ktorú sa za celé roky čo sa poznali snažil chrániť on. Aj keď to bolo vlastne naopak. Pomaly začal Alex vnímal v inom svetle a začal si zvykať na to kto teraz je. Teda kým vždy bola len on o tom doteraz nevedel. Potom sa v myšlienkach znova vrátil k tomu čo sa práve stalo s Nickom. Stále mal kopu nezodpovedaných otázok a uvažoval či sa má Alex opýtať, alebo to radšej nechať tak. Potichu vošli až do domu a až potom znovu prehovoril.
„Počuj Alex,“ začal opatrne.
„áno?“
„Ty a ten Nick ako to vlastne medzi vami je? Počul som ako si povedala, že kvôli tebe zomrel.“
„áno, síce Nick to tak neberie, je to tak. Mala som tam byť a ochrániť ho.“ odpovedala Alex smutne.
„Čo sa vlastne stalo? Teda ak pre teba nie je nepríjemné o tom hovoriť.“
„Je to v poriadku, sú to už roky a ako tak som sa s tým zmierila. Hlavne keď som sa znova stretla s Nickom a videla som, že aj tak naplnil svoj osud aj keď nestihol dokončiť svoju prácu na zemi.“ vysvetlila Alex. Síce musela uznať, že bolo ťažké na to spomínať. Nikdy predtým nikoho nestratila a pokladala to za svojej najväčšie zlyhanie ale nechcela to dať na sebe pred Deanom vidieť.
„Vôbec nerozumiem o čom to hovoríš? Aký osud, hovoríš ako by bolo všetko naplánované.“ nechápal Dean,
„V podstate je. Teda nie celkom, stále existuje slobodná vôľa. Človek môže ísť inou cestou ako mu je predurčené. Ale každý človek má niečo čo má v živote dosiahnuť čím sa stať. Je už na ňom či to splní. Ale ľudia ako Nick, budúci strážny anjeli musia naplniť svoj osud aby sa nimi mohli stať. Spraviť niečo pre vyššie dobro, pomáhať ľudom a tak. Nick pracoval na dôležitom vedeckom projekte, ktorý mal zmeniť budúcnosť, lenže došlo ku komplikáciám a osoba ktorej sme všetci verili, pretože to bola jeho manželka ho zradila. Nakoniec to dopadlo tak , že ho zabila. Nebola som tam. Ani by mi nenapadlo, že sa niečo môže stať, že by toho bola schopná. Bola som tak blízko keď sa to stalo. Rozprávala som sa z jeho kolegami a nič som necítila, nič až kým nebolo neskoro. Potom keď som sa k nemu dostala bol už vážne zranený. Moje schopnosti liečiť sú veľmi obmedzené. Nedokázala som mu pomôcť a zomrel veľmi rýchlo, skôr ako by som zohnala niekoho iného.“ Dopovedala Alex a po líci jej stiekla slza. A Dean videl ako jej ubližovalo spomínať na to. Preto ho mrzelo, že sa jej na to pýtal.
„Prepáč. Nemal som sa ta na to pýtať.“ ospravedlnil sa jej.
„To je v poriadku.“ odpovedala Alex a utrela si slzy. „Je to už dávno, je to za mnou. Len ma to stále trápi, bol jediný chránenec ktorého som stratila. Odvtedy dávam oveľa väčší pozor, lebo som si prisahala, že to už nikdy viac nedopustím.“
„Nick má pravdu nebola to tvoja vina.“ uisťoval ju Dean
„áno ja viem, ale stále si myslím, že keby som dávala väčší pozor. Keby som nebola začiatočníčka možno by som ho ochránila. Nick nemal zomrieť. Mohol toho ešte toľko dosiahnuť. Celý ten jeho projekt, bolo to niečo úžasné.“
„Ale no tak. Ved stále to môže spraviť niekto iný. Nemohlo to predsa zaniknúť keď Nick zomrel, keď to bol taký dôležitý objav.“
„Ved áno Nickov team. Skupina ľudí ktorým najviac dôveroval pokračuje v jeho práci v jeho mene. Sú to úžasný ľudia a ja som Nickovi sľúbila, že ich neopustím. Občas za nimi zájdem a aspoň vidím ako pokračujú.
„Tak vidíš. Nie je to až také zlé a ako som videl. Nick je v pohode.“ snažil sa ju rozveseliť Dean a trochu sa usmial.
„Áno je. Nick je úžasný, vždy bol. Je to skutočný anjel, ktorý nedokáže nikoho nenávidieť ani obviňovať. Ani tú prekliatu zradkyňu čo ho zabila. Zato ja na druhej strane... Keby nedopadla ako dopadla ja osobne by som ju bola schopná zabiť!“ odpovedala Alex nahnevane. Vtedy ich rozhovor však prerušil hluk prichádzajúci odniekiaľ z domu a hneď nato začal svietiť aj EMF meter.
„Ten duch?“ opýtala sa Alex, ktorá okamžite spozornela.
„Vyzerá to tak poďme.“ súhlasil Dean. Pripravil si brokovnicu a potom vykročili smerom odkiaľ prichádzal hluk. Keď šli po chodbe nemohli uveriť tomu čo uvideli. Okolo nich prebehlo čudné biele strašidlo. Vyzeralo to ako pohybujúca sa biela plachta. Ako to bežalo otočilo sa to k nim a vydalo nejaké čudné zvuky podobné „bububu.“ a potom skôr ako stihli zareagovať ušlo preč. Obaja tam ostal stáť na mieste doslova z otvorenými ústami. Boli absolútne zaskočený s toho čo videli a nevedeli čo to malo znamenať..
„čo to malo byť?“ opýtala sa Alex po chvíli zadržiavajúc smiech.
„To teda netuším.“ odpovedal Dean a potom sa neudržali a začali sa obaja nahlas smiať.„Vyzeralo to ako nejaké strašidlo z detskej rozprávky. Nikdy by mi nenapadlo, že niečo takéto skutočne uvidím.“ povedala Alex zo smiechom.
„Tento duch alebo čo to je totálne šialený. Vyškierať sa ľudom na ulici a po dome pobehovať v bielej plachte. V tejto práci ma vždy dokáže niečo prekvapiť.“ pridal sa Dean a takisto sa nemohol prestať smiať
„No je fakt.“ súhlasila Alex potom sa snažila trochu upokojiť a vážnejšie povedala.
„Otázkou je čo s tým budeme robiť.“
„čo budeme robiť? To čo vždy zistíme kto to bol spálime kosti a pošleme ho do pekla.“
„Dean!“ napomenula ho Alex nemohla uveriť, že Dean to vidí takto jednoducho, že sa správa ku každému duchovi rovnako či už si zlý a nebezpečný alebo nie.
„čo? Je to duch ako každý iný.“ bránil sa Dean
„Nie to nie je. Je to len duch nejakého neškodného blázna. Nezaslúži aby sme s ním takto zaobchádzali.“
„No dobre tak čo si teda predstavuješ, že spravíme?“
„Netuším v prvom rade by sme naozaj mali zistiť kto to bol ako zomrel.“
„a čo potom?“
„Ja neviem, môžeme sa s ním porozprávať a pomôcť mu prejsť na druhú stranu.“
„Takže sa chceš hrať na Jennifer Love Hewitt alebo čo?“ opýtal sa Dean viac menej zo smiechom, pretože ten jej plán mu znel absurdne. To predsa nemôže fungovať. Alex však mala očividne iný názor.
„No v podstate to nie je až taký zlý nápad. Veď u nej to vždy funguje.“odpovedala takmer úplne vážne.
„áno to preto, že je to seriál. Nikdy nestretla skutočného ducha. V takými si nepokecáš.“
„Tak či tak toho ducha nezničíme, kým nebudeme mať dobrý dôvod a aspoň sa s ním neskúsim porozprávať.“
„no dobre, Melinda. Poďme teda zistiť kým ten duch bol keď ešte žil.“ súhlasil Dean a zo smiechom sa pobral na odchod z domu. Alex na jeho poznámku nereagovala a radšej ho bez slova nasledovala.

Po odchode zo strašidelného domu zašli do miestnej knižnice. Síce už bolo neskoro, ale spať sa aj tak ešte ani jednému nechcelo. Tam si chceli prezrieť miestne povesti aby zistili kto bol ten blázon. Zdržali sa tam až do polnoci, ale aj tak žiadne informácie nenašli. Vrátili sa teda do motela, kde ešte Deanovi napadlo preveriť na internete aspoň históriu toho domu. Keď v starých mestských povestiach vôbec nie je spomenutý ako dom v ktorom straší, musí za tým teda byť niečo čo sa stalo len nedávno. Dean si teda zapol notebook a začal hľadať na googli a rôznych stránkach. Alex si zatiaľ sadla na postel a trochu sa zamyslela. Nie však nad prípadom. Ten ju až tak neznepokojoval. Bola si istá, že ten duch je neškodný a dokáže ho presvedčiť aby prestal aj keď Dean tomu neveril a robil s toho len srandu. Ale ona mu ukáže, že z duchmi sa dá jednať aj priateľsky, o tom bola presvedčená. To čo ju trápilo, tak ako už niekoľko. dní bolo to čo sa deje, alebo nedeje. Ved prešiel ďalší deň a stále sa nič nedozvedela. Teda dozvedela sa od Nicka, že je to vo väčšom rozsahu ako si myslela, keď nejde len o ňu ale o všetkých strážnych anjelov. Ale stále sa nedozvedela nič o tom prečo. Ďalší deň keď mala pocit, že sa blíži niečo zlé a namiesto toho, aby s tým niečo robila, pátrala po neškodnom bláznivom duchovi. Čo ju asi najviac štvalo bolo to, že ju anjeli zo všetkého vynechali. Po všetkých tých rečiach o tom ako je jednou z nich a vždy s nimi môže počítať. Nielen že ju nezapojili do svojich plánov, čo by ešte tak chápala, ale nemali ani toľko slušnosti aby jej aspoň oznámili, čo plánujú a že s ňou nebudú môcť byť nejaký čas v kontakte. Keby jej to Nate takto na rovinu povedal, prijala by to. Aspoň by vedela pravdu. Nech je to akokoľvek zlé, bolo by pre ňu lepšie vedieť to , ako nič nevedieť a pritom tušiť, že sa niečo deje a ona nič nemôže spraviť.
„Niečo mám.“ prerušil jej úvahy po chvíli Dean. Alex okamžite vstala z postele a prišla k Deanovi. Naklonila sa nad stôl aby videla na obrazovku a Dean potom začal hovoriť čo práve zistil.
„Ten dom patril istému Richardovi Smithovi. Zomrel len nedávno.“
„čo bol zač?“ opýtala sa Alex.
„Miestny blázon. Žil v tom dome sám, nemal žiadnu rodinu ani deti. Z domu vychádzal len málo a ľudia sa ho väčšinou báli, pretože ak vyšiel von bolo to len večer alebo v noci a prechádzal sa po ulici, pred tým domom a pozeral sa po okoloidúcich. Ľudia sa mu vyhýbali, pretože ich jeho šialený pohľad desil, a báli sa, že by im mohol ublížiť. Pred pár mesiacmi mu zrejme preskočilo, teda ešte viac ako predtým a obesil sa.“ vysvetlil Dean.
„To do toho zapadá. Ten duch je určite on.“ potešila sa Alex.
„Zistil som aj adresu cintorína a hrob ktorom je pochovaný.“ pokračoval Dean. Alex na neho nepríjemne pozrela a tak rýchlo dodal.
„To len pre istotu. Aby sme mali plán B ak by tvoj plán nevyšiel.“
„Nevidím dôvod prečo by to nemalo vyjsť je to len neškodný blázon, žiadnych naštvaný vraždiaci duch.“ snažila sa mu vysvetliť Alex.
„Okej tak čo teda plánuješ robiť?“
„Zajtra sa do toho domu vrátime. Pokúsim sa ho vyvolať a porozprávam sa s ním.“
„Vyvolať ho? To ako urobíš seansu zo sviečkami a tak?“ opýtal sa Dean pobavene. Vedel, že jej mama je čarodejnica, takže pravdepodobne má s takýmito vecami skúsenosti, ale skrátka mu tá predstava pripadala neuveriteľne smiešna.
„Prečo nie? Už som to videla, moja mala to zvykla robievať, viem ako na to.“ odpovedala Alex takisto zo smiechom, ale keď si všimla Deanov výraz, keď si myslel, že to chce naozaj urobiť začala sa smiať sa dodala.
„Len žartujem. To nebude potrebné. Skrátka tam prídem a zavolám na neho a pohovorím si s ním ako anjel.“
„Ako anjel? A to je ako?“
„Uvidíš.“ povedala Alex záhadne a popritom sa stále smiala
„Ale bude to niečo ako si už spomínal na spôsob Jennifer Love Hewitt. Ale ak to nie je nič pre teba pôjdem aj sama.“

a jasom tak dufala ze stihnem precitat pokracko pred tymto no predbehla si ma clovece

neboj kým bude dalšie stihnes. toto je tak skoro len preto že som to uz mala napisane dopredu

tak ja prave poctivo citam

Mně se to náhodou líbilo. Dean zase "perlil". A to jak si Alex vyčítá, že nedokázala ochránit Nicka a Dean se ji snaží utěšit, to bylo moc pěkné, dojemné.

wiktoria: Kdy bude pokráčko??