Ilúzia

Moja poviedka, ktorú som napísala len tak

Jemné kvapky dažďa dopadali na pootvorené okno jeho auta.
Mlčal. Vo vnútri dúfal, že jeho tušenie nie je oprávnené. Vnútro mu zvierali pochybnosti. Toľké roky jej veril a teraz? Mučivé ticho, ktoré medzi nimi panuje trvá už mesiace.
Dážď nabral na intenzite a ona stále neprichádzala. Končekmi prstov bubnoval po volante. Jeho trpezlivosť tiež mala svoje hranice.
Posledné mesiace žil v neistote. Všetka vášeň, túžba, zamilovanie sa vytratili z ich vzťahu a on si to kládol na svedomie. Každý dotyk dostal nádych ľadu a on sa iba márne snažil napraviť nenapraviteľné. Každý bozk stratil sladkosť, nehu, pokúšal sa znovu rozdúchať ten oheň, ktorý ich mnohokrát spájal.
Minúty plynuli. Snažil sa ostať pokojný, ale niečo mu našepkávalo, že tu bude ešte veľmi dlho.
Jeho vnútro bol jede obrovský zmätok, dúfal, že to čo sa tak snaží skrývať, tú lásku ktorá ho zabíja pri každom pohľade na ňu, nedostane na povrch. Prešli ďalšie minúty a ona neprichádzala. Pochybnosti vystriedala panika, hoci sa ako snažil potláčať ju, bál sa. Bytosť jemu tak blízka ho nechávala čakať pridlho.
Myseľ mu našepkávala, že znova ju ohrieva cudzie náručie, ale srdce bojovalo proti. Vnútro mu našepkávalo, že sa niečo deje, niečo čo nevie sám pomenovať. Pokrútil hlavou, aby zahnal nepríjemnú myšlienku.
Počká.
Dážď neustupoval, pomaly zatvoril okno na aute. Minúty neúprosne plynuli.
Obzeral sa vôkol seba a snažil sa pochovať pochmúrne myšlienky rodiace sa v jeho mysli, avšak márne.
Naštartoval.
Auto sa rútilo závratnou rýchlosťou na určitú adresu.
Očakával, že ju uvidí v náručí druhého, ako to bolo jej zvykom, ale čo si mu našepkávalo, že musí pridať. Ak by spomalil, bolo by všetko márne.
So škripotom zaparkoval pred neveľkou vilou.
Všade naokolo bola tma. Žiadna z pouličných lám ani neblikala. Vonku vládlo desivé ticho. Žiadny z nočných tvorov nebol prebudení, ani len sovy.
Prikročil k bráne. S vyľakaným pohľadom zbadal, že je pootvorená. Jeho telom prebehol mráz a strach. Nikdy nenechávala otvorenú bránu.
Pomaly ju otvoril a rýchlym krokom, takmer behom, sa blížil k hlavným dverám vily. Vo vnútri sa svietilo, čo bolo pre túto večernú hodinu, viac než nezvyčajné.
Podišiel k dverám a zazvonil. Hodnú chvíľu čakal, no nič sa nedialo. Žiadny pohyb. Ani buchot. Jednoducho desivé ticho rozliehajúce sa navôkol.
Z vrecka vytiahol zväzok kľúčov. Ešte stále mal ten patriaci k týmto dverám.
Zámka šťukla.
Pomalými krokmi prebádal najskôr prízemie vily. Nič. Ani tej najmenšej stopy, že tu niekto, niekedy žil.
Pokračoval na prvom poschodí. Obával sa vydať, čo i len hláska.
Čudný pocit ho neopúšťal, tak isto ako strach, ktorý zvieral jeho vnútro a nedovolil sa mu nadýchnuť. Nepočul nič, okrem tlkotu vlastného srdca a svoj dych.
Konečne prišiel k dverám jej spálne. Očakával ten obraz. Ona s druhým mužom. Vždy to bolo tak. Lenže, tentoraz to bolo niečo úplne iné. Neočakávané. Dych vyrážajúce. Šokujúce.
Pootvoril dvere. Nikde ju nevidel.
Baldachýn z postele bol strhnutý. Izba vyzerala akoby sa tam práve prehnal hurikán.
Nasucho preglgol. Obával sa toho najhoršieho. A v tom ju zbadal. Bola to iba nepatrná časť jej tela, ale aj tak vedel, že je to ona. Bledá, bez známok života.
„Nie,“ vydralo sa mu z hrdla.
Ozvena, tohto krátkeho, nepatrného slova, znela ešte pár sekúnd ako ho povedal. Vzal jej telo do náručia. Nevidel žiadnu ranu. Nechápal. Snažil sa nájsť jediný náznak zápasu, boja alebo obrany. Nič. Len jej bezvládne telo bez života. Oči mala zatvorené. Nechcel si predstaviť jej pohľad, keď ju zabíjali. Nevedel si vysvetliť čo sa tu stalo.
Lenže o pár sekúnd ho zachvátila vlna poznania.
„Ten sen,“ pomyslel si.
V mysli sa vrátil k predchádzajúcej noci. V sne bol práve na tomto mieste i keď len ako svedok. Nebol to obyčajný sen, no ani reálna vízia. Bolo to niečo medzitým, čo sám nevedel definovať.
V tom momente siahol do zásuvky nočného stolíka. Vytiahol z nej revolver. Chvíľu si zbraň poťažkal v ruke. Kov chladil jeho pokožku, až mu naskakovali zimomriavky.
„Ako si mohla,“ šepol a priložil si zbraň k spánku.
Zaznel tlmený výstrel. Jeho telo sa zosunulo pri ňu. Bolo to rýchlo, bezbolestné. Domnieval sa, že bude opäť s ňou. Ale bolo to naozaj tak?


Prešlo pár minút, keď sa prebrala. Hlava ju bolela od liekov na spanie. Poobzerala sa okolo seba. Pomaly sa postavila a prešla okolo postele. Ako prechádzala ku dverám, o niečo zakopla. Pretrela si oči. Avšak nebolo pripravená na to čo uvidí.
Jeho telo ležalo nevládne, opreté o okraj postele s revolverom v ruke.
„Aaaaaaaaa,“ skríkla.
Padla na kolená. Slza jej stiekla po líci a dopadla na podlahu. Nedokázala tomu uveriť, čo sa jej javilo pred očami.
Odtiahla jeho telo dolu do pivnice a nechala napospas hlodavcom.
Spokojná sa vrátila hore do svojej izby a ľahla si spať dúfajúc, že toto všetko bola len jedna obrovská nočná mora.



Nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad javí.

waw,tak toto sa ti vážne podarilo, normálne som mala zimomriavky pri čítaní!!!! .. skvelé,skvelé a ešte raz skvelé!!